Zahraničná politika

Celkový počet prípadov ochorenia COVID-19 podľa údajov Svetovej zdravotníckej organizácie 30. júna 2020 prekonal desať miliónov. Na porovnanie, v roku 2017 zaznamenala 219 miliónov prípadov malárie a z toho skoro 450.000 úmrtí. Len v Keni, kde SR dlhodobo pomáha, sa ročne nakazí maláriou 3,5 milióna ľudí a viac ako 10.000 na chorobu zomrie.

Existujú dva základné pohľady na pandémiu COVID-19. Prvý, s istou dávkou zjednodušenia, hovorí o svete pred koronavírusom a svete po. Na opačnej škále stojí konzervatívnejší alebo cynickejší názor, že súčasná kríza len prehĺbi už rozbehnuté trendy, ku ktorým sme aj vlastnými rozhodnutiami prispeli.

Identita, ambície SR a ako to súvisí s rokom 2130

Každý aktér slovenského systému rozvojovej spolupráce vníma reakciu na pandémiu z vlastnej perspektívy. Oficiálny postoj MZVaEZ SR a neoficiálne názory niektorých jeho pracovníkov, postoj iných orgánov štátnej správy, vnímanie mimovládneho sektora, akademického sveta a podnikateľského prostredia sa logicky líšia.

Každá kríza je zároveň príležitosťou na reflexiu pre jednotlivca aj štáty.

To, že sa Slovensko stalo len relatívne nedávno členom Výboru pre rozvojovú pomoc Organizácie pre hospodársku spoluprácu a rozvoj (DAC/OECD), alebo počet obyvateľov, či rozlohu krajiny veľmi neovplyvníme. Identita sa však skladá aj z oveľa dôležitejších zložiek, napríklad z dodržiavania princípov a hodnôt, zamerania na efektivitu pri obmedzených zdrojoch, budovania dlhodobých partnerstiev, predvídateľnosti ale aj jasne formulovaných cieľov, solidarity a rýchlosti reakcia.

Na základe pozitívneho ekonomického, politického vývoja aj integrácie do medzinárodných štruktúr sa v roku 2003 SR stala z prijímateľskej donorskou krajinou a pod značkou SlovakAid začala poskytovať rozvojovú spoluprácu. Napriek počiatočnému zvyšovaniu a entuziazmu to v poslednom desaťročí s napĺňaním medzinárodného záväzku vynaložiť na rozvojovú spoluprácu 0,33% hrubého národného dôchodku (HND) do roku 2030 išlo dolu vodou už pred koronakrízou.

Slovensko sa v roku 2018 ocitlo na poslednej priečke z 29 donorských štátov OECD.  Po stagnácii začali slovenské príspevky klesať, navyše ešte pred obávanými ekonomickými dôsledkami globálnej pandémie. V roku 2018 SR poskytla na rozvojovú spoluprácu 0,12% HND (108 mil. eur) a vlani už len 0,11% (101 mil. eur). Priemer celej skupiny 29 štátov bol takmer trojnásobný – 0,31% HND.

V skratke, rozhodli sme sa dať z celkového balíka nášho bohatstva na pomoc menej rozvinutým štátom ešte menej ako v minulom období. Keď sa však nebudeme zaujímať o aspoň časť globálnych výziev, tak priamo v našom susedstve môžu vyrásť ďalšie ozbrojené konflikty, zvýši sa hrozba teroristických útokov, či pravdepodobnosť ďalšej pandémie, alebo neriadenej migrácie.

Dosiahnuť do roku 2030 medzinárodný záväzok prispievať na rozvojovú spoluprácu (v angličtine ODA = official development assistance) 0,33% HND sa javí nereálne. Za ostatných desať rokov SR zvýšila svoj príspevok z 0,09% na 0,11% HND, čo predstavuje zvyšovanie tempom 0,002% ročne. Ak by pokračoval tento desaťročný trend, tak dosiahneme záväzok 0,33% HND o 110 rokov, teda nie v plánovanom roku 2030 ale v 2130.

