Zahraničná politika

Víťazstvo konzervatívnej pravicovej strany Právo a spravodlivosť (Prawo i Sprawiedliwość, PiS) nie je prekvapením, a ani predvolebné prieskumy nedávali vládnucej liberálnej Občianskej platforme (Platforma Obywatelska, PO) veľké šance. Ohromujúci je však rozsah víťazstva PiS: s výsledkom 37,5 % získala strana väčšinu kresiel v Sejme – dolnej komore poľského parlamentu. A viac ako polovicu kresiel obsadí aj v hornej komore – Senáte. Platforme nezostalo nič iné, ako so ziskom 24 % priznať porážku.

Treťou stranou v parlamente bude Kukiz‘15, antiestablishmentové hnutie vedené rockovým spevákom Pawlom Kukizom, ktorý oslovil takmer 9 % voličov. Okrem neho sa do parlamentu prebojovali už len dve strany: liberálna strana Moderní (Nowoczesna), ktorá vznikla len niekoľko mesiacov pred voľbami a vedie ju ekonóm Ryszard Petru (7,6 %), a Poľská ľudová strana (Polskie Stronnictwo Ludowe, PSL) so ziskom 5,2 % hlasov. Zjednotená ľavica (Zjednoczona Lewica) síce získala 7,5 % hlasov, ale keďže išla do volieb ako koalícia viacerých strán, potrebovala získať aspoň 8 %. Ďalšia ľavicová strana Spolu (Razem), ktorá – podobne ako Moderní – tiež zažila svoj volebný debut, získala len 3,9 % . Za bránami parlamentu zostala aj extrémistická pravicová strana KORWiN so ziskom 4,9 %.

Zmena, a dobrá zmena

Občianska platforma vládla krajine osem rokov, ktoré poznačila okrem iného aj ťažká globálna ekonomická kríza. Napriek tomu, že Poľsku sa podarilo vyhnúť recesii a ešte stále patrí medzi najrýchlejšie rastúce ekonomiky Európy, mnoho ľudí v krajine nadobudlo pocit, že z úspešného napredovania krajiny sa im ušlo málo. Pocit nespravodlivosti, posilnený arogantným prístupom PO, len pridali na túžbe ľudí po zmene, ktorú chceli po ôsmich rokoch s jednou stranou konečne zažiť. A zmenu – konkrétne „dobrú zmenu“, ako politici takmer vždy zdôrazňovali – predstavovala práve strana PiS. Jej politici sľubovali pred voľbami zníženie veku odchodu do dôchodku, štedrý systém prorodinných benefitov, bezplatné lieky pre seniorov atď. V skratke, sľubovali veľa.

Iné strany – a najmä tie, ktoré sa volieb zúčastnili po prvýkrát – taktiež sľubovali zmenu. „Nová politika je možná,“ bolo jedným z hlavných sloganom strany Spolu. Zmena celého volebného systému bola hlavným cieľom aj Pawla Kukiza. Nakoniec je to však PiS, ktorá získala väčšinu politickej sily v krajine – a to nielen parlamentnú väčšinu, ale aj prezidentský palác. A je to Právo a spravodlivosť, ktorá bude určovať, aká radikálna skutočná „zmena“ bude.

Ľavicovo orientovaní a liberálnejší voliči sa neobávajú ani tak zmien a zásahov do štátnej ekonomiky, ako skôr zmien ideologických. Zoznam tém, ktoré potenciálne môžu rozprúdiť v Poľsku „vojnu“, je hneď niekoľko, vrátane limitovania prístupu k výkonu potratov či obmedzenie in vitro procedúr. Úplne vylúčené nie je ani odstúpenie krajiny od Dohovoru Rady Európy o predchádzaní násiliu na ženách, domácemu násiliu a o boji proti nemu, ktorú Poľsko ratifikovalo len pred niekoľkými mesiacmi.

PiS razí silnú konzervatívnu politickú líniu, spolieha sa na podporu zo strany katolíckej cirkvi a čokoľvek, čo sa vymyká tradičným postojom, môže byť odmietnuté. „Máme sa obávať PiS? Áno. Jej predstava o štáte nie je liberálna a chce nás izolovať od Európy. Musíme však myslieť na to, že táto strana má podporu polovice Poľska. Je to civilizačný konflikt (…) a teraz majú „právo na Poľsko“ oni,“ uviedol politológ a riaditeľ Nadácie Štefana Báthoryho Aleksander Smolar.

Poľsko je v mnohých ideologických a kultúrnych otázkach skutočne silne polarizované a tí, ktorí nie sú voličmi PiS, sa možných zmien obávajú oprávnene. Aj Jarosław Kaczyński si napätie v spoločnosti veľmi dobre uvedomuje – vo  svojom prvom prejave po zverejnení exit pollu ako prvé sľúbil, že po voľbách nebude nasledovať žiadna pomsta voči ideologickým oponentom jeho strany.

