Zahraničná politika

Výročie Pale Blue Dot mi pripomenulo iný fenomén: ticho. Ticho, rozliehajúce sa vesmírom, v ktorom sme – napriek desaťročiam úsilia – doteraz nezachytili žiadne známky inej civilizácie. Pritom štatisticky by tu mali byť: vo vesmíre sú miliardy hviezd a mnohé z nich sú o miliardy rokov staršie ako naše Slnko. Mnohé z nich majú planéty s podobnými podmienkami ako sú na Zemi, a teda by mali byť schopné poskytnúť možnosť na vývoj života, a časom inteligentného života. Niektoré z týchto civilizácií by mali byť postupne schopné vyvinúť technológie medzihviezdnej komunikácie, a dokonca cestovania – a v priebehu miliónov a desiatok miliónov rokov aj kolonizovať galaxiu. Mali by sme ich prinajmenšom počuť… Enrico Fermi, jeden z otcov atómovej bomby, po ktorom je toto vesmírne ticho bez éteru plného medzihviezdneho štebotania nazvané „Fermiho paradox“, sa pýtal: „Kde sú všetci?“

Nevieme, ale to ticho je zarážajúce. Možno, že je fenomén Zeme vo vesmíre oveľa vzácnejší ako sa domnievame, možno len nedokážeme vnímať a dekódovať signály, ktoré k nám prichádzajú. Možné sú aj iné vysvetlenia. Jedným z nich je, že inteligentný život má tendenciu zničiť sám seba v ranných štádiách vývoja svojej inteligencie. Pritom by nemuselo ísť o totálne zničenie príslušného inteligentného druhu: na to, aby taký druh zostal vo vesmíre nemý a izolovaný na planéte svojho vzniku, môže stačiť to, čo oxfordský filozof Nick Bostrom označuje ako „nedosiahnutie technologickej zrelosti“.

Možností, ako zastaviť našu technologickú civilizáciu v rozlete – a možno v procese zničiť náš druh a s ním aj mnoho ďalších, najmä väčších druhov živočíchov a rastlín – je prekvapujúco veľa. Zrážku s asteroidom, aká vyhubila dinosaurov, by neprežila ani naša civilizácia, hoci možno by ju dokázala prežiť aspoň dostatočne malá populácia ľudí. To isté platí o možnosti výbuchu supervulkánu, akým bola erupcia Toby pred 73-tisíc rokmi, keď Homo sapiens bezmála vyhynul. Ale takéto udalosti sa dejú v intervaloch státisícov až miliónov rokov – ich pravdepodobnosť v danej chvíli je malá.

A tak sa zdá, že oveľa väčšia je pravdepodobnosť sebazničenia inteligentných druhov. Inteligentných dosť na to, aby vyvinuli technológie postačujúce na dokonalú vzájomnú deštrukciu, ale málo inteligentné na to, aby sa nimi nezničili. Všetci vieme, že dávať do rúk malým deťom britvy a zápalky nie je rozumné. Ale vie to aj povestná prozreteľnosť?

Na Fermiho paradox si v dňoch, keď Ti píšem tento list, spomenulo asi viacero ľudí po tom, ako si pozreli dokument, v ktorom vodca Ruska – v roku 2015 najrozsiahlejšej krajiny na svete – rozpráva o tom, ako bol pripravený pri okupácii Krymu pred rokom použiť jadrové bomby. Nie je jasné, proti komu by ich použil, ani s akým účelom, dôležité je, že o použití jadrových bômb rozpráva s ľahkosťou blázna, ktorý nevie, o čom hovorí. Zastrašovanie použitím jadrových bômb bola doteraz doména exotických vladárov Severnej Kórey, ktorí, našťastie, disponujú len niekoľkými jadrovými hlavicami: v Rusku ich je rádovo desaťtisíc. To je mnohonásobne viac ako treba na to, aby sa naša Pale Blue Dot na dlhé roky zatiahla do dymu a mrazu a  aj ľudstvo sa zapojilo do Fermiho „veľkého vesmírneho mlčania“ v predstihu pred dosiahnutím vysnívanej technologickej zrelosti.

Hoci prvé jadrové zbrane vybuchli už keď mal Tvoj starý otec 12 rokov, teda v roku 1945, až v čase, keď som sa ja blížil k dvadsiatke, vyšli rozsiahle vedecké práce upozorňujúce na to, že ten najdevastujúcejší účinok jadrových zbraní nemusí byť radiácia, ani zničenie miesta ich dopadu silou výbuchov, ale zmena klímy v dôsledku zvírenia obrovského množstva prachu a dymu z požiarov. Začiatkom 80. rokov vedci namodelovali dôsledky jadrovej vojny veľmocí a zistili, že by viedla k zničeniu ľudstva bez ohľadu na miesto dopadu jednotlivých bômb mechanizmom prudkého ochladenia celej planéty – nukleárnej zimy. Alan Robock z Rutgers University a jeho kolegovia neskôr vypočítali, že na zabitie rádovo miliardy ľudí hladom by stačila „malá“ jadrová vojna, povedzme medzi Indiou a Pakistanom, v ktorej by bolo odpálených len sto jadrových bômb. Teda 1 % jadrového arzenálu Ruska alebo USA. Keď politický vodca krajiny sediacej na desiatke tisíc jadrových hlavíc rozpráva o použití atómových bômb, je zrejmé, že moc v krajine prebrali duševne nespôsobilí ľudia. Na rokovaní s istými typmi ľudí je pritom najnebezpečnejšie ukázať slabosť: tá je pre nich povzbudením k ešte väčšej agresívnosti. To, čomu rozumejú, je ukázanie sily a rozhodnosti – len vtedy vedia, „ako vysoko môžu vyskakovať“.

Paradoxom je, že kvôli chladnej kontinentálnej klíme Ruska by dlhá jadrová zima vyhubila Rusov skôr ako kohokoľvek iného: oveľa väčšiu šancu na jej prežitie by mali ľudia v teplejších oblastiach sveta, ktorí by po jej odznení zrejme to, čo je dnes Rusko, znovu kolonizovali.  Radšej dúfajme, že odpoveď na túto špekuláciu nikdy nebudeme poznať. Ako to s ľudstvom nakoniec dopadne však dnes nikto nevie: v čase Tvojej dospelosti budeme o niečo múdrejší. Dovtedy nám nezostáva než dúfať, že vydávaním nesprávnych signálov slabosti vodcovia demokratického Západu neprivedú dnešného vodcu Ruska k hlúpejším krokom než sú tie, ktoré už stihol urobiť.

Prajem Ti krásnu jar,

Tvoj otec

PS: V krúžku na obrázku je Bledomodrá bodka videná z paluby Voyager 1 odfotená  14.2. 1970: