Zahraničná politika

Koncom septembra 2020 sa s nebývalou silou opätovne rozhorel konflikt medzi Arménskom a Azerbajdžanom o Náhorný Karabach. Išlo o najhoršiu eskaláciu napätia od podpísania prímeria medzi obomi krajinami v roku 1994, ktoré ukončilo hlavné bojové aktivity znepriatelených strán trvajúce prakticky od roku 1988. Prímerie malo slúžiť na to, aby sa obe strany dohodli na mierovej zmluve, ktorá by vyriešila konflikt o Náhorný Karabach. Dvadsaťšesť rokov neskôr sú Arménsko a Azerbajdžan opäť v otvorenom vojnovom konflikte a mierová zmluva je v nedohľadne.

Arménsko preferuje status quo, čo znamená kontrolu 95% rozlohy pôvodnej Autonómnej oblasti Náhorný Karabach (NKAO) obývanej prevažne etnickým arménskym obyvateľstvom, a ďalších sedem pôvodne azerbajdžanských regiónov susediacich s ňou. Získalo ich počas vojny v prvej polovici 90-tych rokov. Azerbajdžan zase požaduje návrat všetkých týchto území, ktoré sú medzinárodným spoločenstvom oficiálne uznávané za súčasť jeho teritória, pod vlastnú kontrolu. Narážajú na seba dva rozdielne princípy medzinárodného práva – právo národov na samourčenie a právo teritoriálnej integrity.

Hovoriť o konflikte o Náhorný Karabach ako o takzvanom zamrznutom konflikte je mimoriadne nepresné. K stretom na takzvanej kontaktnej línii dochádzalo pravidelne, menila sa len intenzita. Situácia bola najvážnejšia v apríli 2016 počas „štvordňovej vojny“, keď prvýkrát od roku 1994 došlo k teritoriálnym zmenám. Azerbajdžanským jednotkám sa podarilo zabrať menšie časti územia kontrolované arménskymi karabašskými silami. Eskaláciu konfliktu zastavilo Rusko, ktoré dotlačilo obe strany späť k prímeriu a rokovaniam. Po pomerne pokojnom roku 2019 začalo napätie medzi obomi krajinami opäť eskalovať. Príčinou je dlhodobá nespokojnosť Azerbajdžanu so status quo a stagnujúcimi rokovaniami pod vedením Minskej skupiny OBSE, a na druhej strane nekompromisný postoj Arménska. Obe strany sa zasekli v špirále hlbokej nedôvery.

Udalosti vedúce k vojne v septembri 2020

Predohrou aktuálnej plnohodnotnej vojny o Náhorný Karabach boli strety na kontaktnej línii v júli tohto roku na medzinárodne uznávanej hranici. Ako mnohokrát predtým, po náhlej eskalácii došlo k stratám na životoch na oboch stranách a následne sa situácia upokojila. Tentokrát sa však za Azerbajdžan postavilo etnicky a kultúrne spriaznené Turecko. Oproti minulosti sa podpora pretavila do bojovnej rétoriky podporujúcej Azerbajdžan s „právom oslobodiť okupované teritóriá“ a nasledovalo rozsiahle spoločné vojenské cvičenie, ktoré sa začalo koncom júla a trvalo až do septembra 2020.

Druhým nezvyčajným vývojom v júli bola masívna demonštrácia za vojnu a proti Arménsku, ktorá sa konala v Baku v noci zo 14. na 15. júla. Išlo o spontánnu demonštráciu, čo je v autoritárskom Azerbajdžane skôr nezvyčajné. Desiatky tisíc účastníkov požadovali vojenské riešenie viac ako 30 rokov sa ťahajúceho konfliktu. Bola to prvá (a zrejme posledná) masová de facto provládna demonštrácia v Baku za ostatných päť rokov, keďže vláda v lete zatýkala opozičných aktivistov a lídrov, a vrcholila tiež nespokojnosť so zvládaním pandémie a  dôsledkami dlhodobo sa prepadajúcich cien ropy a zemného plynu.

V tomto kontexte došlo k vypuknutiu nového vojnového konfliktu 27. septembra. Vzhľadom na dostupné fakty išlo o dlhodobejšie pripravovaný a dobre plánovaný útok Azerbajdžanu s podporou Turecka. Azerbajdžan sa v prvej fáze usiloval o vyradenie prostriedkov arménskej protivzdušnej obrany, následne nasadili na južnom úseku kontaktnej línie – takmer pri hranici s Iránom – masívne pásovú techniku a začali s delostreleckým ostreľovaním arménskych pozícií pozdĺž celej karabašskej časti kontaktnej línie. Prvýkrát od roku 1994 bolo priamo ostreľované aj hlavné mesto neuznanej Repuliky Arcach Stepanakert (táto republika spája Karabach a sedem pôvodne azerbajdžanských regiónov získaných vo vojne v 90-tych rokoch), pričom došlo i k obetiam na civilnom obyvateľstve. Aj keď Arménsko pravdepodobne očakávalo eskaláciu, rozsah útoku ich zaskočil. Bezpečnostná rada Arménska ešte v ten istý deň vyhlásila všeobecnú mobilizáciu, stanné právo a vojenský stav. Podobne reagovala aj Republika Arcach, ktorá tiež vyhlásila všeobecnú mobilizáciu.  