„Orbanizácia“ Poľska

Po voľbách v roku 2011, keď stranu Právo a spravodlivosť porazila Občianska platforma, Jarosław Kaczyński sľúbil, že „jedného dňa budeme mať vo Varšave Budapešť“. Teraz, keď sa konečne opäť vrátil k moci, môže jeho Poľsko podstúpiť „orbanizáciu light“, ako povedal nemecký analytik Kai-Olaf Lang.

Väčšina zmien sa  sústredí na Poľsko samotné, vrátane zmeny ústavy, čo je dlhodobou prioritou Práva a spravodlivosti. Otázniky však visia aj nad zahraničnou politikou, pretože Kaczińského strana je známa nielen svojím euroskepticizmom, ale aj nedôverou voči Berlínu (a Moskve).  Neznamená to síce automatické ochladenie alebo vyostrenie vzťahov s Nemeckom, ale určite nebudú také intenzívne ako počas vládnutia PO.

Jedna vec je však istá – nová poľská vláda bude určite proti európskemu systému prerozdeľovania utečencov, podľa ktorého by krajina mala prijať 7000 ľudí. Kaczyński si z utečeneckej krízy spravil jednu z hlavných tém svojej kampane. V jednom momente dokonca uviedol, že utečenci by mohli priniesť do Poľska infekčné choroby a parazity, a vo svojej antiimigračnej rétorike určite zotrvá aj po voľbách. PiS zdôrazňovala aj to, že najprv by sa do krajiny mali vrátiť Poliaci z Kazachstanu, a až potom by Poľsko malo rozmýšľať nad utečencami z Blízkeho východu.

Preto je možné, že v utečeneckej otázke dôjde k bližšej regionálnej spolupráci v rámci V4. Keď premiérka Ewa Kopacz súhlasila so systémom kvót, PiS ju obvinila zo zrady Vyšehradskej skupiny. Teraz bude mať PiS možnosť posilniť väzby s Budapešťou, Prahou a Bratislavou.

Čo sa stalo s ľavicou

Jedným z kľúčových výsledkov októbrových volieb je totálna absencia ľavicových strán v parlamente. Po sérii volebných prehier sa postkomunistickí sociálni demokrati (SLD) síce rozhodli skúsiť svoje šťastie v aliancii s ľavicovými stranami, ale Zjednotená ľavica nebola schopná prekonať osempercentné kvórum pre aliancie a zostala mimo parlamentnej hry. Jedným z vysvetlení totálneho zlyhania SLD je nevyhnutná generačná výmena a zatvorenie dverí za stranou, ktorá má svoje korene v bývalej komunistickej strane. Ale spolu so SLD zlyhali aj ďalší členovia aliancie, ktorí neboli spájaní s bývalým režimom, vrátane Strany zelených.

Na čele aliancie stála Barbara Nowacka zo strany Twój Ruch a jej voľba bola skutočne dobrý výber. Nowacka ako tvár kampane, ktorá predstavovala mladú, kompetentnú a energetickú ženu, vďaka „nowackému efektu“ zvýšila podporu ľavice a zdalo sa, že aliancii zaistí aj miesto v parlamente.

K dramatickému zvratu došlo týždeň pred voľbami po excelentnom vystúpení Adriana Zandberga v predvolebnej televíznej debate. Zandberg bol v tej dobe len obyčajným členom ľavicovej strany Spolu, ktorá bola vybudovaná od základov len niekoľko mesiacov pred voľbami. Strana oficiálne nemala ani len lídra a Zandberg ju v debate s ostatými politickými lídrami len zastupoval. Jeho popularita však v priebehu pár sekúnd stúpla a mnoho ľudí na poslednú chvíľu dokonca zmenilo svoje rozhodnutie a svoj hlas dali strane Spolu. Podľa odhadov mohla strana pred debatou počítať len s približne jedným percentom hlasov, no vo voľbách získala nakoniec až 3,9 %. Smutným záverom mnohých komentátorov je, že práve strana Spolu je paradoxne do veľkej miery zodpovedná za to, že sa do parlamentu nedostala žiadna ľavicová strana, pretože niektorí potenciálni voliči Zjednotenej ľavice sa na poslednú chvíľu rozhodli podporiť stranu Spolu. Zjednotenú ľavicu nakoniec vzdialilo od parlamentu len 0,5 %.

