Zahraničná politika

Samit v Newporte v septembri 2014 bolo bezpochyby jedným z najvýznamnejších od konca studenej vojny. Jeho ideou bolo rozsiahle posilnenie vojenských spôsobilostí najmä na východnej hranici NATO, predovšetkým s cieľom eliminovať obavy niektorých svojich členov z priameho ohrozenia zo strany Ruska. Kolektívna obrana ako jedna z trojice priorít definovaných v poslednej strategickej koncepcii sa popri krízovom manažmente a kooperačnej bezpečnosti opätovne dostala do centra záujmu aliančných politických lídrov. Deklarácia samitu však uvádza, že pre dostatočnú pripravenosť NATO sú nevyhnutné adekvátne zdroje, spôsobilosti a politická vôľa.[1]

Aliancia tiež predpokladá, že budúci rok sa pri potenciálnom nasadení VJTF bude dať spoľahnúť aj na malé predsunuté veliteľstvá, ktoré NATO zatiaľ buduje v šiestich krajinách – Bulharsku, Estónsku, Lotyšsku, Litve, Poľsku a Rumunsku. Okrem toho, že tieto mnohonárodné elementy velenia a riadenia (približne 40 vojakov) zabezpečia, aby nasadenie VJTF prebehlo čo najflexibilnejšie a najhladšie, mali by prispieť aj ku kolektívnemu plánovaniu a koordinácii medzinárodného výcviku a cvičení. S istým odstupom deklarovalo záujem o tento typ veliteľstiev i Maďarsko a Slovensko, ich príprava je však v porovnaní s ostatnými krajinami v časovom sklze. Ten vyplýva zo všeobecne zdržanlivejšieho postoja oboch krajín ku všetkým opatreniam na východe NATO po začatí ukrajinskej krízy. Z toho dôvodu je aj postup v tejto otázke pomalší a menej entuziastický ako v prípade spomenutej šestice štátov.

Napokon, zodpovednosť pri vojenských akciách vo východnej časti sa presúva na postupne vytvárané nové regionálne veliteľstvá. Jedným je Mnohonárodné zborové veliteľstvo severovýchod v poľskom Štetíne, prevádzkované spoločne Poľskom, Nemeckom a Dánskom, druhým Mnohonárodné divízne veliteľstvo juhovýchod v Rumunsku, plánované na rok 2016.

RAP a ďalšie adaptácie

RAP je systematickým nadviazaním na okamžité opatrenia NATO z roku 2014, ktoré boli prijaté tesne po vypuknutí ukrajinskej krízy a anexii Krymu Ruskom. Zahŕňajú najmä posilnenie ochrany vzdušného priestoru nad Pobaltím, početnejšie prelety hliadkovacích lietadiel AWACS nad Poľskom a Rumunskom, intenzívnejší námorný prieskum, rozmiestnenie dodatočného vojenského personálu na základniach v niektorých štátoch a zvýšený počet cvičení v takmer celom východnom priestore. Plán je zároveň hlavným základom pre budúcu rozsiahlejšiu vojenskú reorganizáciu s ďalekosiahlejšími dôsledkami pre plánovanie, cvičenia, výzbroj i logistiku.

Podľa viacerých hodnotení [3] totiž RAP tak ako bol koncipovaný vo Walese zďaleka nezabezpečí tú mieru odstrašenia, ktorú niektoré členské štáty očakávajú. A to nielen z hľadiska svojho rozsahu, ale aj pre viaceré politicko-technické otázky týkajúce sa prípadného nasadenia. Každé využitie vyššie spomínaných nástrojov si totiž vyžiada okamžitý súhlas všetkých členov a adekvátne rýchlu reakciu národných vlád či parlamentov. V tomto ohľade mnohé štáty vrátane Slovenska nemajú vyriešené legislatívne otázky prijatia politického rozhodnutia tak, aby potenciálna reakcia bola dostatočne flexibilná a efektívna, a teda v súlade s terajšími plánmi.

