Zahraničná politika

Krajina, ktorá prejaví záujem stať sa členom EÚ, musí splniť kodanské kritériá (v skratke: právny štát, trhová ekonomika, demokracia, rešpektovanie ľudských práv a schopnosť vziať na seba záväzky členstva), prebrať európske acquis, a najmä presvedčiť členov Únie, že jej prijatie nebude na ťarchu, práve naopak. Formálne síce ide o predvstupové „rokovania“, ale v praxi platí, že svoje prednosti dokazuje v prvom rade ten, kto sa do klubu hlási.

EÚ sa v tomto princípe cítila dosť dlho sebaisto. Tureckým lídrom, a najmä premiérovi Erdoganovi, sa však rétoricky celkom darí vyrovnávať tento asymetrický proces občasným upozornením na to, že EÚ – „komatózna“ a „takmer geriatrická“ entita – by sa tiež mala snažiť, aby vôbec bola pre kandidátsku krajinu a jej „dynamickú mladú populáciu“ atraktívna.

V poslednej dobe aj v Únii zaznievajú z mnohých diplomatických koridorov obdivné chválospevy najmä na tureckú ekonomiku. Že Únii trochu padá hrebienok potvrdil aj minister zahraničných vecí Nemecka, keď vyhlásil, že ak EÚ nezmení svoj postoj, „v najbližšej dobe môže byť náš záujem o Turecko väčší ako záujem Turecka o nás“.

Podstata spoločných záujmov sa v dokumentoch a vyhláseniach EÚ a tureckých politikov aj vo väčšine akademickej literatúry zvykne sumarizovať ako

zahraničná politika (južné a východné susedstvo), bezpečnosť (vrátane energetickej) a výhodnosť prehlbovania ekonomickej integrácie. Píše sa tiež o diverzite či šanci na vytvorenie kozmopolitnejšej, pestrejšej Európy – pri EÚ-pskej bezradnosti z migrácie a tureckých neistôt z menšín si však tento argument osvojila naozaj len hŕstka globálnych liberálnych intelektuálov.

Dnes sa však zdá, že Úniu a Turecko naozaj spája najmä letargia a povrchnosť. Hoci pár úradníkov a aktivistov občas vymyslí pokus o reštart rokovaní, väčšine súčasná situácia akosi vyhovuje, alebo sa zdá byť príliš zložitá na to, aby bola „riešiteľná“. EÚ má na vývoj v Turecku momentálne len minimálny vplyv, a u tureckej vládo-strany sa objavujú zvyčajné choroby desaťročného pobytu pri moci.

Retro pohľad

Atmosféra bola napätá, už keď sa v roku 2005 rokovania o členstve Turecka v Únii začali. Hoci s ich podmienkami jednohlasne súhlasila vtedajšia EÚ 25 aj kandidátska krajina, konsenzus, že by sa aj mali skončiť členstvom, zďaleka nepanoval. Okrem rôznych strategických dôvodov (bezpečnosť, energetika) pripomeňme, že bola iná doba ako dnes a „transformačná sila EÚ“ nebola fráza z cynického vtipu, ale niečo, čomu mnohí v Únii aj v Turecku naozaj verili.

Odporcovia tureckého členstva argumentovali, že krajina, ktorá je podstatne chudobnejšia a má vážne problémy s ľudskými právami, do Únie jednoducho nepatrí. Logika začatia rokovaní však stála práve na tom, že počas nich má Turecko príležitosť s pomocou EÚ prijať opatrenia, ktoré zlepšia vymožiteľnosť práva, postavenie menšín či práva spotrebiteľov.