Načasovanie útoku sa nejaví ako náhodné – hlavní svetoví hráči sú zamestnaní inými problémami. Rusko je zaneprázdnené vývojom u jeho najbližšieho suseda a spojenca v Bielorusku, a pôsobením v Líbyi, Sýrii, či na východe Ukrajiny. Spojené štáty žijú  kampaňou pred prezidentskými voľbami. Európa je zas zamestnaná druhou vlnou pandémie COVID-19. Organizácia pre bezpečnosť a spoluprácu v Európe (OBSE), ktorá by mala pomôcť nájsť diplomatické riešenie konfliktu, je zas aktuálne bez najvyššieho vedenia – za čo môže obštrukcia niektorých členských krajín vrátane Turecka a Azerbajdžanu z júla 2020.

Azerbajdžan sa po 26 rokoch bezvýsledných rokovaní rozhodol pre vojenskú cestu s podporou spriazneného Turecka. Azerbajdžanský prezident Ilham Alijev sa pravdepodobne rozhodol dať svojmu obyvateľstvu vojnu, ktorú v júli požadovalo, s cieľom udržať sa na čele krajiny. Oveľa menšie a chudobnejšie Arménsko nemalo záujem meniť status quo.  

Aktéri ovplyvňujúci konflikt

Aktuálny vojnový stret je pokračovaním konfliktu z 20. storočia vedeného štýlom 20. storočia,  avšak doplnený o niektoré prvky vedenia boja v 21. storočí, napríklad masívnym nasadením bezpilotných prostriedkov (izraelskej a tureckej výroby), ktoré Azerbajdžan využíva mimoriadne efektívne. Novinkou je aj nasadenie zahraničných bojovníkov, ktorých zo Sýrie a pravdepodobne aj Líbye priviezlo Turecko. Ankara aj Baku spočiatku zapojenie zahraničných bojovníkov popieralo, ale neskôr sa objavili dôkazy o ich nasadení (napríklad tu a tu). Bojové operácie sa navyše presunuli aj do kybernetického priestoru. Keďže v oblasti nie sú medzinárodní pozorovatelia a len veľmi málo medzinárodných novinárov, obe strany sa snažia využiť informačné vákuum na šírenie propagandy a dezinformačných kampaní na sociálnych sieťach.

Do konfliktu vstupujú regionálne mocnosti, predovšetkým Rusko, Turecko a v menšej miere Irán. Napriek tomu, že je populárne vnímať tento konflikt ako ďalšiu arénu konfliktu Ruska a Turecka, nie je tomu tak. V prvom rade ide o bilaterálny (a dlhodobý) konflikt medzi Arménskom a Azerbajdžanom.

Arménsko je členom Ruskom vedenej Organizácie zmluvy o kolektívnej obrane (ODKB). Je teda – aspoň teoreticky – viazané vojensky chrániť Arménsko. Rusko má v Arménsku dve vojenské základne a približne 5 000 príslušníkov ozbrojených síl, ale dalo najavo, že pod teritoriálnu ochranu nezahŕňa územie Karabachu. Okrem toho Rusko uznáva de iure Karabach za územie Azerbajdžanu. Na druhej strane má záujem o dobré vzťahy s Azerbajdžanom, ktoré mu umožňujú predávať vojenskú techniku za trhové ceny, zato oficiálnemu spojencovi Arménsku dodáva zbrane za zvýhodnené ceny. Týmto spôsobom si Rusko až doteraz dokázalo udržať vplyv na oboch aktérov. Aj preto ministri zahraničných vecí Arménska a Azerbajdžanu prijali pozvanie na rokovania v Moskve a po dlhých rokovaniach sa dohodli na „humanitárnom prímerí“ s platnosťou od poludnia 10. októbra. Toto prímerie však v praxi ani jedna strana nedodržiavala.

