Čo môže Európe priniesť energetická únia?

Hoci bola energetická únia predstavená Európskou komisiou 25. februára 2015, za začiatok tohto projektu možno považovať článok bývalého poľského premiéra a súčasného predsedu Európskej rady Donalda Tuska, ktorý vyšiel vo Financial Times v apríli 2014. Podľa neho kríza medzi Ukrajinou a Ruskom poukázala okrem iného aj na závislosť európskych krajín od ruských dodávok energetických surovín. Argumentuje, že táto závislosť robí EÚ slabou, čo je v súčasnej napätej situácii veľkým problémom. Preto Donald Tusk navrhol spoločný nákup plynu štátmi EÚ, čo by malo posilniť rokovaciu pozíciu členských krajín EÚ voči Rusku. Tusk sa však zároveň vyjadril aj v prospech udržania zloženia energetického mixu v rukách národných vlád – podľa neho sú totiž fosílne palivá (a predovšetkým uhlie) dôležité pre zachovanie súčasnej úrovne energetickej bezpečnosti niektorých členských krajín, a preto by ich využívanie nemalo byť limitované, kým sa tak deje „udržateľným spôsobom“. Návrh mal aj ďalšie dimenzie – rozvoj novej infraštruktúry, podpora solidarity, diverzifikácia dodávok energetických surovín a posilnenie Energetického spoločenstva. Jeho návrh bol neskôr na jar v roku 2014 rozpracovaný poľským ministerstvom zahraničných vecí do podoby tzv. non-paper, čím poľská vláda vyjadrila podporu tohto projektu.

Spoločný nákup plynu bol centrálny aj v návrhu vtedajšieho komisára pre energetiku Günthera Oettingera, ktorý sa v máji 2014 vyjadril, že „hra rozdeľuj a panuj navrhnutá Moskvou nemôže byť a nebude akceptovaná členskými štátmi EÚ“. Preto navrhol spoločné nákupy zemného plynu, čo by malo zabrániť praktikám Gazpromu (a teda Ruska), ktorý nestanovuje ceny na základe ekonomických, ale politických argumentov. Hoci pôvodný návrh hovoril v podstate o povinnom zapojení sa všetkých členských štátov, neskôr bolo zmenené na dobrovoľné. Napríklad Česká republika sa už v máji 2014 vyjadrila, že nesúhlasí s povinným zapojením členských štátov do tohto mechanizmu, avšak nebránila sa dobrovoľnému zapojeniu energetických firiem. Spôsob, akým by spoločný nákup plynu mohol prebiehať, bol predstavený v ďalšom dokumente Európskej komisie – Európskej energetickej bezpečnostnej stratégii už v máji 2014. Mechanizmus mal byť založený na podobnom princípe, ako sa v rámci Euratomu nakupuje jadrový materiál – dokument navrhoval vytvorenie autority, ktorá by bola formálne zodpovedná za nákup plynu v rámci spoločenstva.

Energetická únia v súčasnej Európskej komisii

Energetická únia je jednou z  piatich hlavných priorít súčasnej Európskej komisie pod vedením Jeana-Clauda Junckera. K týmto témam boli priradení aj piati podpredsedovia Komisie, pričom post podpredsedu Európskej komisie pre energetickú úniu pripadol Marošovi Šefčovičovi, čo sa považuje za významný úspech Slovenska. Na rozdiel od doterajšej štruktúry Komisie majú podpredsedovia v novej veľmi významnú pozíciu, pretože majú za úlohu koordinovať niekoľko ďalších komisárov. V prípade podpredsedu pre energetickú úniu je to spolu až 14 komisárov, ktorí musia nájsť konsenzus, aby mohli návrh v oblasti energetiky predložiť na rokovanie Európskej komisie. Koordináciu má na starosti práve konkrétny podpredseda, ktorý zároveň musí s dosiahnutým riešením súhlasiť, pretože len on má možnosť predložiť návrh na rokovanie Komisie.

