Zahraničná politika

Jediné masové hnutie, ktoré sme od tých dní videli, bola konzervatívna a liberálna Tea Party (Čajový večierok). Jej základným princípom je nepriateľstvo voči vláde, daniam, výdavkom a prezidentovi. V ich interpretácii vecí Obama zorganizoval vykúpenie Wall Street, vládne „prevzatie“ zdravotnej starostlivosti a „prehnané“ hospodárske stimuly roku 2009. Takáto interpretácia Obamovej politiky má s realitou spoločné len to, že ju nekriví úplne. Balíček pre Wall Street vymyslel Hank Paulson, Bushov minister financií. Reforma zdravotníctva, ktorá prešla v roku 2010, stavia rozšírenie poistenia na trhových mechanizmoch, nie na vládnej byrokracii, a najväčším problémom stimulu v roku 2009 bolo, že bol primalý, nie priveľký.

Obamova politika bola vskutku väčšinou stredová – žiadny extrémizmus. Banky, ktoré spôsobili krízu, dostali núdzové vládne fondy, lebo boli „príliš veľké na to, aby padli“. A keď sa Obamova vláda začala zaoberať opatreniami, ako zmeniť bankový systém, aby sa takýto problém už nezopakoval, vyhla sa rozštiepeniu týchto megabánk — napriek tomu, že to bolo jedno z logických riešení. Fiškálny stimul, o ktorý sa prezident usiloval, keď začala recesia, bol relatívne skromný (vzhľadom na objem poklesu výroby) a kombinoval výdavky so znižovaním daní – čiže ponúkal niečo demokratom aj republikánom. Na konci roku 2010, keď mali vypršať daňové škrty pre bohatých, ktoré prezident Bush podpísal v rokoch 2001 a 2003, sa Obama priklonil ku konzervatívnemu názoru, že v čase recesie sa nemajú zvyšovať dane. Takže zjavne nie je krvilačným socialistom.

Napriek tomuto zjavnému centrizmu získaval Čajový večierok na sile. A tá pramenila z toho, že čajičkári sa vyplašili pri predstave, že Obama by naozaj mohol byť tým, koho by z neho liberáli a ľavičiari (rozumej: jeho voliči) radi mali. Hoci v skutočnosti Obamova vláda nerobila nič, čo by mohlo tieto strachy čo i len vzdialene privolať, v lete 2010 už bola Tea Party dostatočne silná na to, aby pritlačila republikánov ešte ďalej doprava a rozbila čokoľvek, čoho sa Obama kedy odvážil dotknúť. V novembri 2010 sa hnutiu podarilo politické víťazstvo: 62 z jeho predstaviteľov bolo zvolených do Snemovne reprezentantov a ich výbor sa stal osobitnou silou v rámci Republikánskej strany.

Obamove prvé dva roky v úrade boli ťažké, pretože aj pri demokratickej väčšine v Snemovni a Senáte sa prijímanie reforiem ukázalo byť zložité. Ešte zložitejšími sa však stali s príchodom novej republikánskej väčšiny a čajových extrémistov do Snemovne reprezentantov. Obama, ktorý bol od začiatku centrista, sa teda začal pohybovať smerom doprava, aby mohol dospieť ku kompromisom s republikánmi, ktorých zas extrémne doprava ťahali ich kolegovia zo spolku priateľov čaju.

Tento posun sa stal úplne jasný počas rokovania o dlhovom strope, o ktorom som písal v minulom čísle. Na to, aby sa zvýšil dlhový strop (čiže limit, koľko si americká vláda môže požičať), neexistovala vôbec žiadna potreba okresávať výdavky alebo deficit. Obama sa však už predtým rozhodol, že zníženie deficitu a vládneho dlhu sú hodnotné ciele – bez ohľadu na 10-percentnú nezamestnanosť. A tak už oOd začiatku bol zajedno s republikánmi a hovoril o potrebe vlády vyrovanať svoje účtovné knihy, „ako to musí urobiť každá domácnosť“. A to napriek tomu, že väčšina ekonómov varovala, že ide o chybné prirovnanie: keď sú časy zlé, vlády si musia požičiavať a utrácať, nie škrtať a šetriť.

