Milý Nanuk, Zem dokončila ďalšie kolo svojho nekonečného putovania okolo našej hviezdy, na stole som vymenil kalendár. Ten nový má na sebe číslo 2020. V strednej Európe sa končí najchladnejší mesiac roka. Pri Dunaji sú denné teploty vytrvalo plusové, len po nociach klesá teplota tesne pod bod […]
Milý Nanuk,
končí najdlhšia noc roka, je 5 hodín ráno a krajinu zalieva svit mesačného splnu. Včera sme postavili vianočný stromček a začali zimné prázdniny, ktorých si sa nevedel dočkať. Skrátka: ideálny čas na zamyslenie sa nad končiacim rokom. Aj prezretý – tento rok Ti píšem prvý raz.
Je to jeden z paradoxov života: čím lepšie vieš čítať, tým menej Ti píšem. Podobne je to s ľudstvom: čím väčšie sú v našom svete riziká, tým menej si ich ľudia všímajú. Možno v nádeji, že keď si ich nebudeme všímať, nevšimnú si ani ony nás.
Milý Nanuk,
tak nám aj rok 2016 vstúpil do jesene… Skôr ako vykročíme do toho ďalšieho, využijem príležitosť na to, aby som nám pripomenul výročie kedysi zásadnej a dnes už väčšinou ľudí dávno zabudnutej udalosti. Tá príležitosť je dvojsté výročie „roku bez leta“. Lebo tak vošiel do pamäti rok 1816.
Milý Nanuk,
od môjho predošlého listu do Tvojej budúcnosti uplynul celý rok. To, že píšem po takom dlhom čase, nevyplýva z toho, že by sa vo svete tak málo dialo. Práve naopak, vývoj akceleruje a veci, ktoré sa pred rokom kdekomu zdali nepredstaviteľné, sú už novou normou.
Milý Nanuk,
v uplynulých týždňoch sa Európou preháňa diskusia o utečencoch z Afriky a arabského sveta, ktorí sa snažia dostať cez Stredozemné more do Európy a legálne či ilegálne sa v nej usadiť. Z ich prevážania sa stal ilegálny biznis, v ktorom idú platby prevádzačom dopredu a bez záruky, že plavidlá, na ktoré ich naložia, sú vôbec schopné udržať sa dosť dlho na hladine. Len na jar 2015 sa utopilo viac ako 1700 ľudí. Na člny preplnené ľuďmi a mŕtvoly plávajúce vo vlnách zareagovala aj Európa a do Stredozemného mora vyslala flotilu lodí, ktoré z mora vylovujú utečencov hneď, ako sa z pobrežia Líbye dostanú do medzinárodných vôd, a skôr, ako stihnú stroskotať. Keď je „dobrý víkend“, vylovia takto z mora aj 6000 ľudí. Utečencov dovezú na Sicíliu a…
Milý Nanuk,
uplynulo 35 rokov, odkedy vesmírna sonda Voyager 1, prvé teleso postavené ľudskými rukami, opustila hranice našej slnečnej sústavy. Vo vzdialenosti šesť miliárd kilometrov od Zeme otočila svoje kamery k miestu svojho zrodu a poslala nám niekoľko záberov. Snímka vošla do dejín ľudstva ako „Pale Blue Dot“. Naša Zem na nej z hranice slnečnej sústavy vyzerá ako takmer nepostrehnuteľná svetlá bodočka. Práve – a len – táto mikroskopická vesmírna bodka je miestom osudov, radostí aj strastí každého jedného človeka, ktorý sa kedy narodil a žil, scénou všetkých veľkých i malých, hrdinských i podlých udalostí, odohrávajúcich sa po dobu dejín nášho druhu, a svetom úplne všetkého živého, čo zatiaľ vo vesmíre poznáme.
