Zahraničná politika

V4+ verzus V4-

Veľa napovedá už samotné motto slovenského predsedníctva – Dynamický Vyšehrad pre Európu a svet. Popri dôraze na dynamiku je v ňom obsiahnuté aj primárne zameranie na Európu (teda nielen EÚ, ale aj susedné krajiny a regióny), takisto ambícia posunúť V4 na globálnu úroveň. Slovenské predsedníctvo nadviazalo na tradičné formáty, akými sú napríklad V4 + Východné partnerstvo a V4 + západný Balkán, či formát V4 + NB8 (Nordic-Baltic Eight) zahŕňajúci aj tri pobaltské a päť nordických krajín. Medzi partnerov sa dostali aj doteraz neobjavení kandidáti, ako napríklad Francúzsko či Švajčiarsko, medzi globálnych nováčikov sa (ešte na sklonku maďarského predsedníctva) zaradila Južná Kórea. Oceniť treba každú iniciatívu, kde je záujem obidvoch strán spolupracovať. S rozširujúcim sa okruhom partnerov a potenciálnych kandidátov na spoluprácu však vystupuje do popredia otázka prirodzenej diferenciácie medzi nimi.

Priorizovať by sa mali prirodzene partneri, s ktorými má V4 dlhodobé kontakty a sú pre V4 mimoriadne dôležití. Na prvej orbite by sa tak mali nachádzať predovšetkým členské krajiny EÚ. V tomto kontexte treba vyzdvihnúť, že V4 má dobrú reputáciu u dvoch kľúčových hráčov Únie – Nemecka a Francúzska. Obzvlášť v druhom prípade ide o vítaný posun, pretože predchádzajúci prezident Nicolas Sarkozy sa k V4 vyjadroval svojho času nediplomaticky kriticky. Prirodzenými partnermi sú takisto susedia V4 v EÚ: Rakúsko, Slovinsko, Rumunsko, Bulharsko, pobaltské štáty i severské krajiny. Na druhej strane je zrejmé, že napríklad spolupráca so Švajčiarskom, ktorá sa objavila v kalendári slovenského predsedníctva, má svoje výrazné limity aj vzhľadom na fakt, že Švajčiarsko nie je členom EÚ ani NATO. Koncentrácia na EÚ je prirodzená aj z iného prostého dôvodu – Lisabonská zmluva prináša aj zmenu systému hlasovania v Rade, ktorá oslabuje doteraz privilegovanú pozíciu V4. Súčet hlasov, aký mali v Rade krajiny V4, bol totožný s tým, čím disponovalo Nemecko a Francúzsko, čo je však už minulosťou. Preto je prirodzené, že si V4 pri presadzovaní vlastných regionálnych záujmov bude musieť hľadať aj podporu iných členských krajín, či už na stálejšej alebo aspoň ad hoc báze.

Primát medzi nečlenmi EÚ by mali mať krajiny Východného partnerstva a západného Balkánu, patria totiž dlhodobo medzi teritoriálne priority V4. Perspektívnou sa javí aj spolupráca s Tureckom, ktorú iniciovalo ešte predchádzajúce maďarské predsedníctvo V4, a to slovenské na ňu nadviazalo. Pre odlišné pohľady na krízu na Ukrajine či projekt Východného partnerstva však, naopak, nemožno uvažovať o nadviazaní užšej spolupráce s Ruskom. Ďalším dôvodom je aj fakt, že Rusko nepovažuje V4 za negociačného partnera a uprednostňuje individuálny dialóg s jednotlivými krajinami.

V prípade mimoeurópskych partnerov je selekcia zložitejšia. Dlhodobým partnerom pre V4 je Japonsko, ktoré sa podieľa na financovaní aktivít Medzinárodného vyšehradského fondu, spolupráca sa rozvinula aj s Taiwanom, záujem prejavila i Južná Kórea. Niet pochýb o tom, že Spojené štáty sú pre krajiny V4 významným partnerom, formát V4 však túto skutočnosť nateraz veľmi nereflektuje. Globálny formát spolupráce by však mal byť skôr iba doplnením toho európskeho, ktorý je pre pôsobenie V4 jednoznačne najdôležitejší.

