Zahraničná politika

V roku 1947 Valné zhromaždenie OSN prijalo rezolúciu č. 181, ktorá viedla k rozdeleniu územia Palestíny na dva štáty a stala sa akýmsi rodným listom štátu Izrael. Palestínski Arabi a Liga arabských štátov vtedy rozhodnutie odmietli – považovali ho za nespravodlivé, keďže väčšiu časť územia získala židovská komunita v Palestíne. O šesťdesiatpäť rokov neskôr prezident palestínskej samosprávy Mahmúd Abbás požiadal Valné zhromaždenie OSN o vystavenie rodného listu pre štát Palestína. Medzinárodná komunita na jeho výzvu zareagovala prevažne pozitívne a koncom novembra 2012 väčšina členských krajín súhlasila s prijatím Palestíny za nečlenský pozorovateľský štát pri OSN. Výsledok hlasovania málokoho prekvapil. Avšak Izrael a Spojené štáty nečakali takú tvrdú porážku a Európska únia sa dodnes spamätáva z nejednotnosti, s akou pristúpila k hlasovaniu. Prečo sa členské štáty EÚ nevedeli dohodnúť na spoločnom postupe pri hlasovaní v OSN? Aké faktory ovplyvnili ich hlasovanie? Čo musí EÚ spraviť pre to, aby zvládla svoju narastajúcu úlohu pri riešení blízkovýchodného konfliktu? A ako do tejto mozaiky zapadá Slovensko z pohľadu histórie a jeho súčasnej zahraničnej politiky?

Rozdelená Európa

Zo 193 členov Valného zhromaždenia OSN 138 štátov súhlasilo s prisúdením pozorovateľského štatútu štátu Palestína, 41 štátov sa zdržalo hlasovania a iba 9 ho zamietlo. Medzi členskými štátmi Európskej únie bol pomer hlasovania podobný – za rezolúciu sa postavilo 14, vrátane Talianska, väčšiny Škandinávie, Francúzska, Španielska, Portugalska a Írska. Veľká Británia sa niekoľko dní pred hlasovaním rozhodla zdržať a nejednoznačným postojom napokon prekvapilo aj Nemecko. Spolu sa hlasovania zdržalo 12 členských štátov EÚ, vrátane 3 členov Vyšehradskej skupiny. Proti rezolúcii zdvihla ruku osamotená Česká republika (GA/11317). Rozdielne prístupy členských štátov nás nútia k zamysleniu, čo ovplyvňuje preferencie štátov EÚ vo vzťahu k blízkovýchodnému mierovému procesu. Trendy, ktoré dlhodobo ovplyvňujú postoj členských krajín EÚ v otázkach týkajúcich sa Izraela, Palestíny a konfliktu medzi nimi, sú podmienené históriou, bilaterálnymi záujmami jednotlivých hráčov a postojom USA a Únie.

Prvým dôležitým faktorom je história židovských komunít s priamymi väzbami na Izrael. Tento dôvod prebúdza sympatie voči Tel Avivu najmä u tých európskych štátov, ktorým sa počas druhej svetovej vojny buď nepodarilo zachrániť židovské obyvateľstvo, alebo sa aktívne podieľali na jeho vyhladení, prípadne perzekvovali židovskú komunitu v období komunizmu. Nemecko a Bulharsko sú príkladom krajín, u ktorých tieto historické okolnosti zohrávajú dôležitú úlohu.

Druhým faktorom sú národné záujmy jednotlivých štátov najmä v hospodárskej a bezpečnostnej oblasti, ktoré tiež výrazne vplývajú na bilaterálne vzťahy medzi členmi EÚ a aktérmi tohto konfliktu. Jednou z oblastí, o ktorú má Únia eminentný záujem, je výskum a rozvoj nových technológií najmä v oblasti medicíny a pôdohospodárstva – oblasť, v ktorej Izrael exceluje. Jej záujem o práve izraelské know-how v tomto odbore dokumentuje aj fakt, že len za mesiac november zorganizovali v Izraeli podujatia zamerané na spoluprácu v oblasti inovatívnych technológií vlády Francúzska, Talianska, Veľkej Británie, Portugalska a Luxemburgu .

Vplyv USA na zahraničnú politiku najmä menších štátov strednej a východnej Európy, ktoré sa snažia o upevnenie vzťahov s Bielym domom, je tiež dôležitým určujúcim faktorom politiky niektorých európskych hráčov voči Izraelu a Palestíne. Týka sa to najmä krajín ako napríklad Slovensko, kde podľa výsledkov výskumu Transatlantických trendov v roku 2012 62 % obyvateľov vníma Spojené štáty pozitívne, Holandsko, kde je podpora 78 %, alebo Portugalsko, ktoré dosiahlo 74 %.

