Zahraničná politika

Moldavsko sa už od roku 1990, teda v podstate takmer od začiatku svojej vlastnej nezávislosti, borí s odštiepeneckým regiónom Podnesterska (Podnesterská moldavská republika), ktorý je po takmer dvojročnej vojne s Moldavskom (1990 – 1992) územím, kde nemá Kišiňov v podstate žiadnu moc. Bežní obyvatelia oboch brehov rieky Dnester, ktorá symbolicky delí tieto dve územia, si už na situáciu „zvykli“. Mladí ľudia už ani nepoznajú situáciu spred vojny a staré politické elity nejavia záujem o vyriešenie tohto sporu. Podnestersko však nie je jediným problémom formovania moldavského štátu a národa.

Po páde ZSSR nastala v Moldavsku komplikovaná situácia, ktorá vyniesla na povrch desiatky rokov potláčané národnostné, kultúrne a etnické nezhody medzi obyvateľstvom a politickými reprezentantmi. Moldavsko deklarovalo nezávislosť v roku 1990 a samostatnosť v roku 1991. Problém však nastal už skôr, najmä v procese bližšej identifikácie sa Moldavska s Rumunskom, a povestnou iskrou sa podľa OBSE aj väčšiny odborníkov stal jazykový zákon z 31. augusta 1989, ktorý povýšil moldavský jazyk v latinke na štátny jazyk. Toto považovali nemoldavské, resp. nerumunské menšiny za ohrozenie.

Práve tu sa začína aj príbeh regiónu Gagauzska (gagauzsky „Gagauz Yeri“), autonómnej oblasti na juhovýchode Moldavska, obývanej rôznymi národnostnými a etnickými menšinami ako Bulhari, Ukrajinci či Rómovia, samozrejme, aj Moldavčania, ale v prevažnej miere Gagauzi. Pôvod Gagauzov je stále otázny a doteraz sa o ňom vedú historicko-vedecké spory. Hovoria gagauzštinou – turkickým jazykom, de facto jazykom takmer identickým s turečtinou, resp. jej nárečiami. Veľmi zaujímavé však je, že sami sú pomerne silnými ortodoxnými kresťanmi. So zvyškom krajiny ich teda spája časť spoločnej histórie a náboženstvo, avšak etnické, jazykové a kultúrne korene majú odlišné. Okrem toho, že tento región je národnostne zmiešaný, netvorí ani jednotný fyzicko-geografický a správny celok. V dôsledku takého rôznorodého národnostného zloženia sa v Gagauzsku stala ruština linguou francou. Ruština je aj najpoužívanejším jazykom tamojšej mládeže, a navyše je mnohokrát aj hlavným vyučovacím jazykom, čo môže spôsobiť, že dnešná mládež bude mať bližšie k Moskve ako Kišiňovu.

Gagauzi dlhodobo prechovávajú vrelé vzťahy k Rusku a sami sa považujú skôr za súčasť sovietskej kultúry ako rumunskej. Aj preto spolu s regiónom Podnesterska považovali a naďalej považujú v niektorých kruhoch (tzv. unionisti, politicky reprezentovaní napr. členmi Liberálnej strany, ale aj občianske iniciatívy) stále živú ideu spojenia Moldavska a Rumunska za hrozbu a boja sa potenciálneho utláčania. Ruskojazyčné obyvateľstvo tohto regiónu zároveň označuje proeurópsku zahraničnú politiku Kišiňova automaticky za politiku zjednotenia s Rumunskom a berú tieto dva pojmy ako synonymá. Aj to je jedno z vysvetlení momentálneho nesúhlasného postoja ku Kišiňovu, ktorý má však širší historický kontext.

(Ne)závislé Gagauzsko

Keď lídri Gagauzska 19. augusta 1990 vyhlásili Gagauzskú sovietsku socialistickú republiku v rámci ZSSR a avizovali slobodné voľby na október toho roku, reakcia Kišiňova nedala na seba čakať. V regióne vyhlásili stav pohotovosti. Situácia bola síce vážna, ale podarilo sa ju upokojiť bez väčších potýčok. Nešlo však o prvý pokus  Gagauzska stať sa štátom – už 12. novembra 1989 zhromaždenie v hlavnom meste Gagauzska Komrate vyhlásilo Gagauzskú autonómnu sovietsku socialistickú republiku v rámci Moldavska a to isté sa opakovalo o takmer rok neskôr 22. júla 1990. Je celkom zaujímavé, že Podnestersko vyhlásilo nezávislosť neskôr ako Gagauzsko a v podstate nasledovalo jeho príklad. Ale na rozdiel od Podnesterska sa Kišiňovu podarilo dosiahnuť urovnanie sporu a Gagauzsko sa stalo autonómnou oblasťou v rámci Moldavska. Napriek tomu, že zákon o autonómii v tom čase znamenal kompromis a ukončenie sporu, má ďalekosiahle negatívne dôsledky. Prijatý zákon je totiž veľmi vágny, neposkytuje jednoznačnú deľbu kompetencií a finančných záväzkov medzi Komratom a Kišiňovom a je predmetom sporov, vzájomného obviňovania a minimálneho záujmu medzinárodného spoločenstva.