Jean-Claude Juncker prezentoval svoju energetickú agendu prvýkrát pred Európskym parlamentom v júli 2014, keď sa predstavil ako kandidát na predsedu Komisie. Vytvorenie energetickej únie je podľa neho nevyhnutné kvôli prílišnej závislosti EÚ od dodávok energetických surovín, ktorá nesie so sebou aj vysokú politickú cenu. Vo svojom prejave kládol popri energetickej bezpečnosti dôraz aj na obnoviteľné zdroje energie a energetickú efektívnosť.

Návrh energetickej únie obsahuje päť oblastí, v ktorých má Európska komisia záujem prehlbovať integráciu: energetická bezpečnosť, vnútorný energetický trh, energetická efektívnosť, dekarbonizácia hospodárstva a výskum, inovácie a konkurencieschopnosť. Dokument identifikuje hlavné súčasné problémy v oblasti energetiky v rámci európskeho spoločenstva a navrhuje konkrétne riešenia v podobe 15 bodov vrátane legislatívnych návrhov. Európska komisia navrhla vybudovanie spoločnej energetickej politiky EÚ s internou aj externou dimenziou počas niekoľkých nasledovných rokov.

Energetická únia bola schválená členskými štátmi spoločenstva na zasadaní Európskej rady 19. marca 2015, a hoci Rada dokument ako taký podporila, zdôraznila právo členských štátov na určenie energetického mixu a potrebu zachovať dôvernosť obchodných informácií. Týmto sa vlastne postavila proti snahám Európskej komisie zasahovať do tvorby dohôd v oblasti energetiky s tretími stranami a vytvoriť mechanizmus na spoločný nákup plynu. Podporné stanovisko Európskej rady voči energetickej únii však neznamenalo vytvorenie spoločnej energetickej politiky na úrovni EÚ. Členské štáty týmto len umožnili Európskej komisii pripravovať novú legislatívu v oblasti. Táto však musí byť ešte navrhnutá, a následne schválená, aby sa integrácia v energetike posunula ďalej. Na podporu energetickej únie odštartoval podpredseda Európskej komisie Maroš Šefčovič v máji 2015 „Energy Union tour“, v rámci ktorého plánuje diskutovať projekt nielen s predstaviteľmi členských štátov, ale aj s energetickými firmami, sociálnymi partnermi, nevládnymi organizáciami, ako aj ostatnými zapojenými aktérmi.

Pred akými výzvami projekt stojí?

Jedným z hlavných stimulov vytvorenia energetickej únie bola súčasná politická kríza medzi Ukrajinou a Ruskom, ktorá poukázala na závislosť Európskej únie od dodávok energetických surovín z Ruska. Pritom nejde len o často zdôrazňovaný fakt, že import energie stojí Úniu veľmi veľa prostriedkov, ale aj o politické náklady, ktorú sú s dovozom spojené. Ruská federácia vo svojej zahraničnej politike, charakterizovateľnej ako systém „rozdeľuj a panuj“, totiž často používa „energetickú zbraň“. Rusko využíva nejednotnosť členských štátov na to, aby znížením cien dodávok energetických surovín alebo výhodnými energetickými dohodami odmeňovalo krajiny, ktorých politiky Moskve vyhovujú (napríklad Maďarsko, Grécko, ale aj Turecko a ďalšie), a podobným spôsobom trestalo štáty, ktoré sú voči Rusku kritické (dôležitým príkladom je Ukrajina alebo Litva). V súčasnosti sa Moskva práve bilaterálnymi dohodami so štátmi spoločenstva z prvej skupiny snaží naštrbiť vznikajúcu jednotu členských krajín, ktorá by sa mohla dosiahnuť práve energetickou úniou. Členské krajiny, ktoré zo súčasnej situácie čerpajú výhody, totiž pravdepodobne nebudú podporovať vytvorenie silných spoločných pravidiel v rámci energetickej únie, pretože by ich o tieto výhody pripravili.