Štvrtým faktorom v poradí je Európska únia, ktorej sa zatiaľ nepodarilo ohroziť postavenie USA, avšak jej ambície v rámci blízkovýchodného mierového procesu postupne narastajú. Tento nárast ženie EÚ k hľadaniu konsenzu medzi svojimi členmi – kým ho nedosiahne, jej vplyv na dianie na Blízkom východe zostane obmedzený. Táto snaha nájsť kompromis vplýva najmä na politiku tých členských štátov, pre ktoré nie je blízkovýchodný mier prioritou a v záujme jednoty sú ochotné prispôsobiť sa väčšine, napríklad pri hlasovaní na medzinárodných fórach. Tu je však potrebné podotknúť, že postoj mnohých členských štátov EÚ na medzinárodnej úrovni nie je v súlade s ich (prevažne ekonomickými) bilaterálnymi vzťahmi s aktérmi konfliktu. Členské štáty majú dve politické tváre, ktoré si často protirečia.

Nerozhodné Slovensko?

Špecifický mix týchto faktorov ovplyvnil aj rozhodovanie Slovenskej republiky, keď sa zdržala hlasovania. Tento krok odráža doterajší postoj Bratislavy k otázke izraelsko-palestínskeho konfliktu na medzinárodnej pôde – prispôsobenie sa väčšine.

Ak hodnotíme toto stanovisko cez prizmu histórie, zistíme, že Československo a neskôr Slovensko počas 20. storočia taktiež menilo svoje postoje voči blízkovýchodnému konfliktu a jeho aktérom pod vplyvom „väčšiny“, respektíve širších historicko-politických záujmov. V roku 1948 Československá republika po vzore Sovietskeho zväzu uznala nezávislosť Izraela medzi prvými a bola jediným štátom, ktorý Židom žijúcim v Palestíne dodával zbrane počas vojny o nezávislosť. Vzťah týchto dvoch krajín však podliehal vyšším mocenským vplyvom. Od polovice 50-tych rokov až do roku 1989 Československo nasledovalo príklad Sovietskeho zväzu, stalo sa oponentom Izraela a v roku 1967 po šesťdňovej vojne s ním prerušilo diplomatické styky. Československo demonštrovalo podporu tejto novej politiky aj v roku 1975, keď na Valnom zhromaždení OSN hlasovalo za rezolúciu č. 3379, ktorá prirovnávala sionizmus k rasizmu (v roku 1991 sa Izraelu podarilo danú rezolúciu odvolať – ako podmienku pred začiatkom prvých priamych mierových rokovaní v Madride).

V novembri 1988 Československo ešte „zaklincovalo“ svoj postoj tým, že uznalo vyhlásenie štátnosti Palestíny predsedom Organizácie za oslobodenie Palestíny Jássirom Arafatom. Po Nežnej revolúcii sa jeho postoj voči Blízkemu východu opäť zmenil a v apríli 1990 sa Václav Havel stal prvým politikom bývalého satelitu Sovietskeho zväzu, ktorý navštívil Izrael. Kým v Prahe bolo veľvyslanectvo Izraela otvorené už v roku 1990, na Slovensku sa tak stalo až v roku 2006, t. j. dva roky po tom, ako krajina vstúpila do NATO a EÚ. V rovnakom čase bolo v Bratislave otvorené aj veľvyslanectvo štátu Palestína – názov, ktorý Slovensko a Česká republika zdedili ešte z čias, keď Československo de facto uznalo palestínsku samostatnosť a obidve krajiny ho používajú dodnes.

Počas dvadsiatich rokov samostatnosti národné záujmy Slovenska tiež vplývali na angažovanie sa slovenských diplomatov a na hlasovacie preferencie súvisiace s blízkovýchodným konfliktom na medzinárodných fórach. Izrael je pre Slovensko dôležitým partnerom najmä v oblastiach farmaceutického priemyslu, inovatívnych technológií, pôdohospodárstva a obrany. Hospodárska spolupráca medzi krajinami je dobrá a postupne sa zlepšuje, o čom svedčia aj obchodné štatistiky; 22 %-ný nárast vývozu zo Slovenska do Izraela a až 67 % nárast dovozu z Izraela na Slovensko. Preto nás neprekvapí, že v roku 2009 Bratislava spolu s Izraelom hlasovala proti známej Goldstounovej správe, a naopak v roku 2010 sa zdržala hlasovania, keď OSN odsúdilo zásah Izraela proti Flotile slobody smerujúcej k pobrežiu pásma Gazy.

Vplyv USA a EÚ je v súčasnosti jedným z najsilnejších faktorov, ktorý určuje kroky Bratislavy najmä na medzinárodnej pôde. Napriek tomu, že Slovensko na zasadaniach v Bruseli aktívne neotvára tému blízkovýchodného konfliktu, snaží sa podporiť „väčšinu“, ktorej kritika voči Izraelu postupne narastá. Dôležitosť konsenzu v rámci EÚ pre slovenskú diplomaciu podčiarkol aj minister zahraničných vecí a európskych záležitostí po hlasovaní v OSN, kedy podotkol, že „vždy, keď EÚ nie je schopná dohodnúť sa na spoločnej pozícii, jej postavenie ako globálneho hráča sa oslabí“.