Pripomeňme však, že základné zmluvy EÚ nehovoria nič o potrebe konvertovať na kresťanstvo, judaizmus, ateizmus alebo iný „neškodný“ -izmus, a tŕňom v oku mnohých Európanov bol práve islam. A nielen islam – „neeurópskosť“. Hoci sa tu v EÚ nevieme celkom presne dohodnúť, čo je Európa, je až príliš ľahké určiť, čo do nej jednoducho nepatrí. Vystihol to bývalý francúzsky prezident Sarkozy: „Ak by Turecko bolo európske, vedeli by sme o tom.“

Krátko po otvorení rokovaní však do hry vstúpil cyperský konflikt. V prípade vstupu samotného Cypru v roku 2004 nebolo riešenie konfliktu podmienkou vstupu, od Ankary sa ale nejako samozrejme ústupky očakávali. V rámci spomenutej logiky – kto chce dnu, nech maká. A tak len rok po otvorení rokovaní Rada EÚ rozhodla, že pokiaľ Turecko nevyhovie požiadavkám Únie, osem z 35 predvstupových kapitol bude zablokovaných. Cyperský konflikt bol však len technickou zámienkou. Francúzsko uvalilo jednostranné veto na ďalších päť kapitol a odôvodnilo to tým, že sú „príliš blízko k členstvu“.

Samotná Cyperská republika počet blokovaných kapitol navýšila – a to napriek tomu, že práve jej by s Tureckom v Únii odpadla najväčšia starosť. Na severe Cypru – zhruba tretina územia – sa dnes neuplatňuje európske acquis, čiže ide formálne o územie členského štátu EÚ, nad ktorým tento štát nemá kontrolu. Tureckí Cyperčania, ktorí žijú v medzinárodne neuznanej Tureckej republike severného Cypru, v roku 2004 hlasovali za zjednotenie ostrova. Stali sa však rukojemníkmi gréckych Cyperčanov, ktorí mali o mierovom pláne ďaleko väčšie pochybnosti. A hoci grécki Cyperčania majú dnes výrazne lepší prístup k právam vyplývajúcim z euroobčianstva než tureckí (tiež formálne považovaní za občanov Únie), aj ich problémy ostávajú nevyriešené.

Dekády trvajúce rokovania sú v patovej situácii a vôľa opätovne nájsť kompromis (a viera, že sa riešenie podarí) je v súčasnosti vlastná len úzkej skupine aktivistov na oboch stranách. Vzhľadom na to, že od roku 2004 je Únia priamou stranou konfliktu, jej snaha zachovať si tvár a opakovať, že dohodnúť sa musia v prvom rade grécki a tureckí Cyperčania, je kontraproduktívna – robí z nej pokrytca a problém nerieši.

Odhodlaniu EÚ brať rokovania s Tureckom vážne nepomohol ani fakt, že z Francúzska a Nemecka, dvoch krajín EÚ s najväčšou politickou váhou, zaznievalo roky (najmä za prezidentovania Nicolasa Sarkozyho 2007 – 2011) jasné spochybňovanie jednohlasného rozhodnutia Rady o tom, že členstvo Turecka je v záujme EÚ. Začalo sa hovoriť o akomsi vágnom privilegovanom partnerstve – niečom, čo predsa Turecko a EÚ dávno mali. Ankarská asociačná zmluva z roku 1963 ráta s perspektívou členstva a od roku 1995 existuje colná únia medzi Európskou úniou a Tureckom. Rokovania sa teda celú dobu nesú v duchu „vyskúšame a uvidíme“.

V polovici roka 2012, pred blížiacim sa cyperským predsedníctvom Únie, došlo k pokusu o akýsi tieňový reštart – Únia prišla s takzvanou „pozitívnou agendou“. Tá v skratke znamená, že technické rozhovory sa budú neformálne viesť aj o zablokovaných kapitolách – aby sa do procesu vniesol nový stimul a dobrá nálada. V pionierskych táboroch sa tomu hovorilo suchý obed.

Ďalšou dobrou správou mal byť avizovaný pokrok v liberalizácii vízového režimu (ktorej sa iné kandidátske krajiny tešili už oveľa skôr). Kým „pozitívna agenda“ je pre Turkov málo čitateľná – a titulky novín by zažiarili, až keď by naozaj došlo k odblokovaniu kapitol – bezvízový styk má potenciál priniesť nový impulz. Po tom všetkom, čo si Turci o sebe od EÚ-panov vypočuli, by to mohlo byť konečne niečo, čo má bezprostredný dopad na život mimo vysokej politiky. Samozrejme, aj pri tomto procese treba súčinnosť tureckých úradov.

