Zahraničná politika

Kým turecká administratíva ostáva aspoň sčasti zmierlivá a rétorika v napätej situácii v Stredomorí naznačuje otvorenosť dialógu s Aténami, Bruselom aj Washingtonom, z Bieleho paláca – nového sídla tureckého prezidenta – počuť omnoho ostrejšie slová, kombinované s vyhrážkami a hrozbami. Hoci sú adresované zahraničiu, primárne publikum je domáce. Erdoğanova stratégia je totiž už roky rovnaká: keď je problém doma, pozornosť treba odvrátiť za hranice.

Neoosmanským sultánom sa tureckého prezidenta Recepa Tayyipa Erdoğana neštítia nazývať už ani najväčšie svetové médiá, vrátane týždenníka Times, The Economist, New York Times, Le Figaro, a mnohé ďalšie. Špekuluje sa však, ktorý z desiatok sultánov by mohol byť hlavnou prezidentovou inšpiráciou. Podľa niektorých je to sultán Selim I., ktorý Osmanskej ríši vládol začiatkom 16. storočia a jej územie rozšíril až o 70 %. Ďalší tvrdia, že je to jednoznačne Mehmet II, známy aj ako Mehmet Dobyvateľ, či v Turecku ako Fatih Sultan Mehmet. Ten od polovice 15. storočia rozširoval ríšu, odrazil výboje Jána Huňadyho, no v prvom rade sa mu vďaka nepoddajnosti a tvrdohlavosti podarilo v roku 1453 dobyť Konštantínopol. Iní vidia Erdoğanovu inšpiráciu skôr u neskorších sultánov, napríklad Abdülhamida II, ktorý vládol ríši viac ako 30 rokov od konca 19. a začiatkom 20. storočia. Režim jeho nástupcov a zakladateľov sekulárneho Turecka okolo Mustafu Kemala Atatürka tohto posledného sultána zobrazoval ako synonymum despotizmu a neúspechu, ale aktuálny revizionistický režim ho pri rôznych príležitostiach očisťuje.

Hoci sa epizódy výbojov, ale aj úspechy sultánov značne líšia, spoločných elementov so súčasnou tureckou politikou je niekoľko. Silný dôraz na islamizáciu, podporu islamských hodnôt a tradícií doma, ich presadzovanie v spriaznených štátoch, a vytváranie obrazu silného a jednotného národa, ktorý je jednou zo svetových veľmocí. Základom však zostáva snaha zabezpečiť si ľudovú podporu tým, že o sebe vláda a jej líder vytvoria obraz nekompromisného reprezentanta Turkov.

Zdá sa však, že zahraničie tieto súvislosti stále nepochopilo. Európska únia aj NATO sa mohli poučiť aj z nedávnych krokov Turecka. Napriek protestom partnerov v Severoatlantickej aliancii napríklad Ankara kúpila ruské protilietadlové raketové systémy S-400 a zdá sa, že čoskoro kúpi ďalšie. Svojich vojakov poslala do Sýrie aj Líbye, kde naplno odhalila nejasnosti okolo článku 5. Washingtonskej deklarácie a transatlantického pravidla „Jeden za všetkých, všetci za jedného“. Po dlhoročných sľuboch otvorili Turci tesne pred koronakrízou turecké hranice s Gréckom a migrantov skutočne nechali zvážať k západnému pobrežiu autobusmi. Po vyhrážkach prestali dodržiavať kontroverznú migračnú dohodu s Úniou. K Cypru poslali svoje prieskumné lode. Múzeum Hagia Sofia sa tohto roku stalo opäť mešitou.

Ani jeden z týchto závažných politických, diplomatických, bezpečnosť a stabilitu ohrozujúcich, ale hlavne symbolických krokov sa nestretol s výraznejší odporom EÚ, ani NATO. Okrem „ostrej kritiky“, či „odsúdenia“, maximálne kozmetických „sankcií“. Kam až vo svojej neoosmanskej stratégii môže turecký prezident zájsť?

Domáce výzvy ako zdroje narastajúcej nedôvery

Z najdôležitejších výziev, ktorým v súčasnosti prezident Erdoğan doma čelí, je masívna hospodárska kríza. Je pravdou, že medzinárodná komunita, predovšetkým tá finančná, Turecko škrtí a pre nestabilitu vlastných zdrojov je krajina nútená požičiavať si v dolároch a eurách. No na negatívnych výsledkoch sa aj tak najviac odráža nezdravé domáce hospodárenie. Turecká mena nebola na tom počas 18-ročnej vlády Strany spravodlivosť a rozvoja (AKP) tak zle, ako dnes.

New York Times v auguste písal o ďalšej vlne menovej krízy, ktorá sa po dvoch rokoch stále neskončila. Nezamestnanosť aj kvôli koronakríze rastie, najmä medzi mladými (podľa posledných prieskumov 13,8 %) napriek tomu, že Ankara zakázala počas pandémie prepúšťanie. V praxi však firmy posielajú tých, ktorých plánujú prepustiť, na neplatenú dovolenku. Platy sa menovým prepadom neprispôsobujú ani zďaleka tak rýchlo, ako ceny tovarov a služieb.

