Zahraničná politika

Miléniové rozvojové ciele (MDGs), tak ako boli definované v roku 2000, skutočne naplnili očakávania vyjadrené v citáte generálneho tajomníka OSN v úvode a urobili z agendy „rozvojovej pomoci“ tému, o ktorej sa hovorilo a  svojimi „záväzkami“ sa k nej pripojil celý svet. Niet sa čo čudovať – podieľať sa na zlepšení prístupu k zdravotníctvu, vzdelávaniu či hygiene pre tých najchudobnejších na planéte bolo pre politikov na celom svete skutočne lákavou víziou. Navyše celá rozvojová agenda bola zabalená v ľahko pochopiteľnom formáte cieľov, ktorým mohol rozumieť každý daňový poplatník bez akejkoľvek potreby porozumenia komplexite rozvoja. Posledných 15 rokov sa však postupne začalo ukazovať, že skutočné riešenia chudoby vo svete si vyžadujú oveľa radikálnejšie postupy, než boli tie navrhované v roku 2000 v rámci MDGs.

V čase, keď sa svet pomaly približoval k záverečnej méte naplnenia MDGs (rok 2015) a zo správ OSN bolo stále jasnejšie, že ich napĺňanie sa darí iba obmedzene (niektorí akademici dokonca hovoria o úplnom zlyhaní), začala Organizácia Spojených národov prostredníctvom tzv. Panelu osobností v roku 2013 tvoriť nový zoznam cieľov. Ten mal byť nielen ambicióznejší v boji proti chudobe, ale zároveň aj výraznejšie reflektovať zmeny vo vnímaní „pomoci“ ako spôsobu boja proti chudobe.

Od čias vzniku MDGs sa svet, v ktorom sa „bohaté“ krajiny snažili pomáhať tým „chudobným“, zmenil. Proces zmeny klímy už dnes zásadne ovplyvňuje životy tisícov ľudí na celom svete a majorita tých, ktorých sa tento fenomén bytostne dotýka, žije práve v oblastiach označovaných ako „rozvojové“. I organizácie ako Svetová banka, ktoré boli v minulosti opakovane kritizované za podporu výstavby infraštruktúry s negatívnym dopadom na životné prostredie v rozvojových krajinách, dnes vyzývajú na priorizovanie ochrany klímy ako súčasti rozvojových intervencií. Preto je zrejmé, že boj proti zmene klímy musí byť nevyhnutnou súčasťou „rozvoja“.

Rovnako sa za túto dobu vrátil do popredia dôraz na budovanie spoločenstiev žijúcich v mieri a výraznejšiu podporu princípov dobrého vládnutia. Aj príklad súčasného zlyhávania „veľkých donorov“ (vrátane agentúr OSN) v podpore procesu budovania infraštruktúry v oblasti vzdelávania či zdravotnej starostlivosti v konfliktom zmietanom Južnom Sudáne ukazuje, že v komunitách, krajinách a regiónoch, kde dlhodobo prebiehajú konflikty a  v dôsledku problémov s korupciou nie je možné zabezpečiť základné úlohy štátu, je práca na odstraňovaní chudoby nemožná.

Do tretice sa v poslednej dekáde naplno ukázalo, že donorské krajiny, ktoré viac či menej plnia svoje dobrovoľné finančné záväzky (prispievať 0,7 % svojho HDP na rozvojovú spoluprácu), sú iba zriedka ochotné meniť pravidlá fungovania vlastných trhov, daňových a colných systémov. A to situáciu ľudí žijúcich v krajinách, kam smeruje rozvojová pomoc, skôr zhoršuje, ako by jej pomáhalo. Diskusia o tzv. koherencii politík pre rozvoj sa tak stala nevyhnutnou súčasťou formovania rozvojových politík.

Udržateľnosť „udržatelných rozvojových cieľov“

Aj preto si OSN pri tvorbe nových tzv. udržateľných rozvojových cieľov (sustainable development goals – SDGs) stanovila ako základné predpoklady dôraz na inklúziu zmien tak, aby sa týkali každého chudobného človeka (princíp „no one left behind“), udržateľnosť rozvoja, najmä v súvislosti s klimatickými zmenami a ochranou prírodných zdrojov, podporu miestnych ekonomík a tvorbu pracovných miest ako hnacieho motora rozvoja, mierové riešenie konfliktov ako podmienok rozvoja, princípy dobrého vládnutia vrátane boja proti korupcii a zmenu myslenia a konania „rozvinutých“ krajín v súvislosti s ich vnútornými pravidlami. Tieto princípy sa majú pretaviť do formulácií SDGs, ktoré OSN schváli v septembri 2015. (Pracovné verzie cieľov, ktorých je momentálne 17, ako aj diskusiu o nich je možné sledovať na webových stránkach OSN venovaných tomuto procesu.)