Základom na rozvíjanie spolupráce s ďalšími krajinami by mala byť účasť všetkých vyšehradských partnerov. Spoluprácu s tretími krajinami možno rozvíjať najefektívnejšie práve vo formáte V4+ na základe obojstrannej výhodnosti. Akékoľvek náznaky variabilnej geometrie vylučujúcej z formátov spolupráce ktorúkoľvek z krajín V4 sú pre Vyšehrad škodlivé a ohrozujú jeho základné princípy.
Neformálne členstvo vo V4, samozrejme, nebráni Česku, Maďarsku, Poľsku a Slovensku spolupracovať s „nevyšehradskými“ krajinami, ciele a oblasti takejto spolupráce by však mali byť zreteľne definované, respektíve vymedzené, aby nedochádzalo k duplicite či potenciálnej konfrontácii so záujmami V4. Preto by akékoľvek dodatočné iniciatívy mali byť plánované s cieľom ešte viac posilniť V4, a nie ju oslabiť; dôraz treba klásť aj na komunikáciu s ostatnými partnermi v rámci V4. Poľsko i Maďarsko vnímali napríklad pomerne citlivo myšlienku posilnenia trilaterálnej cezhraničnej spolupráce medzi Slovenskom, Českom a Rakúskom, ktorá bola iniciovaná stretnutím premiérov v moravskom Slavkove. Viacerí politickí komentátori začali dokonca špekulovať o nahradení V4 novou regionálnou platformou. Šírenie takýchto dezinformácií možno mohlo zmierniť lepšie komunikovanie cieľov a zámerov Slavkova v médiách vyšehradských krajín.

Vnútorná súdržnosť

Záujem o spoluprácu s V4 svedčí o atraktívnosti zoskupenia navonok. Rozvíjanie kontaktov na rôznych úrovniach s tretími krajinami, respektíve skupinami krajín, je nemysliteľné bez paralelného posilňovania spolupráce v rámci samotnej V4, inak by z Vyšehradu zostal iba prázdny obal. Pri zbežnom hodnotení deklarácií a stanovísk prijatých počas slovenského predsedníctva V4 možno konštatovať, že väčšina z nich bola prijatá v spolupráci s tretími krajinami. Skutočne vyšehradských deklarácií bolo objektívne menej.

Slovensko sa ujalo predsedníctva vo V4 v neľahkom období, ktoré charakterizovala eskalácia konfliktu na východnej Ukrajine, a takisto otázka prijatia odvetných opatrení voči Rusku. Práve rôznorodosť pozícií krajín V4 k sankciám voči Rusku považovali viacerí analytici za dôkaz rozvrátenia V4. Aj napriek rozdielnosti národných pozícií, či presnejšie vyjadrení politických predstaviteľov jednotlivých vyšehradských krajín však všetky početné deklarácie a vyhlásenia prijaté na úrovni skupiny odsudzovali anexiu Krymského polostrova Ruskom a deklarovali jednoznačnú podporu Ukrajine rozhodnúť o svojej (proeurópskej) orientácii. Tento fakt svedčí aj o kohézii V4 v oblasti strategických záujmov, ktorej prospieva i spomínaná nízka miera inštitucionalizácie. Treba dodať aj to, že žiadna z krajín V4 nevybočila v otázke sankcií EÚ voči Rusku z línie EÚ. Napríklad Fínsko ako aktívny člen severskej spolupráce, ktorá je, mimochodom, v oveľa väčšej miere inštitucionalizovaná ako V4, dávalo svoj nesúhlas s politikou sankcií najavo oveľa markantnejšie ako niektoré krajiny V4, a nikto pritom neoznačil severskú spoluprácu za nefungujúcu.

