Zahraničná politika

Jej jediným spoločným menovateľom je fakt, že zahraničnopolitickou prioritou celej oblasti je členstvo v EÚ. Ani jedna z krajín v súčasnosti nemá vo vláde extrémistov či radikálnych nacionalistov, ktorí by otvorene bojkotovali európsku integráciu. Toto je významný posun v porovnaní s deväťdesiatymi rokmi. Stačí spomenúť roky po páde Miloševičovej vlády, v ktorých sa Srbsko rozhodovalo, akou strategickou cestou sa pustí: či na východ, alebo na západ. Zahraničnej politike v minulosti dominovali aj bilaterálne spory. Dnes je pre všetky krajiny dôležité dodržiavať so susedmi priateľské a konštruktívne vzťahy a s menšími, síce dramatickými výnimkami sa to darí[1].

Aj keď tieto dva trendy vo všeobecnosti ustúpili, zahraničná politika balkánskych štátov stále trpí dvoma schizmami: vojenskou a hodnotovou. V oboch prípadoch je pre ich vyriešenie nevyhnutné, aby jednotlivé krajiny zadefinovali svoj vzťah k dvom svetovým mocnostiam. Pre malé krajiny je zahraničná politika z veľkej časti práve o vzťahoch s mocnosťami. O to dôležitejšie je to práve v okamihu, keď vo východnej Európe prebieha vojna a Rusko dostalo expanzívny apetít.

Členstvo v NATO sa stalo akousi nepísanou podmienkou členstva v EÚ a významnou časťou zahraničného smerovania krajín v Európe. A práve táto vojenská organizácia rozdeľuje Balkán v zahraničnopolitických otázkach. Dnes máme v regióne členské štáty NATO (Albánsko a Chorvátsko), krajinu usilujúcu o členstvo v NATO (Macedónsko po dlhé roky), krajinu bez vyhraneného názoru (Čierna Hora), krajinu bez záujmu o vstup do NATO kvôli bombardovaniu v roku 1999 (Srbsko), krajinu, ktorá má na svojom území ozbrojené jednotky EUFOR (Bosna a Hercegovina, kde EUFOR prebral mandát po SFOR, misii NATO) a krajinu, kde operuje misia KFOR (Kosovo). Takáto rozdielnosť v postojoch k NATO neexistuje, a ani neexistovala nikde inde v Európe. A nič nenasvedčuje tomu, že by sa táto situácia mala v tomto desaťročí zmeniť.

Hodnotová schizma je úzko naviazaná na prvú a na vzťahy s Ruskou federáciou a Spojenými štátmi. Kým vzťahy s Európskou úniu sú prioritou pre všetky štáty v regióne, jednotný prístup k Rusku a USA nenájdeme. Táto dilema má viacero pôvodov. Počas občianskej vojny v Juhoslávii si každé etnikum vytvorilo vlastný výklad toho, kto bol spojencom a kto nepriateľom, a tieto presvedčenia sa ťažko odstraňujú. Albánsko, Kosovo a do určitej miery aj Macedónsko sú proamericky naladené a Spojené štáty sú pozitívne vnímané aj medzi obyvateľmi. Na druhej strane Srbsko, Čierna Hora a Bosna a Hercegovina sú prinajmenšom rozpoltené. Rusko sa teší obľube medzi Srbmi a čiastočne Čiernohorcami. Ruská náklonnosť verejnosti je doplnená aj mýtickou rétorikou o súdržnosti bratských pravoslávnych národov, ktoré sú odvekými spojencami. Tento mýtus sa opäť ťažko vyvracia, a hoci na túto dogmu odpovedalo už niekoľko historikov a ekonómov, ich fakty a jasné čísla zatiaľ nestačia.

Jednoznačná odpoveď na to, kam balkánska diplomacia v súčasnosti smeruje, neexistuje. Eurointegrácia už nie je zahraničnou politikou, je súčasťou interného reformného procesu. Čo teda so vzťahmi s NATO, Ruskom a Spojenými štátmi? Tendencie poukazujú na to, že dôraz na priklonenie k spoločnej zahraničnej politike EÚ je v Bruseli dôležitou témou. Záujem o to, aby bola na Balkáne jednotná zahraničná politika, bude čoraz citeľnejší a tlak príde jednak z „veľkých“ členských štátov, a aj z inštitúcií.

Jednou z podmienok európskej integrácie, o ktorú sa všetky štáty západného Balkánu viac či menej aktívne usilujú, je aj priblíženie sa k zahraničnej politike EÚ. Tú definuje kapitola 31 acquis communautaire (zahraničná, bezpečnostná a obranná politika) a je súčasťou prístupových rokovaní[2]. Integrácia do EÚ tak ráta s tým, že sa budúci členovia pripoja k zahraničnej politike EÚ. Preto je najvyšší čas, aby sa tým kandidátske krajiny začali naplno zaoberať. Kým Čierna Hora a Albánsko sú exemplárnymi príkladmi[3], Srbsko to odmieta. Macedónsko bolo prizvané Europarlamentom na zlepšenie zosúladenia svojich pozícií. Bosna nemá jednotnú zahraničnú politiku. Kosovo je výrazne proamerické a vo vzťahoch k Rusku má jasno. Zjednotenie a priblíženie týchto rozdrobených zahraničných politík je dlhodobý proces a musí začať teraz. EÚ v súčasnosti rieši niekoľko vážnych  kríz vo svojom susedstve a potrebuje západný Balkán s jasnou zahraničnou politikou.