Finančná kríza sa z mesiaca na mesiac prehlbuje napriek protipandemickému záchrannému balíčku vo výške 100 miliárd lír (približne 11,3 miliárd eur). Centrálna banka sa menu snaží chrániť a v ostatných mesiacoch minula desiatky miliárd dolárov zo svojich devízových rezerv. Investori nielenže stiahli z krajiny peniaze, ale vo vlastnú menu neveria ani samotní obyvatelia, ktorí húfne vyberajú svoje vklady v líre a zamieňajú ju za cudzie meny, snažiac sa chrániť svoje úspory. Celkový turecký verejný dlh sa ku koncu júla blížil k sume takmer 200 miliárd eur, čo je takmer 34 % HDP, pričom viac ako polovica dlhu je v cudzích menách.

Obyvatelia podľa prieskumov očakávajú zlepšenie svojej a štátnej ekonomickej situácie už na druhý rok. „Bohužiaľ, tento pocit je scestný. Celková situácia je odsúdená na to, aby sa zhoršila,“ konštatuje popredný turecký analytik a ekonóm, Can Selçuki. Je veľmi pravdepodobné, že Turecko v tomto roku zaznamená absolútne najvyšší dlh v moderných dejinách krajiny.

Celú situáciu komplikuje koronakríza. Podľa vládnych predstaviteľov je v súčasnosti Turecko na vrchole druhej vlny, no opozícia a experti tvrdia, že najhoršie krajinu ešte len čaká. Nedôvera v oficiálne počty testov a nakazených u domáceho obyvateľstva sa odrazila aj na podpore prezidenta. Tá sa prepadla na približne 37,8 %. Narástol navyše odpor proti prezidentskému systému, takmer na 60 %.

S vládou je čoraz nespokojnejšia najmä mladšia voličská základňa. V najbližších parlamentných a prezidentských voľbách v roku 2023 pritom pribudne až päť miliónov prvovoličov. Viaceré snahy prezidenta spojiť sa s mladou generáciou napríklad prostredníctvom online diskusií sa skončili buď masívnym návalov „nepáčikov“, alebo úplným zastavením diskusie pod príspevkami. Mladí tiež citlivo vnímajú hrozby o obmedzovaní dostupnosti sociálnych sietí a nedávnu transformáciu múzea Hagia Sofia na mešitu.

Zahraničné výboje a napínanie svalov

Kým iné štáty sa v čase domácich kríz venujú v prvom rade adresným riešeniam a záchranným balíkom, Turecko sa venuje nekompromisnému presadzovaniu „jednotných“ tureckých záujmov v zahraničí.

Príkladom je turecké zapojenie v Sýrii. Pri ohlásení tretej ofenzívy proti kurdským milíciám v Sýrii v októbri 2019 narástli Erdoğanove preferencie o takmer štyri percentuálne body, čo jeho podporu dostalo na úroveň 48%, najviac od prezidentských volieb v júni 2018. Ak teda predpokladáme, že čím nižšia je domáca vládna podpora, tým aktívnejšie a hlasnejšie Turecko pôsobí na medzinárodnom poli, dajú sa predvídať jeho mantinely?

Koncept tureckej zahraničnopolitickej doktríny „Žiadne problémy so susedmi“, aplikovaný najmä v prvej dekáde nového milénia, sa z centra politiky dostal na okraj podobne, ako jej autor Ahmet Davutoğlu. Dlhoročný spolupracovník a podporovateľ Recepa Tayyipa Erdoğana, bývalý minister zahraničných vecí a chvíľku aj premiér je dnes dokonca v opozícii.

Súčasné doktríny sú nielenže omnoho nacionalistickejšie, ale aj agresívnejšie. Hlavnou je idea Nové Turecko (Yeni Türkiye), ktorá systematicky buduje novú štátnu tradíciu, národnú identitu a postupne nahrádza tradičný turecký kemalizmus.

Druhou, ešte aktuálnejšou, je doktrína Modrá vlasť (Mavi Vatan). Prezident Erdoğan ju predstavil približne pred rokom. Je omnoho konkrétnejšia v predstave o tom, ako by modrá, teda námorná časť Turecka, mala vyzerať. Za vlastnú námornú zónu považuje až 462 000 km², zatiaľ čo podľa oficiálnych čísel majú turecké pobrežné a teritoriálne vody rozlohu približne 10 000 km². Práve táto ambícia je v súčasnosti stredobodom konfliktu s Gréckom. 

Aktuálna kríza: Čia je to vina?

Najaktuálnejšia kríza v Stredomorí sa na prvý pohľad javí ako ďalší z typických príkladov snahy zahmliť domáce problémy: roky trvajúca nezhoda sa začne prezentovať ako priame a momentálne ohrozenie krajiny. Navyše, vzhľadom na jej komplexnosť a komplikovanosť, nie je ani medzinárodnému spoločenstvu úplne jasné, na čiu stranu sa postaviť.

V regióne sa stretávajú dva pohľady na medzinárodné právo. Mierová dohoda spred 100 rokov sa v súčasnosti ukazuje ako nejednoznačná a v istom zmysle aj nepraktická pre obe strany.

