1. 1. Dánsko chce byť pre Úniu mostom. Dánsko chce v rámci svojho už siedmeho polročného predsedníctva v Rade EÚ slúžiť najmä ako most medzi členmi eurozóny a krajinami mimo nej. Je ale otázne, aký vplyv môže Dánsko mať, keďže podobne ako Poľsko nie je členom eurozóny. Dáni už v dvoch referendách odmietli vymeniť svoju korunu za euro.
Na obálke Zahraničnej politiky väčšinou uprednostňujeme tváre – aby bolo jasné, že zahraničná politika nie je len o summitoch a stíhačkách. Tentoraz sme však v SFPA za tvár čísla odhlasovali gauč. Európania na ňom roky pokojne sedeli, bafkali, a debatovali. Takí boli spokojní, až si nevšimli, ako sa pod nimi rozpadá. Pomaly, po kúskoch.
V krutej repríze jesene 2008 sa tento rok svet nervózne prizerá novej vlne ďalšej krízy. Pred tromi rokmi boli javiskom Spojené štáty a krízu odštartovalo prasknutie realitnej bubliny a obrovské haldy bezcenných hypotekárnych účtov, ktoré vlastnil azda naozaj každý. Dnes je dejiskom EÚ, alebo lepšie povedané eurozóna a toxické aktívum, na programe dňa je dlh európskych vlád a potenciálne aj euro samotné. Ako vnímajú európsku krízu v Spojených štátoch?
V tomto stĺpčeku som sa už veľakrát zamýšľal nad tým, prečo sme po finančnej kríze v roku 2008 neboli v USA svedkami masového hnutia odporu, ktoré by bolo presným opakom Tea Party. Zdalo sa to logické, keďže kríza mala svoj pôvod v hlbokej deregulácii finančného sektora, bezohľadnom správaní bánk a zanechala milióny Američanov bez práce, domovov a nádeje na lepší zajtrajšok. Navyše, banky nielenže vyviazli bez zranení, čiže nebolo proti nim začaté žiadne trestné stíhanie, ale navyše ich pri živote udržal takmer biliónový záchranný balíček od daňových poplatníkov. Krátko potom sa vrátili k starým dobrým dňom: rekordným ziskom a bonusom.
Vedeli ste, že USA by ktorýkoľvek deň mohli zbankrotovať? Kým mnohé európske krajiny už dlhší čas bojujú so strašidlom neschopnosti splácať dlhy, USA si len šťastne a spanilo odfukovali. Isteže, v poslednom čase sme v krajine slobody videli obrovské deficity. Nikto ale nikdy nespochybňoval úverovú spoľahlivosť USA. Teda až donedávna, keď sa vláda začala hnať za zvýšením „dlhového stropu“. Ako sme sa však dostali do situácie, že USA zrazu vážne čelia možnosti neschopnosti splácať dlh? Ide o reálnu krízu, alebo Amerika len trpí závisťou tým, čo si dlhovú krízu už užívajú?
Prvého mája 2003 George Bush vyhlásil, že veľké operácie v Iraku sa skončili. Na lietadlovej lodi USA Abraham Lincoln, na ktorej predniesol svoju reč, bol nápis: „Misia splnená“. Každý, kto si hoci len trochu pamätá uplynulých desať rokov, vie, prečo sa táto udalosť stala neslávnou: najtvrdšia, najkrvavejšia a najdrahšia fáza vojny mala ešte len prísť.
Odkedy sa prezident Obama rozhodol pustiť do zavedenia bezletovej zóny v Líbyi, s ktorej zriadením súhlasila BR OSN, každá malá bunka na americkom ideologickom spektre našla svoj vlastný spôsob, ako sa doňho pustiť. Pritom ak o niečom svedčí sama rôznorodosť nesúhlasu, môže to byť vlastne tak, že Obama zvolil najrozumnejšie a najzodpovednejšie riešenie.
