Zahraničná politika

Koncom novembra – ale tentokrát v roku 2013 – premiér Donald Tusk zrekonštruoval svoju vládu a vymenil šesť ministrov. Medzi tými odvolanými bola aj ministerka pre šport Joanna Mucha. Keď bola po voľbách v roku 2011 na tento post nominovaná, mnohí ju vnímali ako premiérovú „wunderwaffe“ – mladú, peknú ženu na čele „mužného“ ministerstva pre šport. Joanna Mucha bola od svojho nástupu konštantne napádaná opozíciou, ale aj verejnosťou. Pravdupovediac, aj opodstatnene, pretože Mucha spravila hneď niekoľko závažných chýb (keď napríklad zamestnala do vysokej pozície majiteľa salónu krásy, kam zvykla pravidelne chodiť), až príliš často dala o sebe vedieť, že jej chýbajú aj základné vedomosti o profesionálnom športe, a začala sa opakovať trochu neštandardná otázka, či bol prístup k mužovi na tom istom poste o niečo zhovievavejší.

Joanna Mucha na svoju obranu tvrdí, že zo svojej pozície musela odísť kvôli mužom, ktorí politiku vnímajú ako nástroj na získanie moci, a nie ako spôsob, ako sa dá zmeniť realita, a ona takto politiku robiť nechcela. Zároveň dodáva, že nezapadla ani do „mužského sveta“, v ktorom sa dohody podpisujú pri pohárikoch whisky a fajčením cigár. Samozrejme, že takéto vysvetlenie, prečo ju muži odmietali ako ministerku, ženu, je prinajmenšom veľmi zjednodušené a naivné.

Hneď prvým argumentom proti je Elżbieta Bieńkowska, ktorá v tom istom čase riadila ministerstvo pre regionálny rozvoj a dnes je jej ministerstvo jedným z najlepších, a sama Elźbieta je pokladaná za jednu z najúspešnejších žien v Poľsku. Ako ministerka ostávala skôr v úzadí – podľa posledného prieskumu verejnej mienky, ktorý uskutočnila agentúra CBOS, dokonca tretina obyvateľstva ani len nevedela, o koho ide. Možno preto, že nebola súčasťou žiadneho škandálu a aktívne pracovala na získavaní eurofondov pre Poľsko.

Na rozdiel od Muchy Bieńkowska po novembrovej rekonštrukcii neopustila vládu, bola povýšená a stala sa akousi „superministerkou“, pretože sa jej ministerstvo zlúčilo s ministerstvom pre infraštruktúru. Zároveň bola nominovaná aj na pozíciu podpredsedníčky vlády, a tým získala ďalšiu možnosť na formovanie stratégie pre rozvoj krajiny.

V prípade Bieńkowskej na verejnosti nezaznieval tak často argument, že je žena, či už na jej obhajobu alebo kritiku. Bieńkowska o sebe tiež tvrdila, že nie je ani feministka a nezastáva sa ani myšlienky špeciálnych kvót pre ženy v politike, ale jej práca má hovoriť za všetko.

Elżbieta Bieńkowska a Joanna Mucha nie sú jediné ženy vo vysokých postoch v poľskej politike. Hanna Gronkiewicz-Waltz je v súčasnosti primátorkou Varšavy (predtým bola na čele poľskej centrálnej banky), Ewa Kopacz je hovorkyňou Sejmu a zoznam žien v politike pokračuje aj ďalej. Kontinuálne rastie aj počet žien, ktoré sedia v parlamente. V posledných voľbách v roku 2011 ženy obsadili 112 poslaneckých kresiel v Sejme zo 460, pričom väčšina žien sedí vo vládnucej strane Občianskej platformy. Pritom v roku 2007 sa do parlamentu dostalo len 86 žien a dva roky predtým 67.

Dôležitým momentom v tomto smere bol rok 2011, kedy bol prijatý zákon, podľa ktorého muži ani ženy nemôžu predstavovať menej ako 35 % miest na volebných listinách do dolnej komory parlamentu, Európskeho parlamentu a väčšiny lokálnych zastupiteľstiev. Od roku 2011 stúpol počet žien v parlamente o tri percentá, no aj napriek tomu je Poľsko v rámci OBSE krajín stále len niekde okolo priemeru. Krajinu čaká ešte veľa práce, kým sa dostane na úroveň 30 % žien v parlamente, čo je cieľ Pekinskej akčnej platformy, ku ktorej sa Poľsko v roku 1995 prihlásilo.

Situácia je ešte o niečo horšia v prípade reprezentácie žien v regionálnych a lokálnych zastupiteľstvách. V roku 2010 mali poľské mestá len 9 % primátoriek, čo je len dvojpercentný nárast od roku 2002. Podľa štúdie, ktorú publikoval Inštitút pre verejné otázky, je dôvod celkom jasný: ani počet kandidujúcich žien nie je vyšší. Ale zdôvodnenie tohto fenoménu je už oveľa komplexnejšie, začínajúc problémami vyplývajúcimi z koordinovania nových povinností so starostlivosťou o rodinu, ktorá vo väčšine prípadov ešte stále pripadá na ženy, a končiac vnímaním v spoločnosti. Paradoxné je, že takmer polovica obyvateľov súhlasí a podporuje myšlienku 50 % zastúpenia žien na volebných listinách. Ale zároveň majú pocit, že ženy nie sú dostatočne kvalifikované na to, aby boli vo vedúcich pozíciách. Je to však pravda?

A ak nie sú kvalifikované, tak prečo? Problém nie je v nedostatku zručností, ale v nedostatku možností a skúseností. Jedným z riešení je systematické organizovanie školení na dedinách a v malých mestách pre ženy, ktoré majú záujem byť aktívne, a pomôcť im na ceste do verejného priestoru. V súčasnosti v Poľsku neexistuje žiadny program na podporu žien a zvyšovanie ich možností vstúpiť do politiky. Preto túto úlohu prevzali rôzne mimovládne organizácie, ktoré sa neustále stretávajú s veľkým množstvom problémov. Na budúcu jeseň čakajú Poľsko lokálne voľby, ktoré ukážu, nakoľko sú dvere do politiky otvorené nielen pre primátorku Varšavy.

Keď v roku 1918 poľské ženy získali volebné právo, do nasledujúcich parlamentných volieb sa dostalo presne osem kandidátok. Nebolo to veľa (len dve percentá kresiel), ale najdôležitejší fakt bol, že sa rozhodli aktívne využiť právo, ktoré im bolo garantované. A na to by nemali zabúdať ani o 95 rokov neskôr.