Zaujímavé však je, že ruská mierová iniciatíva prišla až po trinástich dňoch ťažkých bojov, v ktorých arménska strana ťahá za kratší koniec. V roku 2016 pritom Moskva zareagovala už po štyroch dňoch bojov. Rusko sa možno snaží dotlačiť Arménsko k pružnejšiemu postoju k rokovaniam tým, že v podstate umožnilo Azerbajdžanu územné zisky. Je pravdepodobné, že Moskva naznačila Baku, kde je červená čiara – nedotknuteľnosť medzinárodne uznávaných hraníc Arménska. V tom prípade by Rusko bolo zmluvne viazané prísť Arménsku na pomoc, ak nechce pôsobiť slabo a prenechať priestor južného Kaukazu úplne Turecku. Aj preto sa priame boje koncentrujú len na územie Náhorného Karabachu a okolie. Z času na čas síce dochádza aj k ostreľovaniu územia Arménskej republiky, no ide skôr o ojedinelé incidenty.

Otázka Náhorného Karabachu je v Arménsku politicky mimoriadne citlivá, a tak doterajšie vlády neboli ochotné pristúpiť na kompromis načrtnutý v cestovnej mape s názvom Základné princípy minskej skupiny OBSE. Ak by Arménsko utrpelo územné straty v Náhornom Karabachu, a/alebo by bolo dotlačené Moskvou ku kompromisnému riešeniu, vláda súčasného premiéra Nikola Pašinjana by to s vysokou pravdepodobnosťou neprežila. To by bolo vítaným bonusom pre Moskvu, keďže Pašinjanovi nedôverujú a ako demokrata s dobrými vzťahmi so západnými lídrami ho nemajú radi.

Turecko sa podporou Azerbajdžanu pravdepodobne snaží posilniť svoj vplyv v regióne a s Arménskom má dlhodobo napäté vzťahy kvôli genocíde Arménov spred storočia. Vytvorenie nového zástupného bojiska s Ruskom, popri Sýrii a Líbyi, je len bonusom.

Možnosti EÚ a krajín V4 ovplyvniť konflikt

Európska únia hrá v regióne južného Kaukazu len obmedzenú rolu a v prípade konfliktu o Náhorný Karabach takmer žiadnu. Arménsko i Azerbajdžan sú síce súčasťou politiky Východného partnerstva EÚ, ale neašpirujú na členstvo v Únii. Arménsko je navyše súčasťou Ruskom dominovanej Colnej únie a Azerbajdžan je zas bohatý vďaka predaju ropy a plynu, a má obmedzený záujem o rozvoj spolupráce s EÚ. Únia preto nedokáže donútiť oba štáty k zastaveniu paľby a rokovaniu.  

Štáty Vyšehradskej skupiny a Slovensko majú tiež obmedzené možnosti ovplyvnenia konfliktu. Doteraz stáli skôr bokom s výnimkou Maďarska, ktoré ako pozorovateľ v „Turkickej rade“ má blízko k Azerbajdžanu a Turecku a otvorene vyjadrovalo podporu Azerbajdžanu v jeho snažení o obnovenie teritoriálnej integrity.

Možné scenáre vývoja konfliktu

Vzhľadom na dynamický vývoj konfliktu je pomerne komplikované predikovať ďalší vývoj. Môžeme hovoriť iba o niekoľkých krátko až strednodobých eventuálnych scenároch. 

