Zahraničná politika

Teda aspoň tak si to podľa prvých mediálnych lastovičiek predstavovalo desať ministrov zahraničných vecí krajín EÚ na čele s nemeckým šéfom diplomacie Guidom Westerwellem. Ich reálny návrh bol síce o niečo menej ambiciózny, ale dokázal opäť rozvíriť v krajinách EÚ „európskeho ducha“ a diskusiu o budúcnosti európskeho projektu. Od tej doby sa toho v Európe už veľa zomlelo, ale koncoročné bilancovanie, čo sa za posledný rok (ne)dokázalo zas a znova natíska aj otázku, či je naozaj Únia ako ju dnes poznáme, to pravé orechové.

Vytvorenie Spojených štátov európskych predstavuje podľa ich zástancov cestu, ako dostať Úniu z finančnej krízy a spraviť menovú úniu nezvratnou. O Spojených štátoch sa z  ekonomického dôvodu minimálne rozmýšľať oplatí. Vzájomná previazanosť členských štátov v oblasti ekonomiky je už dnes natoľko intenzívna, že spoločný manažment financií by mohol do Európy priniesť poriadok. Aj súčasné zdĺhavé rokovania o rozpočte poukazujú na absentujúce vedenie, ktoré je schopné prevziať zodpovednosť a v nevyhnutnom prípade udrieť do stola a povedať, stačilo.

Spojené štáty európske a skutočný minister zahraničných  vecí by sa tiež zrejme vedeli zhostiť roly globálneho hráča lepšie, v porovnaní s tým, čo predvádza súčasná európska zahraničná politika. Na tej dnešnej a na rečiach Únie v ktorých sa prezentuje ako globálny politický hráč sa takmer všetci prinajmenšom pousmejú. A Catherine Ashton nemôže okrem toho, že počká, kým jej dá 27 členských štátov zelenú na vyjadrenie spoločného názoru, veľa urobiť. V mnohých prípadoch prehlásenia alebo nebodaj činy prídu aj tak neskoro.

Tretím dôvodom je zjednodušovanie pravidiel a priblíženie Európy občanom. V Únii dnes z mnohých strán počúvame nespokojné hlasy, ktoré sa sťažujú ,ako sa v Bruseli robia rozhodnutia za zatvorenými dverami. Brusel ale nie je ten kto rozhoduje, sú to volení zástupcovia členských štátov. Vytvorením priameho vzťahu medzi Bruselom a občanmi sa môže preklenúť demokratický deficit a aj občania by sa v Európe vedeli lepšie zorientovať.

Na strane druhej máme tábor viac či menej zarytých odporcov myšlienky Spojených štátov v Európe. Úplne najzákladnejším argumentom prečo na projekt európskej federácie môžeme podľa nich zabudnúť je, že niektoré členské štáty s tým jednoducho nikdy súhlasiť nebudú. Štátna suverenita, ktorá je z ich pohľadu už dnes Bruselom aj tak výrazne nalomená, je niečo, čoho sa len tak jednoducho nevzdajú. Ďalšou hrozbou je koncentrácia prostriedkov v európskych inštitúciách, ktoré nie je možné vždy kontrolovať. Následne tak môže dôjsť k ich nerovnomernému prerozdeľovaniu medzi jednotlivé štáty.

Samostatnou skupinou argumentov je nejednotný jazyk, kultúra a identita, ktoré sú podľa ich vnímania dôležitým predpokladom pre vytvorenie spoločného štátu. Z Európy USA nikdy nebudú a skeptici poukazujú aj na základné motto na oboch stranách oceánu. Kým Američania vytvárajú „z mnohých jediné“, Úniu spája „jednota v rozmanitosti“.

Aj oblasť zahraničnej politiky je doménou, kde sa mnohé štáty zdráhajú už dnes do Bruselu presunúť viac kompetencií. Každá krajina má svoje vlastné priority a zároveň aj zahraničnopolitické úspechy, ktorými sa chce pochváliť.

Skôr či neskôr federáciou zrejme budeme. Dovtedy si ešte užime národné špecifiká – napríklad prezidentov, ktorí delia krajiny a chodia na dôležité návštevy. Veď ktorý európsky prezident by zhrnul svoju cestu do susednej krajiny slovami, že jeho návšteva je vždy významná a je jedno kto vlastne prezident bude, pretože je potrebná.

murray@sfpa.sk