Pre svetové médiá inak neveľmi zaujímavé Gagauzsko si minulý rok získalo pozornosť viacerých z nich počas tzv. gagauzského referenda a aj tohto roku počas volieb hlavy regiónu – baškana, ktoré sa konali 22. marca. I napriek tomu, že Gagauzsko má približne 155 500 obyvateľov, čo tvorí cca 4,6 % celkovej populácie krajiny, regiónu je potrebné venovať oveľa viac pozornosti ako doteraz, a to hneď z niekoľkých dôvodov.

Tým prvým je februárové referendum. Pri účasti viac než 70 % sa 98,4 % hlasujúcich vyjadrilo za bližšiu integráciu s Eurázijskou colnou úniou (ECU) iniciovanou Ruskom. V druhej otázke sa 97,2 % voličov vyjadrilo proti ďalšej integrácii s EÚ. A v neposlednom rade 98,9 % voličov súhlasilo s vyhlásením samostatnosti Gagauzska, ak Moldavsko stratí alebo sa vzdá samostatnosti. Samozrejme, referendum bolo okamžite prehlásené centrálnou vládou, ale aj oblastným súdom v Komrate za neplatné a protiústavné. Právna stránka je určite dôležitá, avšak v tomto prípade zohráva hlavnú úlohu politický kontext a výsledky hlasovania – absolútne odmietnutie EÚ a sympatie pre ECU. Tento výsledok je motivovaný okrem iného aj ekonomickou podstatou, pretože vývoz Gagauzska – najmä poľnohospodárskych a vínnych produktov – smeruje najviac práve do krajín SNŠ (ako ukazuje táto staršia, ale veľmi hodnotná štúdia). V r. 2014 Rusko uvalilo embargo na poľnohospodárske produkty z Moldavska ako odpoveď na podpis DCFTA. Od júna 2015 však Rusko plánuje obnoviť import z regiónu Gagauzska.

Aj voľby baškana v tomto roku sú veľmi dôležitým momentom pre budúcnosť krajiny. O pozíciu hlavy regiónu sa uchádzalo celkovo desať kandidátov.  Na základe analýzy volebných programov z dostupných dát považovali všetci za prioritu v zahraničnej a domácej politike orientáciu smerom na ECU, a najmä Rusko. Víťazkou sa stala Irina Vlah s 51,11 % hlasov v prvom kole. Irina Vlah kandidovala s podporou Igora Dodona, predsedu Strany socialistov Moldavskej republiky, ktorá má momentálne najvyššiu podporu obyvateľstva. Počas kampane Iriny Vlah bola očividná aj podpora Moskvy a zúčastnili sa jej aj rôzne ruské osobnosti z oblasti športu alebo populárnej hudby. V programe jasne uvádzala, že Ruská federácia je garantom moldavskej štátnosti a gagauzskej autonómie, čo má skôr deklaratívno-politický kontext ako právny alebo iný – avšak Kišiňov toto prehliadať nemôže.

Nejasný koniec

Problematiku Gagauzska chápeme skôr ako zlyhanie politík zameraných na integráciu národnostných menšín do procesu formovania štátu a národa či ich lepšie začlenenie do rozhodovacích procesov krajiny alebo nezáujem centrálnej vlády než redukciu na tzv. gagauzský separatizmus. Veľmi silný mandát Iriny Vlah dáva nádej na zlepšenie vzťahov autonómie a centra, na druhej strane je stále možný aj presný opak. Zdanlivo nekonečné politické rozpory v Kišiňove budú mať pravdepodobne negatívny dopad na vzájomné vzťahy, podobne ako vlani. Momentálne nevidíme veľa priestoru na zapojenie sa tretej strany (veľmi obmedzene možno OBSE prostredníctvom konzultácií o právnom statuse autonómie, lepšej politickej inklúzii a opatrení na budovanie dôvery), pretože to je domáca úloha najmä Kišiňova, ale aj Komratu. V prípade predčasných volieb, ktoré pravdepodobne vyhrá Strana socialistov, je možné očakávať zlepšenie vzťahov (ak zostavia koalíciu), avšak na úkor zmeny zahraničnej politiky smerom od EÚ. Vláda v Kišiňove už premárnila niekoľko príležitostí na zlepšenie vzťahov s Komratom, ale aj s inými časťami, ako napr. Balti s primátorom Renatom Usatiim a silnou ruskojazyčnou menšinou. Viac takých príležitostí už byť nemusí.