Okrem toho sa hlavne z Poľska a Pobaltia v expertných, ale i oficiálnych kruhoch objavujú názory, že skutočná adaptácia na nové prostredie si vyžaduje ďalšie zmeny v štruktúre rozmiestnenia síl a investícií do ťažkej techniky, ktorá je potrebná pre scenáre konvenčnej teritoriálnej obrany. Podľa týchto názorov je na skutočne dôveryhodné odstrašenie nepriateľa potrebná permanentná prítomnosť bojových jednotiek v najohrozenejších oblastiach, ktorá by mala zabezpečiť schopnosť reagovať na potenciálnu hrozbu bez zdržania. Akýmsi medzistupňom tohto stavu by malo byť rozmiestnenie tankov, bojových vozidiel a ďalších zbraní pre asi 5000 amerických vojakov, o ktorom podľa viacerých informácií rokujú s USA Poľsko, pobaltské štáty a Rumunsko.[4]

Úlohy pre samit 2016

Preto musí varšavský samit nielen pozitívne zhodnotiť plnenie záväzkov z Walesu, a hlavne implementáciu RAP, ale ponúknuť i pohľad do vzdialenejšej budúcnosti z hľadiska pripravenosti NATO zapojiť sa do potenciálnych vojenských scenárov a reagovať nielen na dnešné, ale i možné budúce hrozby. Potrebné je aj to, aby si lídri dostatočne vyjasnili postoj k Rusku, a to bez ohľadu na to, či sa začne alebo nezačne príprava novej Strategickej koncepcie NATO.

Aj keď je pravdepodobné, že ruský prezident si je vedomý skutočnosti, že priama vojenská konfrontácia s NATO by bola pre Rusko samovražedná, vývoj na ruskej strane nemožno podceňovať. Naďalej ostávajú v platnosti plány programu rozsiahlej vojenskej modernizácie (do roku 2020 prezbrojiť dve tretiny techniky), kontinuálne sa zvyšuje podiel vojenského rozpočtu (od roku 2010 do 2014 z 3,9 % na 4,5 % HDP, teda cca 70 miliárd dolárov) a Rusko pravidelne organizuje vojenské cvičenia v blízkosti svojich západných hraníc, ktoré rozsahom zďaleka prevyšujú cvičenia NATO. Rusko však súčasne rozvíja (i využíva) spôsobilosti na vedenie hybridnej vojny, vrátane narúšania vzdušných priestorov susedných krajín svojimi vojenskými lietadlami, rozvoja a rozširovania spravodajských techník a investovania do propagandy a informačnej vojny. V kombinácii so schopnosťou mobilizácie 60 – 100-tisíc vojakov [5] v priebehu niekoľkých dní predstavuje Rusko hrozbu hodnú mimoriadnej pozornosti. Zároveň netreba zabúdať ani na kremeľské hrozby jadrovými zbraňami.[6] Preto musí zostať doktrína jadrového odstrašovania dôležitou súčasťou aliančnej výbavy.

Pre ďalší vývoj spôsobilostí NATO bude dôležité aj to, ako sa členským štátom bude dariť so zvyšovaním rozpočtov a podielov modernizačných výdavkov, ku ktorým sa vo Walese zaviazali. Zatiaľ to nevyzerá príliš sľubne, pretože doterajšiu trojicu štátov dosahujúcich aspoň dve percentná HDP na obranu (USA, Spojené kráľovstvo, Grécko) v minulom roku doplnilo len Estónsko. A hoci celý rad ďalších krajín plány na zvýšenie prisľúbil, počas roku 2015 tak urobilo len niekoľko z nich (Poľsko, Litva, Lotyšsko, Holandsko, Nórsko a Rumunsko). Naopak, veľká skupina štátov v tomto ukazovateli buď naďalej prekračuje na mieste (Slovensko, Maďarsko, Česká republika, Bulharsko), alebo dokonca zaznamenáva pokles (Kanada, Nemecko, ale aj spomínané Spojené kráľovstvo). Najmä z Washingtonu tak vyzerajú vyhlásenia európskych spojencov o potrebe väčšej obety smerom k zvýšeniu odstrašenia NATO prinajlepšom rozpačito. A hoci z hľadiska stanoveného časového rámca do roku 2020 nemožno robiť predčasné závery, s postupujúcim časom bude splnenie sľubov o výdavkoch oveľa zložitejšie.

Varšavský samit však nemôže znamenať uzavretie sa členských štátov do seba či pôsobenie NATO jednovektorovo. Okrem adaptačných opatrení smerom na východ musí program samitu obsahovať aj posilnenie aktivity smerom k južnému susedstvu, najmä Líbyi, Iraku a Sýrii. Rovnako je nevyhnutné vyslať signál smerom k Afganistanu, kde síce pod vedením NATO naďalej pôsobí misia Resolute Support, záujem členských štátov však o dianie v tejto krajine rapídne upadol. A napokon bude kľúčové pozvanie Čiernej Hory, pre ktoré by malo vytvoriť predpoklady na stretnutie ministrov zahraničných vecí v decembri tohto roku. Rozšírenie NATO, ideálne aj s udelením Akčného plánu členstva (MAP) Gruzínsku, bude najlepšou odpoveďou na súčasnú ruskú agresiu.