Nejednotnosť členských krajín v externých energetických otázkach je hlavným problémom vznikajúceho projektu. Aj v minulosti sa ukázalo, že vo vzťahoch s dodávateľskými krajinami nie sú členské štáty naklonené vytvoreniu spoločných pravidiel. Napríklad snaha Európskej komisie hovoriť „jedným hlasom“ v externých energetických otázkach ako odpoveď na plynovú krízu v roku 2006 nebola Európskou radou prijatá. Členské štáty doteraz nemali záujem presunúť kompetencie v tejto oblasti na európsku úroveň a chcú si zachovať možnosť rozhodovať o dohodách so svojimi energetickými dodávateľmi. Podobný postoj prejavili aj po prvotnom predstavení možnosti spoločného nákupu plynu, ktorý bol zo strany niektorých členských štátov zo západnej Európy intenzívne kritizovaný. Rovnaký problém sa potvrdil aj pri snahe Európskej komisie získať možnosť preveriť kompatibilitu dohôd medzi členským štátom a jeho dodávateľom energie ešte pred ich uzavretím. V súčasnosti má takúto možnosť po uzatvorení dohody, avšak možnosti Komisie sú v takomto prípade veľmi obmedzené, pretože by sa so žiadosťou o nápravu musela obrátiť na európsky súd, čo nemá v členských štátoch vysokú podporu.

Z pohľadu strednej Európy môže byť problematickým aj súčasné zameranie energetickej únie na iné oblasti energetiky než priamo na energetickú bezpečnosť, ktorá bola primárnym záujmom prvotných návrhov tohto projektu. Európska komisia predstavila rozpracované návrhy aj v oblasti zmeny klímy a diverzifikácie elektrických prepojení, ktoré sú síce dôležité aj pre tento región, avšak z pohľadu energetickej bezpečnosti v najproblematickejšej oblasti – zemného plynu, aktuálne nepredstavujú kľúčový prvok. Rozhodnutie Komisie však odzrkadľuje vývoj v rámci Európskej únie, keď pre mnohé členské štáty (napríklad Dánsko) energetická bezpečnosť nepredstavuje najdôležitejšiu oblasť energetiky a sústredia sa na témy spojené s udržateľnou energetikou alebo energetickou efektivitou. Na zvýšenie energetickej bezpečnosti však môžu mať pozitívny efekt aj tieto dimenzie energetickej únie. Napríklad energetická efektivita je najmä v našom regióne pomerne zanedbávaným spôsobom zvyšovania bezpečnosti, pretože znižuje celkový objem energie potrebnej v národnom hospodárstve krajín. Aj v oblasti energetickej bezpečnosti samotnej vznikli nadväzné iniciatívy, ktoré majú za cieľ prispieť k jej posilneniu. Vznikla napríklad Juhovýchodná európska skupina pre plynové prepojenie alebo Poradná rada zložená s krajín strednej a východnej Európy, ktoré majú za cieľ diskutovať o možnostiach diverzifikácie zdrojov a trás dopravy plynu do EÚ v rámci tzv. južného koridoru aj alternatívnych projektov.

Kam smeruje energetická únia?

Pôvodný zámer Donalda Tuska sa omnoho viac orientoval na energetickú bezpečnosť a integráciu v oblasti externej energetiky než energetickú úniu, ktorú predstavila Európska komisia. Energetická únia v podaní Komisie pokrýva celé spektrum energetických tém a de facto vytvára základ pre vznik spoločnej energetickej politiky na európskej úrovni. Nechce ju však vytvoriť naraz, návrh počíta s malými krokmi uskutočnenými počas niekoľkých nasledujúcich rokov. Samotný dokument len navrhuje spôsoby prehĺbenia integrácie v oblasti energetiky a predstavuje zo svojho pohľadu ideálne smerovanie Únie v tejto oblasti. A hoci dnes je ešte príliš skoro hodnotiť schopnosť energetickej únie posunúť integráciu v oblasti energetiky v rámci EÚ dopredu, môžeme povedať, že vytvára rámec pre vznik spoločnej energetickej politiky s plne funkčným vnútorným energetickým trhom, ktorý rešpektuje úniové klimatické ciele a zaručí bezpečnosť dodávok všetkých typov energie.

Leave a Reply