1. Zachovanie aktuálneho stavu. Bojujúce strany s mediáciou Ruska dospejú k dohode o prímerí a konflikt sa vráti do stavu „horúceho mieru“ s občasnými prestrelkami pozdĺž kontaktnej línie. Azerbajdžan si udrží kontrolu nad územím, ktoré sa mu podarilo získať, a využije ho na propagandistické účely. V Arménsku budú vnímať tento výsledok ako prehru, navyše za vysokých strát na životoch a vojenskej technike. Vláda premiéra Pašinjana sa môže dostať pod domáci politický tlak. Rokovania by pokračovali vo formáte Minskej skupiny OBSE, no progres by bol iba minimálny. Táto situácia by navyše nebola stabilná, pretože Azerbajdžan cíti, že má vojensky navrch, navyše má podporu Turecka. Mohol by sa kedykoľvek pokúsiť získať ďalší kúsok územia Náhorného Karabachu.
2. Azerbajdžanská blesková vojna. Azerbajdžanu by sa darilo spôsobovať arménskej strane ťažké materiálne a ľudské straty. Navyše by sa k tomu mohol pridružiť diplomatický tlak z Moskvy s cieľom dotlačiť Jerevan ku kompromisu. V takom prípade by Arménsko akceptovalo implementáciu kompromisného riešenia OBSE –  vymenilo by  sedem pôvodne azerbajdžanských regiónov za nezávislosť Náhorného Karabachu (približne v rozsahu teritória NKAO), prípadne jeho pripojenie k Arménsku. Na proces výmeny by dohliadalo Rusko, čím by si udržalo vplyv na oboch aktérov aj región. V prípade tohto scenára je isté, že by padla arménska vláda vedená Pašinjanom, čo by Moskve vyhovovalo.
3. Predlžujúca sa opotrebovávacia vojna. Arménsku by sa podarilo zastaviť postup azerbajdžanských vojsk za cenu ťažkých strán a využívajúc výhody terénu Karabachu. Aktuálne sa bojuje na rovinatom juhu a v predhoriach, kde môže Azerbajdžan nasadiť tanky. V hornatých častiach Karabachu  s priemernou nadmorskou výškou 1 100 m.n.m. a nedostatkom infraštruktúry by mali arménski karabašskí vojaci strategickú výhodu a Azerbajdžan by mohol použiť pásovú techniku a pravdepodobne aj bezpilotné prostriedky len obmedzene. Azerbajdžanu by sa natiahli zásobovacie línie a v priebehu novembra by zrejme prišla zima. Narastajúce straty Azerbajdžanu by prehĺbili nespokojnosť obyvateľov až tak, že by mohli zvrhnúť Alijevovu rodinnú diktatúru. V minulosti prišli o moc dvaja azerbajdžanskí prezidenti kvôli nezvládnutiu vojny o Náhorný Karabach. Arménska strana pravdepodobne ráta s týmto scenárom.  
4. „Čierny scenár“. Azerbajdžanským silám sa podarí prekonať arménske obranné postavenia. Arménom bude chýbať ťažká bojová technika a podľahnú azerbajdžanskej prevahe vo vzduchu. Hlboko zakorenená nenávisť by sa pretavila do etnických čistiek arménskeho obyvateľstva a k masovému porušovaniu vojnového humanitárneho práva. V určitej miere k nemu dochádza už teraz – Azerbajdžan bombarduje zakázanou kazetovou muníciou civilné oblasti, napríklad hlavné mesto Arcachu – Stepanakert, či útočí presnou muníciou na kultúrne a sakrálne budovy (viac tu a tu). Prípadnému útoku na medzinárodne uznávané hranice Arménska by zabránilo diplomatickou ofenzívou Rusko, ktoré by varovalo Azerbajdžan pred vojenskou odvetou. Azerbajdžan by však obsadil celý Náhorný Karabach.
5. Scenár diplomatického riešenia. Boje sa podarí zastaviť formou humanitárneho prímeria, ktoré by obe strany s mediáciou OBSE využili na obnovenie rokovaní. Utišíla by sa bojovná rétorika a nenávistné prejavy najvyšších lídrov Arménska, Azerbajdžanu a Turecka. Karabašská strana by súhlasila s okamžitým zastavením výstavby ďalších sídiel na územiach pôvodne azerbajdžanských regiónov a  presídľovaním arménskeho obyvateľstva do týchto oblastí. Predsedovia Minskej skupiny, ideálne vo formáte prezidentov Ruska, USA a Francúzska by dotlačili obe strany k naplneniu kompromisného riešenia OBSE, ktoré by bolo implementované pod dozorom mierovej misie pozostávajúcej z členských štátov OBSE a s mandátom Bezpečnostnej rady OSN. Sedem pôvodne azerbajdžanských regiónov by vrátilo pod kontrolu Baku a na území bývalej NKAO by bolo referendum, ktoré by sa zrejme skončilo pripojením územia k Arménsku.

Riešenie konfliktu v Náhornom Karabachu nie je možné bez intenzívneho zapojenia medzinárodného spoločenstva nezávisle na tom, ktorý z vyššie uvedených scenárov sa naplní, Medzi oboma národmi panuje hlboká nedôvera a nenávisť a bez súčinnosti medzinárodného spoločenstva sa bude špirála násilia opakovať a prehlbovať. Viac strát bude znamenať aj viac nenávisti. Formát rokovaní Minskej skupiny OBSE je vhodný, no je potrebné, aby hlavní hráči vyvinuli aktívnejšie úsilie a diplomatický tlak na obe strany, inak nebude možné dosiahnuť kompromis. Na to bude potrebná mierová misia, ktorá by oddelila bojujúce strany a umožnila realizáciu jednotlivých krokov kompromisného riešenia na báze „Základných princípov“. V prípade, že medzinárodné spoločenstvo bude naďalej prehliadať tento konflikt, ako tomu bolo posledných niekoľko rokov, bude hroziť eskalácia a my sa budeme opäť a opäť rozprávať o „násilí v Náhornom Karabachu“.    

Foto: Stepanakert, metropola Náhorného Karabachu.
Zdroj: Hanming Huang, flickr.com.