Nie je to len suchá štatistika, ale do istej miery aj vyjadrenie postoja SR k okolitému svetu.  Akoby sa nás globálne problémy netýkali, hoci Slovensko pocítilo následky finančnej krízy v 2008 a neskoršej migračnej krízy. Zníženie migrácie do Európy je pritom odvtedy nielen jedným z hlavných faktorov určujúcich oblasť rozvojovej spolupráce, ale celú slovenskú zahraničnú politiku.

V čom je to teraz iné

Aj napriek pomalšiemu šíreniu v Afrike je dosah COVID-19 na socioekonomickú oblasť, migráciu, konflikty, zahraničný obchod a ďalšie oblasti značný, čo bude mať spätne vplyv aj na Európsku úniu vrátane SR.

Paradoxne práve globálna pandémia COVID-19, možno ešte viac ako predchádzajúce krízy, poukazuje na opodstatnenosť rozvojovej spolupráce, solidarity a cieľov ako sú znižovanie chudoby, nerovnosti a riešenie konfliktov. Napriek tomu sa zdá, že práve systém rozvojovej spolupráce bude patriť medzi oblasti, ktoré zasiahnu ekonomické škrty v budúcoročnom štátnom rozpočte najviac. Koronakríza so sebou priniesla viacero veľmi špecifických následkov, spomeniem tri.

Prvým je globálny rozmer krízy, ktorá postihla de facto celý svet a nebrala ohľady na rozvinuté a rozvojové štáty. Hoci hovoríme z hľadiska rozsahu obmedzenia práv občanov SR o najvážnejšej kríze od vzniku SR a ekonomické dôsledky budú zrejme obrovské, stále sme na tom výrazne lepšie ako veľká časť ľudstva, ktorá po väčšinu svojho života žije pod omnoho intenzívnejšími vplyvmi humanitárnych kríz, systémovej chudoby a porušovania ľudských práv. Čo si z toho zoberieme, je iba na nás.

Druhým je uprednostňovanie sektora zdravotníctva na úkor iných dôležitých sektorov ako sú potravinová bezpečnosť, voda a sanita, demokracia a ľudské práva. V rámci samotného zdravotníctva zas presmerovanie zdrojov na aktivity zamerané na prevenciu a boj s COVID-19.

Slovensko neprispelo „novými“ financiami na pomoc v boji s pandémiou, ale len presmerovalo zhruba desať miliónov eur, pôvodne určených na iné rozvojové ciele. V rámci spoločného EÚ projektu v Líbyi má byť päť miliónov eur z príspevku SR použitých namiesto pôvodného zámeru na boj proti COVID-19. Spomeňme tiež materiálnu zdravotnícku humanitárnu pomoc na Ukrajinu vo výške 200 000 eur, adaptovanie projektov SlovakAid v celkovej výške 3,5 milióna eur implementované najmä slovenskými mimovládnymi organizáciami (MVO) na COVID-19, prípadne prísľub na podujatí Coronavirus Global Response v podobe 750 000 eur určených na vývoj vakcíny.

Hoci takto konajú viacerí donori, je známe, že financie budú chýbať inde, napríklad na boj s maláriou, ebolou a nedostatkom potravín. Výsledkom zrejme budú zatvorené školy, trhy, rastúce ceny potravín, nárast spoločenského napätia, častejšie porušovanie základných ľudských práv represívnymi zložkami, čo pocítia tí najchudobnejší.

Treťou oblasťou, spoločnou  pre celú medzinárodnú komunitu, je uzavretie hraníc a opatrenia zamerané na obmedzenie pohybu, čo obmedzuje možnosti pôsobenia MVO. Donorské vlády preto ešte viac uprednostňujú multilaterálnu časť, teda posielanie finančných príspevkov do medzinárodných organizácií.  Hrozí, že časť príspevkov sa spotrebuje na relatívne vysoké administratívne náklady a financie sa dostanú k núdznym ľuďom s oneskorením. Hoci je multilateralizmus nepochybne dôležitý, Slovensko ho podporuje príliš, a preto ešte stále nemá dostatočne vybudované vlastné kapacity, know-how a systém rozvojovej spolupráce.

