Energetická tranzícia prebiehajúca v súčasnosti má za cieľ vytvoriť ekonomiku, ktorá nebude závislá od spaľovania uhlíka, ktoré spôsobuje tvorbu plynov ovplyvňujúcich klimatické zmeny. Takáto cesta k bezuhlíkovej ekonomike má v strednej Európe niekoľko špecifík, čím sa odlišuje od lídrov tohto procesu, medzi ktorými vyniká najmä Nemecko.
Európska únia je v súčasnosti závislá od dovozu energetických surovín z tretích krajín. Členské štáty EÚ produkujú menej energetických surovín (zemný plyn, ropu, uhlie), ako potrebujú na pokrytie svojich potrieb. Toto dostáva Úniu do pozície, v ktorej je energia z externých zdrojov nevyhnutná na jej prežitie – či už ide o palivá pre dopravu, zemný plyn na vykurovanie domácností a na priemyselnú výrobu alebo uhlie na výrobu koksu do železiarní.
Energetická únia, nový návrh Európskej komisie, má za cieľ významne zmeniť energetiku v rámci Európskej únie a v podstate vytvoriť spoločnú energetickú politiku spoločenstva. Aj preto sa o nej podpredseda Komisie Maroš Šefčovič vyjadril ako o „najambicióznejšom projekte od spoločenstva pre oceľ a uhlie“. To, či sa jej ciele naplnia, je momentálne otázne nielen kvôli doterajšiemu postoju členských štátov k prehlbovaniu integrácie v niektorých dimenziách energetiky, ale aj prvým kritickým hlasom voči niektorým častiam tohto návrhu Európskej komisie.
Island patril až do začiatku súčasnej ekonomickej krízy k najeuroskeptickejším škandinávskym krajinám, keďže ako jediný severský štát dovtedy nepodal ani len prihlášku do EÚ. Nórsko sa neúspešne pokúšalo integrovať už dvakrát, ostatné krajiny regiónu sa stali postupne súčasťou Únie. Členstvo v EÚ nebolo pre Island témou na domácej úrovni, vládne programy sa buď o integrácii nezmieňovali vôbec, alebo boli v tejto otázke veľmi vágne formulované.