Atény v prvom rade tvrdia, že každý z ich ostrovov v Egejskom mori si môže nárokovať na podmorský priestor v rozsahu tzv. kontinentálneho šelfu, ktorý predstavuje približne 370 kilometrov. Na tejto dĺžke od pobrežia sa v roku 1982 dohodli členské štáty OSN a podpísali Dohovor o morskom práve. Ankara, ktorá sa vtedy k Dohovoru nepripojila, však argumentuje, že samotné ostrovy v žiadnom prípade nemôžu mať právo nárokovať si takú dĺžku šelfu, aký má mať pevninská časť krajiny. Turecký kontinentálny šelf tak z jej pohľadu susedí až priamo s kontinentálnym šelfom pevninského Grécka. Turci napríklad tvrdia, že je absurdné, aby si najvýchodnejší grécky ostrov Kastellorizo s rozlohou 12 km², ktorý sa nachádza približne dva kilometre od tureckého pobrežia, nárokoval ďalších 370 km kontinentálneho šelfu, čo by obrovskú krajinu odrezalo takmer od celej výlučnej ekonomickej zóny v Stredozemnom mori.

Grécko nezhody chápe a navrhuje, aby sa celá záležitosť posunula pred Medzinárodný súdny dvor. Ten by však bral do úvahy spomínaný Dohovor OSN, ktorý Turci neuznávajú a v turecko-gréckom prípade zvýhodňuje ostrovy, a teda aj Grécko. Turecko volá po priamom vyjednávaní.

V duchu doktríny o Modrej vlasti zároveň tlačí aj na iných miestach, ktoré už Gréci otvárať nechcú. Okrem kontinentálneho šelfu totiž navrhuje prediskutovať aj tému teritoriálnych vôd, ktoré podľa dohovoru lemujú pobrežie krajín vo vzdialenosti približne 22 kilometrov.

Napriek tomu, že mu to Dohovor umožňuje, Grécko za svoje teritoriálne vody považuje približne polovicu zo vzdialenosti špecifikovanej OSN, teda približne 11 km. Turecko sa však roky obáva, že ak by Dohovor začali Atény uplatňovať v plnej miere, Egejské more by takmer výlučne patrilo Grékom. Ešte v roku 1995 prijal turecký parlament rezolúciu, podľa ktorej by akékoľvek rozšírenie gréckych teritoriálnych vôd bolo jasným aktom vyhlásenia vojny. Ruka v ruke s teritoriálnymi vodami je aj otázka teritoriálneho vzdušného priestoru, ktorý by mal korešpondovať s rozsahom teritoriálnych vôd krajiny. Grécko za svoj teritoriálny vzdušný priestor od roku 1931 považuje až 18,5 km líniu od pobrežia. Aj to sa pre silnejúcu tureckú armádu stáva čoraz zásadnejším problémom. Zmätok by mohla napríklad spôsobiť lietadlová loď, ktorá by sa síce plavila v medzinárodných vodách Egejského mora (napríklad 15 km od gréckeho pobrežia), no stíhačka, ktorá by z nej vzlietla, by narušila grécky vzdušný priestor.

V neposlednom rade je súčasťou nezhôd a nejasností aj otázka demilitarizácia niektorých gréckych ostrovov a samozrejme postavenie stále rozdeleného Cypru.

Súčasné napätie vo východnom Stredomorí však nabralo na obrátkach až po tom, ako najprv Turecko a Líbya, a neskôr Grécko spoločne s Egyptom podpísali vlastné dohody o spoločnej morskej hranici. Turecká dohoda rozhnevala Grékov, grécka naopak Turkov. A aby toho nebolo málo, Turci do jednej zo sporných oblastí poslali seizmické prieskumné plavidlo, ktoré celú problematickú situáciu ešte zhoršilo.

Zahraniční partneri pre všetky tieto dôvody musia začať konečne v plnej miere sledovať, čo sa na domácej politickej scéne Turecka deje. Len tak budú vedieť pochopiť reakcie Ankary. Jednotlivé kroky sú čitateľné a zapadajú do skladačky v plnej miere deklarovaných stratégií. Dodatočné informácie dokáže ponúknuť intenzívnejšia komunikácia so síce ostrakizovanou, ale stále aktívnou komunitou mimovládnych organizácii, médií, či akademikov. Okrem vládnych štruktúr sa dajú užšie vzťahy budovať s rozpínajúcou sa opozíciou, ktorá sa formuje aj v radoch bývalých prezidentových spojencov. Práve táto mravčia práca zdola môže byť v konečnom dôsledku výhodnejšia, ako implementácia jednostranných sankcií zhora.

Rozohranú hru, ktorú Turci tlačia do úrovne „kto z koho“ je preto dôležite posunúť najmä z pohľadu Európskej únie skôr do roviny šachovej partie: figúrky aj ťahy totiž poznáme už príliš dobre.

Foto: Niekdajšia kresťanská bazilika Hagia Sofia v Istanbule, neskôr mešita a múzeum, z ktorého turecký prezident tento rok opäť urobil mešitu. Zdroj: flickr.com.