Zahraničná politika

Poďme si najprv vysvetliť niekoľko pojmov. Predstava, že americká vláda svoje dlhy spláca, je taká samozrejmá a kľúčová pre ekonomickú a finančnú teóriu, že úroky, ktoré USA platia zo svojich obligácií, sa pohybujú v pásme „nerizikovej miery“. Inými slovami každé ďalšie aktívum, s výnimkou hotovosti, nesie určitú mieru rizika, a zisk, ktorý investori očakávajú z uchovávania tohto aktíva, je kompenzáciou za túto mieru rizika. Dlhopis gréckej vlády napríklad bude mať vyššiu úrokovú mieru, pretože je rizikovejší, než napríklad dlhopis nemeckej vlády. Americká vláda – v dôsledku veľkosti ekonomiky a čistému štítu v splácaní dlhov – bola vždy považovaná za takého bezpečného partnera, že úroky, ktoré platí zo svojho dlhu, sú najnižšie zo všetkých. Ďalší príklad: kedykoľvek dôjde ku kríze – recesii, vojne, prírodnej pohrome – a burzy sa začnú skrúcať v panike – aktívum, v ktorom si každý rád „zaparkuje“ svoje peniaze, je americký vládny dlh. Tento fenomén sa volá „útek do bezpečia“.

Ako sa však krajina dostane od všeobecného uznania, že je najbezpečnejším miestom, kde sa dajú uložiť peniaze, k bodu, že je potenciálne neschopná splácať dlh, a to v takom krátkom časovom horizonte? Tu je dôležité pristaviť sa pri pojme „dlhový strop“. Hoci si USA môžu požičiavať pri neuveriteľne nízkych úrokoch, celkový objem toho, koľko si môžu požičať, je obmedzený zákonom. V priebehu svojich dejín americký Kongres musel o každom novom  zadlžení rozhodovať osobitne. Počas prvej svetovej vojny sa to ukázalo ako nepraktické a Kongres ministerstvu financií zveril oprávnenie zadlžiť krajinu kedykoľvek  považuje za  nevyhnutné vzhľadom na vládne potreby.

Ale na oplátku za túto flexibilitu Kongres uvalil strop na celkový objem dlhu. Za tie roky sa strop dvíhal desiatky raz. A tak si ešte pred niekoľkými týždňami, nikto nemyslel, že by to mohlo byť témou. Samozrejme, že Kongres odhlasuje zvýšenie stropu, ak je to potrebné na udržanie chodu vlády. V opačnom prípade, bez schopnosti ďalej sa zadlžiť, by vlastne USA museli vyhlásiť neschopnosť splácať dlh, a to sa, samozrejme, nestane, však?

Pripomeňme, že ak by USA vyhlásili neschopnosť splácať dlh, istoty, ktoré predtým všetci považovali za nerizikové, by také už neboli. Úrokové miery by vzrástli. Nielen pre americkú vládu, ale všetky. To by znamenalo, že ktokoľvek s dlhom – študent s pôžičkou, človek s hypotékou, podnikateľ s úverom – by zrazu platil väčšie úroky. Dôsledky by boli také ďalekosiahle a hlboké, že nie je zveličením myslieť si, že by nasledovala globálna recesia, ak nie druhá Veľká depresia.

Nuž, chlapíci v Kongrese si to zrejme neuvedomujú. Kým každý normálny človek jednoducho predpokladal, že strop sa zvýši, republikáni si povedali: aha, tu je niečo, čo treba urobiť, poďme z toho niečo vytĺcť. A keďže okresávanie výdavkov je republikánskou modlitbou, odmena, ktorú si vyžiadali za súhlas, predstavuje zníženie vládnych výdavkov o 4 bilióny USD.

Frustrujúce na ekonomickej debate v USA je, že niet jedinej otázky, ktorú by bolo možné považovať za čisto ekonomickú. Skôr či neskôr sa zo všetkého stáva ďalší náboj v nekonečnej ideologickej vojne medzi demokratmi a republikánmi, liberálmi a konzervatívcami. A tak kým veci ako sociálna sieť a dokonca aj fenomén daní na starom kontinente nepatria až k takým kontroverzným otázkam – obe veci sú zjavne potrebné – v USA nikdy nič nemožno považovať za dohodnuté. Takže takto sa z niečoho, čo vyzeralo ako jasná vec, stala horúca téma. Hoci každý súhlasí, že dlhový strop treba zvýšiť, debata sa začala krútiť okolo toho, ako znížiť deficit. Nepochybne je to dôležitá téma, ale možno ju netreba riešiť zároveň s rozhodnutím o tom, či ekonomiku zhodíme, alebo nezhodíme z útesu.

Ďalším fascinujúcim fenoménom nekonečnej ideologickej vojny je, že odpovede sú vždy rovnaké, aspoň teda na jednej strane. Jednoducho nezáleží na tom, čo sa deje s ekonomikou alebo príjmami alebo s nezamestnanosťou – pre republikána je zvyšovanie daní vždy a vždy zlé. Nuž a keď sa snažíme zaplátať  mnohomiliónovú dieru v rozpočte, možno by nejaké to zvýšenie daní stálo za úvahu. Namiesto takejto úvahy však republikáni stále dokola opakujú, že zvýšenie daní by zabilo pracovné príležitosti – odvážne tvrdenie, ktoré nikto nikdy nedokázal. Zvláštne však je, že napriek ich obavám o ekonomiku a nezamestnanosť, títo bravúrni odporcovia deficitov veľmi pohodlne zabúdajú na efekt znížených vládnych výdavkov. Kľúčová makroekonomická rovnica je totiž  takáto: HDP sa skladá zo spotrebiteľských výdavkov + kapitálových investícií + vládnych výdavkov. Takže ak má niekto pocit, že okresanie vládnych výdavkov nebude mať vplyv na ekonomiku a zamestnanosť, ba nebodaj im dokonca pomôže, tak sa veľmi, ale veľmi pomýlil. Pravda je taká, že zvýšenie daní a zníženie vládnych výdavkov má dopad na opačné strany sociálneho spektra – a je teda jasné, kto sa koho v tejto „debate“ snaží ochraňovať.

USA oficiálne budú bez peňazí druhého augusta, a v čase písania tohto stĺpčeka (27. júla) dohoda ešte vždy nie je vo výhľade. Medzičasom ratingová agentúra Standard and Poors pozorne sledujúca rokovania oboch strán vyhlásila, že ich zarážajúca neschopnosť nájsť kompromis takto tesne pred hraničným termínom môže viesť k tomu, že ak by aj hneď teraz ku kompromisu dospeli, môže sa zvýšiť rizikovosť amerického dlhu, čo by znamenalo vyššie úrokové sadzby a ekonomickú recesiu. Keď sledujem tento zmätok, ktorý sme si na seba sami uvalili, nemôžem si pomôcť a pýtam sa: naozaj si niektorí Američania myslia, že skutočná dlhová kríza by bola zábavou? Ak je to tak, nuž viem odporučiť zopár európskych krajín, do ktorých by sa mohli presťahovať. Pre zvyšok z nás: držme si palce, nech prevládnu rozumnejšie hlavy.