Never waste a good crisis

Otázkou zostáva, ako sa ku kríze môže postaviť rozvojový sektor. Vidím tri základné scenáre, ktoré sektor musí včas odčítať, vyhodnotiť a vhodne na ne zareagovať.

V prípade negatívneho scenára, že sa SR ani v kríze nezameria a nebude sa dôslednejšie držať strategických dokumentov a nastavení dotačných výziev, hrozí, že niektoré (nie všetky) rozhodnutia nebudú dostatočne predvídateľné, čo sťažuje spoluprácu medzi donormi a implementátormi. Navyše, kríza nás zastihla v období, keď SR nielenže ešte stále nemá humanitárnu stratégiu, ale  ani dostatočne sformulované vlastné reálne ambície a identitu ako donor. Nie je jasné, čo chce SR v  rozvojovej spolupráci dosiahnuť a prečo. V akých sektoroch sa chce aj vzhľadom na obmedzené zdroje profilovať, v akej oblasti chce rozvíjať možnú komparatívnu výhodu, ako chce zefektívniť systém rozvojovej spolupráce. Naopak, zdá sa, že externé prostredie stále výrazne formuje veľkú časť našej identity, ktorá je skôr reaktívna ako proaktívna. Táto kríza môže SR pomôcť vyjasniť si, akým donorom chce byť, odhliadnuc na chvíľu od medzinárodných záväzkov. Ďalším následkom súvisiacim aj s preťaženými a presmerovanými kapacitami MZVaEZ SR a ekonomickými škrtmi je spomalenie, prípadne odloženie systémových vylepšení systému slovenskej rozvojovej spolupráce, či už vyslanie nových rozvojových diplomatov, alebo dopracovanie strategických dokumentov.

Druhou možnosťou je tzv. „damage control“ a udržanie status quo, ktorý sa zatiaľ čiastočne darí napĺňať, ale najväčší otáznik ostáva pri rozpočte na budúci rok.

Napokon, aj túto krízu možno vnímať ako príležitosť na rast a skokové zlepšenie systému rozvojovej spolupráce, teda rýchlejšie a odvážnejšie ako za bežných čias, keď na nás takpovediac nič netlačí. V kríze sme zrazu zistili, že keď naozaj chceme, tak vieme konať rýchlo, čo nie je samozrejmé. Napríklad vyhodnotenie humanitárnej výzvy Slovenskej Agentúry pre medzinárodnú rozvojovú spoluprácu (SAMRS) trvalo desať dní namiesto obvyklých dvoch až troch mesiacov. Skúsenosti z rozvojových a humanitárnych projektov SlovakAid zo zahraničia sme zrazu vedeli viac využiť aj doma. Jednotlivci ako napríklad profesor Vladimír Krčméry z Vysokej školy zdravotníctva a sociálnej práce Svätej Alžbety, ale aj a organizácie, ako napríklad Človek v ohrození, ADRA Slovensko, Slovenská katolícka charita a mnoho ďalších zužitkovali svoje expertné skúsenosti z pôsobenia v zahraničných misiách v boji s koronavírusom na Slovensku.

Ingrid Brocková hneď po nástupe do funkcie štátnej tajomníčky MZVaEZ SR naznačila, že politická vôľa sa môže aspoň čiastočne snúbiť s ochotou tvoriť identitu rozvojovej spolupráce a presadzovať systémové zmeny. Na stretnutí so zástupcami mimovládneho sektora 21. apríla 2020 vyjadrila jasné stanovisko, že rozvojová spolupráca by sa mala stať prioritou ministerstva zahraničných vecí.

Paradoxne pri pandémii COVID-19 môžu mať menší inštitucionálni donori ako je SR s ministerstvom zahraničných vecí a SAMRS výhodu oproti obrovským donorským kolosom v schopnosti rýchlejšie otočiť kormidlom, zmeniť smer a adaptovať sa na zmeny.

Ostáva nám nielen veriť v krízu ako príležitosť, ale aj spraviť reálne kroky k tomu, aby SR ako donorská krajina, vrátane všetkých jej podstatných aktérov, dokázala nájsť svoju identitu, sformulovať svoje ambície a odvážne ich implementovať.

Foto: Jernej Furman, flickr.com.