A tak ľavicovým stranám nezostáva nič iné, len využiť najbližšie štyri roky na to, aby sa priblížili svojim voličom, napravili chyby a začali svoj politický boj odznova. Tým, že strana Spolu získala viac ako 3 % hlasov, dostane finančný príspevok zo štátneho rozpočtu a môže sa intenzívne sústrediť na vytváranie alternatívy pre ľavicovo orientovaných voličov. A čo sa stane so Zjednotenou ľavicou? Je ťažké odhadnúť, či sa koalícia pretransformuje na stranu, ale ako uviedla Barbara Nowacka: „Spoločne dokážeme viac.“

Súboj žien

Aj keď je Jarosław Kaczyński nepochybne lídrom PiS, bola to Beata Szydło, kto viedol kampaň a s najväčšou pravdepodobnosťou sa stane aj premiérkou (aspoň podľa predvolebných vyhlásení). Posúvanie žien do poprednej línie a do priamej konfrontácie s premiérkou Ewou Kopacz bolo šikovným krokom a novou taktikou, ktorú úspešne vyskúšal nielen Kaczyński, ale aj ďalší lídri.

Po úspechu PiS v májových prezidentských voľbách, keď ich kandidát Andrzej Duda proti populárnemu prezidentovi Bronisławovi Komorowskému nečakane vyhral, sa zdá, že Kaczyński pochopil aj ďalšiu taktiku –  že PiS môže vyhrávať, ale len pod podmienkou, že on (a ďalší starší kontroverzní lídri) zostane v úzadí. Samozrejme, to neznamená, že v krajine nebude mať žiaden verejný vplyv. Už len fakt, že počas volebného večera to bol práve on, kto hovoril prvý – a nie líderka kampane a budúca premiérka Beata Szydło – jasne poukazuje na hierarchiu v PiS, ktorá sa zásadnejšie nezmenila.

Lídri Zjednotenej ľavice – sociálny demokrat Leszek Miller a Janusz Palikot zo strany Twój Ruch, sa snažili využiť rovnakú taktiku a skryli sa za ženu – v tomto prípade za Barbaru Nowacku. Chvíľu sa aj zdalo, že to bude fungovať a Nowacka mala reálnu šancu zaistiť pre koalíciu dobrý výsledok (podľa posledných predvolebných prieskumov mali približne 11 %). Koalíciu nakoniec nezachránila ani energická Nowacka, ale i napriek volebnému neúspechu určite zostane na politickej scéne a ešte nepovedala svoje posledné slovo.

I keď obe kandidátky Szydło a Nowacka a aj dosluhujúca premiérka Ewa Kopacz môžu byť vnímané ako kamufláž pre mužských lídrov politických strán, je dôležité, že zastupujú vysoké politické posty a ich pôsobenie v politike sa stáva „bežnou vecou“.

Statočné nové Poľsko?

Hlavným problémom Občianskej platformy, ktorá sa sústredila na ekonomický rast a iné makroekonomické indikátory, je, že stratila kontakt s obyčajnými ľuďmi – tými, ktorí v tejto oficiálne prosperujúcej krajine nezarábajú dosť na to, aby pokryli svoje základné potreby, nemali sa ako chopiť šancí po roku 1989 a teraz sa cítia rozčarovaní a okradnutí o šance na lepší život. Alarmujúcim signálom pre stranu je aj strata mladšej generácie. Ako ukázali voľby, mladí ľudia (18 – 29-roční) hlasovali za PiS (26,6 %) a dve antiestablishmentové strany – Kukiz‘15 (cca 21 %) a KORWiN (takmer 17 %).

Prečo sa mladá generácia, ktorá je zvyknutá na otvorené hranice, rozhodla voliť strany so silným konzervatívnym a nacionalistickým pozadím? Jedným dôvodom zrejme je, že vonkajší svet je im otvorený len teoreticky – v realite sú zviazaní lacnou pracovnou zmluvou, nie sú schopní vysťahovať sa od svojich rodičov a nemajú žiadnu šancu, ani sny. Zároveň mnohí z nich využili svoj hlas ako protest a hlbšia racionálna analýza za ich hlasovaním ani nie je. Lojalita mladých ľudí a preferencie sa síce môžu v budúcnosti zmeniť, je však nevyhnutné, aby strany neprehliadali ich frustrácie, lebo to môže mať podobné konzekvencie ako počas víkendu pre PO.

Platforma však zlyhala oveľa viac ako len u mládeže – chrbtom sa jej neotočili len mladí ľudia, ale aj väčšina poľských regiónov. Dokonca aj vo Varšave, tradičnej bašte liberálov, PO prehrala.

Občianska platforma, ktorá úspešne viedla krajinu počas ôsmich rokoch ekonomického chaosu, dostala trpkú lekciu. Eufóriu, naopak, zažívajú ľudia, ktorí sa počas posledných rokov cítili vynechaní, zosmiešňovaní a zabudnutí. Výsledky volieb budú výzvou pre celé Poľsko. Ako vyhlásil Aleksander Smolar, „nelamentujme a netrúchlime, výsledky volieb sú indikátorom sociálnych problémov Poľska. Máme rozdelenú krajinu. Musíme hovoriť s PiS a jej voličmi o tom, ako prekonať toto členenie. Musíme vytvoriť program pre Poľsko“.