Kým debata o dlhovom strope dosiahla klimax, už sa nehovorilo o tom, či bude treba zoškrtať výdavky – prezident už súhlasil s tým, že je to potrebné. Témou už bolo len to, ako to urobiť, a či dôjde aj na zvýšenie daní. Tomu samozrejme konzervatívci oponovali. V snahe upokojiť pravicových nihilistov sa Obama rozhodol súhlasiť s tým, že na každý dolár zvýšených daní zariadi škrtnutie štyroch dolárov vo výdavkoch, celkovo sa mali ušetriť štyri bilióny dolárov. To, že ani toto nestačilo, svedčí len o dvoch veciach: jeho chybnej vyjednávacej taktike a extrémizme pravice.

Tento ťah napravo zo strany Čajového večierka, republikánov, demokratov a Obamu nechal na ľavej strane politického spektra jasné vákuum. Možno práve toto vákuum bolo skvelou liahňou pre to, aby sa konečne dalo dokopy protestné hnutie. Sedemnásteho septembra začala skupina ľudí s protestom Okupujte Wall Street (OWS), ktorý stále pokračuje a rastie. Kým na začiatku si ich mnohí nevšímali a médiá ich zosmiešňovali, ako plynú dni, OWS silnie a podobné protesty sa objavujú v stovkách miest v USA, a dokonca aj v iných krajinách. Možno v dôsledku jeho neurčitej podoby a značného nárastu sa hnutiu začalo dostávať už nielen uštipačnej, ale najmä zvedavej pozornosti médií. Je celkom zaujímavé pozorovať, ako si novinári škrabú hlavy a hútajú nad tým, „čo to asi tí ľudia chcú“, akoby posledné tri roky žili na Marse.

Jedným zo sloganov protestného hnutia je „My sme tých 99 %“, upozorňujúc na fakt, že väčšine Američanov klesli príjmy a stemnili sa vyhliadky, pričom zopár najbohatších sa nikdy nemalo lepšie. Krátky pohľad na stránku  http://wearethe99percent.tumblr.com, na ktorú ľudia píšu svoje osobné príbehy, ukazuje, že sa nebavíme o anarchistoch, hipíkoch, ale o „strednom prúde“, bežných ľuďoch, ktorí hrali podľa pravidiel a zrazu sa ocitli v pasci zúfalých situácií.

Ďalším faktorom v tomto hnutí je pocit relatívnej bezmocnosti bežných občanov hovoriť do vecí verejných, ktorý pochádza z rozhodnutia Najvyššieho súdu o tom, že dodatok americkej Ústavy o slobode prejavu sa nevzťahuje len na jedincov, ale aj na korporácie, a že pojem „prejav“ zahŕňa peňažnú podporu. Vďaka tomuto rozhodnutiu môžu korporácie pred voľbami podporovať kandidátov neobmedzenými sumami. Jedným z dôsledkov tohto rozhodnutia je, že vinníci krízy z roku 2008 majú ešte väčší vplyv na politické výsledky vďaka tomu, že môžu financovať politikov. Iróniou je, že peniaze, ktoré im dávajú, pochádzajú aspoň čiastočne z kapitálu, ktorý dostali od daňových poplatníkov. Takže keď si to všetko zrátame, protest vyzerá byť ako jediné rozumné riešenie.

Je priskoro odhadovať, či toto hnutie prinesie veľa skutočných zmien. OWS síce zatiaľ nemá jasné ciele a metódy, ale zdá sa, že existujú reálne predpoklady na to, aby prerástlo do niečoho väčšieho. Keď začínala Tea Party, zdala sa byť len spolkom šialencov a o pár mesiacov z nej bola reálna politická sila. Možno podobná budúcnosť čaká aj okupantov Wall Street a 99 %.