Neistý koniec vojny na susednej Ukrajine a vlastná zlá skúsenosť z minulosti dvihli v posledných mesiacoch v Poľsku vlnu nervozity. Zvýšené výdavky na armádu, nedávny – a prvý po dlhých rokoch – tréning rezervných vojakov, nové kurzy pre dobrovoľníkov organizované armádou a stovky členov v polovojenských skupinách trénujúcich v lesoch sú jasné signály, že Poľsko chce byť tento krát pripravené.
Predsedovia vlád a hlavy štátov európskej dvadsaťosmičky sa najbližšie stretnú na zasadnutí Európskej rady v júni 2015. Po viac ako roku bude stretnutie opätovne venované otázkam obrany a hľadaniu riešení zameraných na posilnenie európskej bezpečnosti v dôsledku aktuálneho diania. Viaceré, čiastočne aj kontroverzné témy, sa v politickom diškurze objavujú už dnes. Nasledujúci článok zhodnotí, aké sú perspektívy ďalšieho vývoja bezpečnostnej a obrannej politiky EÚ a aké kroky možno alebo nemožno očakávať.
V roku 2000 predstavil generálny tajomník OSN Kofi Annan tzv. miléniové rozvojové ciele ako „rozhodujúci moment (znova) definujúci Organizáciu Spojených národov“. Slovensko sa v tom istom roku stalo členom OECD a iba pomaly začínalo formovať svoju oficiálnu rozvojovú politiku. Za posledných 15 rokov prešiel globálny pohľad na rozvojové politiky zásadnými zmenami a aj slovenská rozvojová pomoc postupne „dospela“ – vybudovala si vnútorné mechanizmy a implementovala stovky projektov v partnerských krajinách. Slovensko aj napriek tomu stále zaostáva za súčasnou globálnou diskusiou o rozvoji.
Druhá minská dohoda z 12. februára 2015 neponúka riešenie rusko-ukrajinskej krízy. Nielenže sa nedodržuje jej vojenská a technická časť (zastavenie bojov, vytvorenie bezpečnostnej zóny bez ťažkej vojenskej techniky, výmena zajatcov podľa princípu „všetkých za všetkých a bez podmienok“ a pod.), ale ani ukrajinská strana, ani separatisti – ak by aj chceli – nevedia, ako implementovať jej politickú časť. Obe strany dohody si jej sporné politické ustanovenia vykladajú rôzne a čokoľvek urobí jedna zo strán, aby dohodu naplnila, druhá ju obviňuje z toho, že to nie je v súlade s dohodou. Inými slovami: bolo by čestné a pre riešenie krízy prospešné priznať si, že na stole nemáme žiadnu dohodu.
Vývoj zahraničnej politiky Juhoslávie zvrátila občianska vojna v 90. rokoch, ktorej priebeh prekvapil celé medzinárodné spoločenstvo na čele so Spojenými štátmi, postmaastrichtskou EÚ a postsovietskym Ruskom. Dnes je región súčasťou procesu rozširovania EÚ. V roku 2015 stojí pre bránou EÚ šesť krajín regiónu v rôznych fázach integračného procesu. Existuje všeobecný politický konsenzus, že Albánsko, Bosna a Hercegovina, Čierna Hora, Kosovo, Macedónsko a Srbsko budú členskými krajinami EÚ, a nadviažu tak na rozširovací proces a politický záväzok zo samitu v Solúne v 2003. Západný Balkán má v roku 2015 svoje strategické smerovanie a vlastné ciele a nie je len predmetom zahraničnej politiky EÚ, USA a prípadne Ruska. Aká je teda zahraničná politika krajín západného Balkánu?
Od novembra 2014 vládne americkému Senátu Republikánska strana. A jej najdôležitejšou úlohou je presviedčať svojich voličov o správnosti svojich rozhodnutí a navnadiť ich na voľbu prezidenta v roku 2016. Nájsť relevantného kandidáta na najvyšší post v krajine je však pre republikánov dlhodobým problémom. Pre enormné množstvo uchádzačov pripomína proces výberu kandidáta skôr grotesku ako seriózny politický zápas. A ich nedávne kroky to len potvrdzujú.
Prezident Bronisław Komorowski s najväčšou pravdepodobnosťou zotrvá vo svojom úrade aj druhé volebné obdobie. Májové voľby síce neprinesú prekvapujúci výsledok, zaujímavými ich však robí kampaň, a to vďaka novým, nečakaným kandidátom a kandidátkam.
