Počas najbližších piatich rokov si v poľskom parlamente posedí päť strán. Po prvýkrát od pádu komunizmu sa však do parlamentu nedostala ľavicová strana. Po prvýkrát získala vo voľbách jedna strana parlamentnú väčšinu a bude schopná vládnuť sama. Zoznam „po prvýkrát“ by mohol pokračovať aj ďalej. Októbrové parlamentné voľby v Poľsku boli revolučné hneď v niekoľkých aspektoch.
Neistý koniec vojny na susednej Ukrajine a vlastná zlá skúsenosť z minulosti dvihli v posledných mesiacoch v Poľsku vlnu nervozity. Zvýšené výdavky na armádu, nedávny – a prvý po dlhých rokoch – tréning rezervných vojakov, nové kurzy pre dobrovoľníkov organizované armádou a stovky členov v polovojenských skupinách trénujúcich v lesoch sú jasné signály, že Poľsko chce byť tento krát pripravené.
Prezident Bronisław Komorowski s najväčšou pravdepodobnosťou zotrvá vo svojom úrade aj druhé volebné obdobie. Májové voľby síce neprinesú prekvapujúci výsledok, zaujímavými ich však robí kampaň, a to vďaka novým, nečakaným kandidátom a kandidátkam.
Stredne veľké mestečko na severe Poľska Słupsk sa zdalo ako to posledné miesto, kde by chcel niekto stráviť Silvestra. Publicitu mu však dodali nielen známe osobnosti, ktoré mesto navštívili, ale v prvom rade nový starosta Robert Biedroń. Jeho úspech v posledných komunálnych voľbách sa stal symbolom meniacej sa poľskej spoločnosti a mnohým priniesol nádej.
Donald Tusk a Ewa Kopacz boli donedávna blízki politickí partneri – Tusk v pozícii poľského premiéra a Kopacz ako hovorkyňa dolnej komory parlamentu. Po tom, ako bol Tusk zvolený na post predsedu Európskej rady, ho Ewa Kopacz nahradila na čele vlády a oboch čaká veľká politická skúška. Kým Tusk sa môže spoliehať na istú mieru zhovievavosti, Kopacz je pod ostrou kritikou od prvého dňa v novom úrade.
V roku 1918 panoval v Európe rozruch: kontinent sa spamätával po prvej svetovej vojne, Poľsko opäť získalo nezávislosť a dôležité právo získali aj poľské ženy. Koncom novembra získali právo voliť. Odvtedy sa ich zastúpenie – a dôležitosť – v politike výrazne posilnili, ale aj súčasný stav je ešte ďaleko od toho ideálneho, teda rovnocenného.
V čase, keď Poľsko vstúpilo do Európskej únie, sa zdalo, že jeho členstvo v eurozóne je len otázkou času a krajina urobí všetko pre to, aby sa tak stalo čo najskôr. Názory politikov na prijatie eura sa ani náhodou nezhodovali – podobne, ako ani v otázke členstva v EÚ – ale spoločná mena bola poľským cieľom. Potom sa na scénu dostala globálna kríza a postupne sa začali meniť aj nálady a ciele. V súčasnosti sa Poliaci nezamýšľajú nad tým, kedy začnú eurom platiť, ale či ním vôbec chcú platiť.
