Zahraničná politika

Pod horúčavou dnes rozumieme denné teploty prekračujúce takých 33 – 35 stupňov Celzia. Také teploty sú témou rozhovorov a správy v novinách sú plné toho, koľko ľudí kde z tepla skolabovalo. Keď sa teploty približujú k 39 – 40 stupňom, všetci híkame. Myslím si, že v Tvojej dobe… ale to už zas predbiehame. Každopádne, Ty si leto využil dobre – naučil si sa potápať a skákať do vody.

Onedlho sa v škole začnete učiť o kolískach ľudskej civilizácie – o starých Egypťanoch, Sumeroch, Číňanoch, civilizácii údolia Indusu. Pohľad na miesta, kde tieto kolísky stáli, je veľmi zaujímavý aj dnes. Tam, kde sa kedysi rozprestierala ríša Sumerov, Akkadčanov a Babylončanov, zahynulo len počas júla tohto roku v dôsledku politického násilia vyše 1000 ľudí. Formálne sa tvárime, že tam funguje štát Irak, dokonca je vraj demokratický. Ďalej proti prúdu Eufratu – v dnešnej Sýrii – padlo v priebehu posledných dvoch rokov za obeť občianskej vojne zatiaľ asi 100 000 ľudí. Tam, kde sa dávny Úrodný polmesiac stáča na juh proti toku Nílu, pokračuje chaos v krajine pyramíd. Pred dvomi rokmi v udalosti, ktorú jej účastníci nazvali „arabská jar“ –  ja jej hovorím „začiatok arabskej jesene“ – zvrhli protesty dlhoročného egyptského (a líbyjského a tuniského) diktátora. Egypťania si potom v demokratických voľbách zvolili nové politické vedenie a prezidenta. V lete tohto nového, demokraticky zvoleného prezidenta a vládu, zvrhla druhá, nespokojná polovica národa a egyptská armáda. Na čele Egypta je znovu po krátkom intermezze generál. Zhruba polovica Arabov jasá, polovica je zdesená, a mocnosti dnešného sveta sa tvária, že násilné prevzatie moci v krajine armádou nie je vojenský prevrat.

Zdá sa, že jediné, čo dnes Egypťanov – a mnohých iných Arabov – spája, je nenávisť voči vojenskému hegemónovi dnešného sveta, Spojeným štátom americkým. Pritom paradoxne fyzické prežitie väčšiny obyvateľov arabského púštneho sveta závisí najmä od vývoja v USA. To si dnes väčšina ľudí neuvedomuje. Sucho v západnej časti USA je aj tento rok ničivé, i keď postihlo o niečo menšie územie než pred rokom. Svetové ceny potravín sú o niečo nižšie ako v „revolučnom“ roku 2011, ale stále sa držia vysoko. Našťastie nestúpajú. Zatiaľ. Ropa detto.

Ani ďalšia kolíska ľudskej civilizácie v údolí Indusu, kde stáli civilizácie Mohendžo-dara a Harrapy, nie je oázou pokoja. Pakistan tento rok nezasiahli žiadne prírodné pohromy, ale hlad a bieda sú v ňom už dávno zakorenené, rovnako ako neustále sa opakujúce teroristické útoky. Len ďaleko na východe, v údoliach Žltej rieky a Jang-c´-ťiangu, je zatiaľ pokoj, i keď mnohým robí vrásky na čelách Čína. Jej ekonomický rast prudko klesá a čoraz častejšie sa objavuje otázka, čo tento pokles urobí so svetovou ekonomikou, ktorej stabilita už roky visí len na vláknach pavučín. A práve vlákno čínskeho dopytu po surovinách, technológiách a tovaroch je jedno z tých najdôležitejších.

Na vývoj v Egypte, Sýrii, Iraku, Pakistane, Číne a inde sa dnes Stredoeurópania pozerajú ako na televíznu show: so zaujatím, ale s presvedčením, že sa nás to osobne netýka. Rovnako by sa mohlo pred piatimi tisíckami rokov európskym alebo americkým lovcom a zberačom javiť dianie v povodiach Eufratu a Tigrisu, Nílu, Žltej rieky či Indusu (keby o ňom, samozrejme, vedeli). Lenže bol by to omyl: vývoj, ktorý tam prebiehal, bol predzvesťou budúcnosti ľudstva. Netrvalo dlho a do ostatných končín sveta sa z kolísok civilizácie rozšírilo poľnohospodárstvo, chov zvierat, stavba miest, písmo, poznanie, umenie. Je dnešný vývoj v týchto krajinách len anomáliou – alebo je predzvesťou budúcnosti?

A len aby som nezabudol: v Spojených štátoch v lete zbankrotovalo prvé veľké mesto. Detroit, „Motor City“, bolo s dvomi miliónmi obyvateľov kedysi štvrté najväčšie mesto USA. Dnes ich má už len  700-tisíc a dom za domom, ulica za ulicou, sa mesto rozpadá. Náhoda? Ľudské chyby? Tvoja generácia už možno vie.

Tvoj otec,

v septembri 2013