Najreformnejšia vláda v Európe

Paralelne s množiacimi sa pochybnosťami v Únii však svoje „európske pochybnosti“ prehĺbilo aj Turecko. Tureckí politici začali otvorene hovoriť o tom, že sú aj iné alternatívy. Prezident Abdullah Gul povedal, že „možno budeme chcieť byť ako Nórsko“ – dokončiť rokovania, ale nakoniec nevstúpiť a ponechať si istú autonómiu rozhodovania. Zároveň si na členstve v EÚ už nerobí kampaň žiadna politická strana, Únia sa skôr stala predmetom demonštrácie národnej hrdosti.

Po poslednej pravidelnej hodnotiacej správe Európskej komisie o pokroku v rokovaniach vtipkoval minister pre EÚ Egemen Bağış na tému, či Únia náhodou netrpí mentálnymi problémami. Ak by podobne komentoval tureckého ministra vysoký predstaviteľ EÚ, v Ankare by bola veľká debata o tom, ako napraviť urážku. Z EÚ však po Bagisových slovách neprišla žiadna odpoveď. Kým Turecku rastie hrebienok, EÚ sťahuje chvost.

Bağış následne vtip dotiahol do konca a vydal vlastnú správu, ktorá hodnotí pokrok Turecka na ceste do Únie. Tú, ktorú pripravila Európska komisia, považuje za neobjektívnu, plnú „nepodložených“ a „obmedzených“ pohľadov. Vzhľadom na to, že Európska komisia je inštitúcia Turecku dlhodobo najviac naklonená, tieto silné slová trochu zarážajú. Jej priebežné hodnotiace správy samozrejme obsahujú kritiku (to je aj ich cieľ – upozorniť na oblasti, kde ešte musí kandidátska krajina dosiahnuť pokrok), ale zároveň sa hemžia aj superlatívmi.

Turecké samohodnotenie na 270 stranách okrem iného uvádza, že Turecko má „najreformnejšiu vládu v Európe“, a tiež že „sebadôvera Turecka je výzvou pre pokrivenú mentalitu Európy“. V odôvodnení k správe sa tiež píše, že „len naši ľudia majú mandát súdiť a hodnotiť našu vládu“. Je zrejmé, že tak ako Únia pozabudla na niektoré zo zaužívaných zvyklostí v predvstupovom procese, pravidlá hry kreatívne dotvára aj Turecko.

V správe sa vymenúvajú mnohé legislatívne opatrenia, ktoré Turecko v poslednom období prijalo. Jej duch je však v príkrom kontraste k posledným správam medzivládnych (napr. OBSE) a mimovládnych (napr. Výbor na ochranu novinárov – CPJ) organizácií, ktoré popisujú porušovanie slobody slova,  strach z odpočúvania, či autocenzúru novín, ktoré si dobre zvážia, čo dajú na titulku, aby nevyprovokovali spor s vládou. Mlčí sa o študentoch, novinároch a akademikoch vo väzniciach, o neprimeranom násilí použitom pri potlačení demonštrácií (ako napríklad v decembri na Technickej univerzite Stredného východu). Turecká vláda odmieta, že by niekto sedel vo väznici pre svoje názory alebo novinárske aktivity – podozriví a obvinení slúžia trest (alebo ešte len čakajú na proces) za ohrozovanie národnej bezpečnosti, aktivity vedúce k štátnemu prevratu alebo podporu teroristických organizácií.