Zdá sa ale, že EÚ postupne začína ovplyvňovať aj politické rozhodnutia v Bratislave. Ešte pred dvomi rokmi premiér Róbert Fico, vtedy líder opozície, počas návštevy Izraela poznamenal, že „… Slovensko je malá krajina, ktorá sa nemôže porovnávať s vojenskou alebo hospodárskou silou Izraela. Je pre nás ťažké odporučiť vám, ako máte riešiť problémy, ktorým tu čelíte… Nechceme zasahovať do diania v iných krajinách. Malá krajina, akou sme my, sa musí sústrediť na spoluprácu s našimi partnermi“. Naznačil tým, že Slovensko by v prvom rade malo dbať na svoje národné záujmy voči dôležitým partnerom, akým je Izrael, a nemalo by sa vyjadrovať k ich politickým rozhodnutiam.

Po Arabskej jari a pod vplyvom rastúcej úlohy EÚ v mierovom procese sa však zdá, že sa slovenská zahraničná politika voči aktérom konfliktu postupne mení. Po hlasovaní v New Yorku minister zahraničných vecí a európskych záležitostí Miroslav Lajčák vysvetlil, že slovenské „zdržanie sa“ neznamená ústup Slovenska od kritiky rozširujúcich sa nelegálnych izraelských osád či jednostranných krokov obidvoch aktérov konfliktu. Jeho slová v praxi demonštrovalo ministerstvo zahraničných vecí a európskych záležitostí už o niekoľko dní, keď predvolalo veľvyslanca štátu Izrael. Slovenská strana vyjadrila obavy z výstavby tisícov nových bytových jednotiek v susedstve Jeruzalema a vyzvala izraelskú vládu, aby odvolala svoje rozhodnutie. Po necelých dvoch rokoch od spomínaného vyjadrenia Roberta Fica si Slovensko dovolilo „odporučiť“ izraelskej vláde, aby zmenila svoje rozhodnutie.

Momentálne nie je celkom jasné , či ide o zmenu politiky alebo iba o jednorazové gesto vyvolané politickým tlakom partnerov (predvolanie veľvyslancov odporučila členským štátom EÚ). Zmena prístupu môže taktiež súvisieť s prístupom druhej Ficovej vlády, ktorej vzťah s Bruselom je omnoho srdečnejší než v období rokov 2006 – 2010. V konečnom dôsledku je však dôležité, že Slovensko reaguje na dianie na Blízkom východe a na atmosféru v Bruseli. Čím väčšmi rastie apetít a vplyv Únie riešiť konflikt medzi Izraelom a Palestínou, tým je dôležitejšie, aby sa postoj Slovenska stabilizoval a Bratislava zosúladila svoj postoj na medzinárodnej úrovni s bilaterálnymi vzťahmi, ktoré dnes udržuje s aktérmi konfliktu. Inými slovami – potrebuje medzi nimi dosiahnuť rovnováhu.

Záver

Nejednotnosť EÚ pri hlasovaní o statuse Palestíny pri OSN bola výstražným signálom. Ak chce Európska únia postupne zintenzívniť svoju angažovanosť v tomto konflikte, členské štáty budú musieť vyriešiť rozpor medzi svojimi národnými záujmami a cieľmi EÚ voči izraelsko-palestínskemu konfliktu. Jedine tak môžu mať mierové iniciatívy Bruselu nádej na úspech, ako napríklad čerstvá iniciatíva Francúzska a Veľkej Británie, ktorá má ambíciu stať sa paneurópskym plánom na vyriešenie konfliktu. Vzhľadom na nejednotnosť členov EÚ v tejto otázke ale nie je pravdepodobné, že iba štyri mesiace po tom, ako sa nevedeli dohodnúť na spoločnom postoji voči palestínskej prihláške v OSN, by v krátkodobom horizonte (spomínaná paneurópska iniciatíva má ambíciu dosiahnuť mier do konca roka 2013) vedeli nájsť spoločnú reč.

A čo môže urobiť pre úspech spoločnej európskej politiky voči blízkovýchodnému konfliktu Slovensko? Politickí predstavitelia a diplomati by nemali zabúdať na prácu s verejnosťou. Podľa prieskumu Transatlantické trendy 2012 má až 63 % Slovákov nepriaznivý pohľad na Izrael – krajinu, ktorú slovenská politická špička považuje za dôležitého partnera. Vláda by preto mala lepšie komunikovať a vysvetľovať svoje postoje a rozhodnutia mimo hlasovacích sál. Zároveň by mala pokračovať vo vyvažovaní svojho bilaterálneho a medzinárodného prístupu k blízkovýchodnému procesu a jeho aktérom. A to nielen na deklaratívnej, ale aj na praktickej úrovni, a to jasným definovaním svojho stanoviska a mandátu svojich diplomatov pri hlasovaniach v Bruseli alebo v New Yorku.