Jednou z oblastí, kde rokovania prebiehali v úzko vymedzenom formáte V4, je sféra bezpečnosti a obrany, ktorá predstavuje pre V4 jednu z aktuálnych priorít. Vlajková loď – spoločná bojová skupina V4 v rámci EÚ –, ktorá by mala vzniknúť už v roku 2016, predstavuje pre V4 určitý test, či je schopná posunúť sa z deklaratívnej na praktickú úroveň spolupráce v oblasti tzv. tvrdej bezpečnosti. Užšej koordinácii v tejto oblasti nahráva aj nestabilná situácia vo východnom a južnom susedstve EÚ. Doterajšie iniciatívy posilniť bezpečnostnú a obrannú spoluprácu neboli veľmi úspešné. Skutočnosť, že s bojujúcou Ukrajinou hraničia až tri zo štyroch krajín V4 – Poľsko dokonca aj s Ruskom –, snáď bude predstavovať dostatočný impulz pre zintenzívnenie spolupráce.

Energetika a energetická bezpečnosť predstavujú pre V4 ďalšie významné výzvy. V tomto kontexte je pozitívnym vývojom uvedenie (hoci po odkladoch) slovensko-maďarského plynového prepojenia do prevádzky, ktoré bude tvoriť významnú časť budúcej energetickej diaľnice sever – juh. Na druhej strane, vytváranie regionálneho trhu s plynom je ešte stále iba v prípravnej fáze, hoci práve jeho existencia by zvýšila energetickú bezpečnosť krajín V4 a zlepšila ich rokovaciu pozíciu s Ruskom.

Oproti tomu sa vyšehradským krajinám spolu s ďalšími partnermi podarilo presadiť zmeny v klimaticko-energetickom balíčku 2030, ktoré viac zohľadňujú energetické mixy a potreby krajín V4. Práve vytvorenie takejto koalície, ktorej jadrom bola V4, možno považovať za jeden z najmarkantnejších úspechov slovenského predsedníctva V4, a zároveň aj dôkaz o úzkej koordinácii pozícií v rámci V4. Vyšehradské krajiny taktiež unisono vyjadrujú podporu projektu energetickej únie.

Doprava a infraštruktúra patria medzi oblasti, ktoré získavajú strategický význam v čoraz väčšej miere. Konkrétnych výsledkov je však zatiaľ málo – jediné diaľničné prepojenie, ktoré sa po vstupe V4 do EÚ podarilo vybudovať, je medzi Českom a Poľskom. V koľajovej doprave došlo v porovnaní s minulým obdobím dokonca k regresu, pretože počet osobných cezhraničných vlakov na poľsko-slovenskej a slovensko-maďarskej hranici klesol. V tomto kontexte je vítanou iniciatívou fungovanie pracovnej skupiny na vysokej úrovni, ktorej úlohou je primárne práve rozvoj dopravných prepojení v rámci V4.

V neposlednom rade bola bez veľkých ceremónií uvedená do života nová vyšehradská „kamenná“ inštitúcia – patentový inštitút. Umožní žiadateľom z krajín V4 jednoduchšie a lacnejšie chrániť svoje inovácie, preto ho takisto možno považovať za príspevok na posilnenie vnútornej kohézie skupiny.

Potrebná rovnováha

Väčší dôraz, ktorý kládlo slovenské predsedníctvo na spoluprácu V4 s nevyšehradskými krajinami, nevyústil do oslabenia vnútornej súdržnosti V4. Vyšehrad je naďalej najefektívnejšou regionálnou spoluprácou v strednej Európe a jednou z najživotaschopnejších v rámci celej EÚ. A to aj napriek tomu, že uplynulý rok bol (nielen) pre Vyšehrad mimoriadne zložitý. „Výkop“ smerom k Francúzsku, ktorý sa udial počas slovenského predsedníctva, možno považovať za významný z dlhodobého hľadiska; to isté platí o udržiavaní intenzívnej komunikácie s Nemeckom a ďalšími významnými nevyšehradskými partnermi. Ďalšie predsedníctva, či už ide o aktuálne české alebo nadchádzajúce poľské, môžu viac posilniť druhú dimenziu, teda vnútornú súdržnosť V4. Slogan, ktorí si vybrali českí partneri pre svoje predsedníctvo – V4 Trust – je predznamenaním toho, že to zrejme tak aj bude. V konečnom dôsledku to je dôkaz komplementarity prístupov s jedným a tým istým cieľom, ktorým je efektívne fungovanie Vyšehradu.