Keď turecký minister zahraničných vecí cestuje po svete, rád hovorí o sile, ktorá vyžaruje z krajiny, o inšpirácii, ktorou sa Turecko môže stať napríklad pre susedov v severnej Afrike. Mnohí z tých susedov však dnešný domáci vývoj v Turecku sledujú so sklamaním Hoci praktiky potláčania disentu dôverne poznajú zo svojich krajín, Turecko je sympatické práve tým, že občianske slobody sa dali zladiť s identitou, ktorá je čiastočne islamská a čiastočne nezápadná. Čím otvorenejšia bude turecká spoločnosť vo vnútri, tým atraktívnejšie bude Turecko navonok.

Koniec koncov, tak nejako to fungovalo aj s tou „mäkkou silou“ Európskej únie. Práve otriasanie jej vnútornej stavby je dnes zdrojom mnohých obáv z budúcnosti (a zmyslu) rozširovania a susedskej politiky. Rovnako ako ten EÚ-psky, aj turecký hrebienok môže skôr či neskôr naraziť na to, že veci doma nie sú v poriadku.

Strategický partner?

V rámci starej debaty o transformačnej sile EÚ platilo, že perspektíva členstva môže v susedných krajinách urobiť zázraky. Aj keď sú dnes kľúčovými slovami v správach o Únii najmä „neistota“, „úsporné opatrenia“ a „kríza“, v Turecku je stále Únia jedným z referenčných bodov „lepších zajtrajškov“. Inak by sa elita nenamáhala demonštrovať pokrok v rokovaniach vlastnými hodnotiacimi správami, ale dávno by sa z nich stiahla. Iste, je aj predmetom frustrácie – inak by nevyvolávala toľko emocionálnych reakcií a negatívnych aforizmov.

Rokovania teda ešte nie sú pasé a pomohli by im tri veci, ktoré spolu úzko súvisia. Liberalizácia vízového režimu, razantnejší postup v cyperskom konflikte a odmrazenie zablokovaných kapitol.

Ak Únia nemá dosť odvahy na to, aby po ôsmich rokoch od súhlasu tureckých Cyperčanov s kompromisom, ukončila ich ekonomickú izoláciu a odstránila tak balvan na ceste, svedčí to len o jednom: ešte sa nerozhodla, ako to s Tureckom myslí. Kým posun na Cypre je aj cestou k odblokovaniu kľúčových negociačných kapitol, ostáva ich ešte pár, ktoré s Cyprom (až tak) nesúvisia. V kapitolách, ktoré zablokovalo Francúzsko za Sarkozyho vlády, nový prezident Hollande už avizoval nové časy, zatiaľ ale rázne rozhodnutie nespravil. Práve tieto kapitoly (najmä Spravodlivosť a vnútorné veci) obsahujú acquis, ktorého prijatie by urýchlilo aj odstránenie vízovej povinnosti.

Otáľanie Únie však súvisí aj s neúctivým diskurzom, ktorým turecká elita vracia Európe jej povýšenecké a dehumanizujúce reči o Turecku. Stále však platí, že kým budú kapitoly, ktoré sa týkajú reformy súdnictva či občianskych slobôd, zablokované, ťažko niekoho v Turecku presvedčiť, že Únia chce s jeho reformou naozaj pomôcť. A už vôbec nebude dôveryhodná vtedy, ak k hlavným kritikom pošramotenej tureckej demokracie budú patriť tí EÚ-pania, ktorí by si Turecko v Únii nevedeli predstaviť ani náhodou, a tí, čo vidia v snahe o turecké členstvo stále istý zmysel, budú taktne ticho.

Keď sa rozbehla Arabská jar, veľa sa písalo o tom, že hlavnou chybou USA a Európy bolo uprednostňovanie akýchsi strategických záujmov namiesto toho, aby ich zaujímalo, čo robia miestne vlády svojim občanom. Stačilo, aby Mubarakovci či Kadáfiovci kontrolovali migráciu, nechytali sa Izraela a dodávali uhľovodík, a nik im veľmi nehovoril do remesla. Je veľkou otázkou, či podobné ambície nemá Únia momentálne aj s Tureckom a Turecko s Úniou. Ak ich majú, treba zvážiť, čo komu zatiaľ striedanie vysokého hrebienka a stiahnutého chvosta prinieslo.