Kým OSN sa v procese formulácie SDGs snaží jednotlivé národné vlády presvedčiť, aby z navrhnutých princípov neustupovali, akademici i praktici venujúci sa rozvojovej spolupráci už dnes ukazujú, prečo sú takto navrhnuté ciele nezmyselné a neužitočné. K najčastejším výhradám patrí kritika stanovovania globálnych cieľov relativizujúcich „na mieru šité“ riešenia pre jednotlivé krajiny alebo arbitrárne stanovovanie hranice chudoby (1,25 dolára na osobu a deň), ktoré v každodennej realite chudobných nemá praktický zmysel, pretože ceny základných komodít sa v rôznych krajinách výrazne líšia, čím sa stiera možnosť „merať“ touto jednotnou mierkou „chudobu“ a jej odstraňovanie. Najostrejšia kritika súvisí najmä s poukazovaním na nereálnosť dosiahnuť ciele pri udržiavaní súčasného ekonomického modelu postaveného na neustálom raste globálnej ekonomiky. Kritici poukazujú na fakt, že ak by aj „rozvojové“ krajiny mali šancu v globalizovanom svete „rásť“ podobným tempom ako doteraz (čo kvôli limitom prírodných zdrojov nebude dlhodobo možné), dosiahnutie plánovaných cieľov by trvalo o celé desiatky rokov dlhšie ako do navrhovaného roku 2030. Ďalej sú to výhrady týkajúce sa tzv. daňovej spravodlivosti či opomínanie riešenia otázok práva na pôdu, ktoré sú v mnohých krajinách (najmä subsaharskej Afriky) kľúčovou témou miestneho rozvoja. Tieto výhrady majú svoj zmysel a ich reflektovanie vo výslednom dokumente by výrazne prispelo k relevantnosti cieľov, ku ktorým sa medzinárodná komunita v oblasti rozvoja chystá v septembri 2015 zaviazať. Ich zapracovanie do výsledného dokumentu si však vyžaduje zásadnú zmenu fungovania a myslenia „donorských“ krajín. Preto je pomerne málo pravdepodobné (napriek tomu, že diskusia o finálnej podobe SDGs ešte stále prebieha), že by sa niektoré z týchto kritík pretavili do výslednej verzie. Výsledkom procesu tak pravdepodobne bude „vylepšená verzia“ MDGs reflektujúca súčasné výzvy, ale poskytujúca iba čiastkové riešenia, nemeniace vnútorné fungovanie „donorských“ krajín.

Chýbajúca slovenská diskusia

Kým na globálnej úrovni prebieha výrazný spor o to, ako má vyzerať boj proti chudobe 21. storočia, a či vôbec koncept „rozvoja“ ako ho poznáme má v ňom svoje miesto, slovenský „rozvojový svet“ si žije svojím pokojným životom, zdanlivo nedotknutý globálnou diskusiou.

Za posledných 15 rokov prešlo Slovensko v oblasti rozvojovej politiky zásadnou premenou. Zo začínajúceho donora s nejasnými a príliš široko zameranými prioritami a limitovaným rozpočtom na rozvojovú pomoc sa prepracovalo medzi lídrov donorskej komunity – exkluzívneho „klubu“ OECD DAC, vytvorilo mechanizmy rozvojovej spolupráce ukotvené v užšom tematickom i regionálnom zameraní (aj keď stále s limitovaným rozpočtom nedosahujúcim ani minimálny záväzok 0,33 % HDP) a využíva svoju „pridanú hodnotu“ v podobe ponúkania tzv. tranzičnej skúsenosti (skúsenosti s nedávnou zmenou politického zriadenia a ekonomického systému, reformy inštitúcií a pod.). Realizátori rozvojovej spolupráce – mimovládne organizácie, akademické inštitúcie i inštitúcie verejnej správy – sú tiež o 15 rokov „múdrejší“. Ich projekty sú lepšie sústredené, zmysluplnejšie využívajú kapacity lokálnych partnerov i know-how globálnych rozvojových aktérov.

Napriek tomu sa zdá, akoby myšlienkový vývoj v oblasti rozvoja na Slovensku zastal. Dokumenty definujúce slovenskú rozvojovú politiku (napr. Strednodobá stratégia oficiálnej rozvojovej pomoci SR na roky 2014 – 2018 alebo Zameranie bilaterálnej rozvojovej spolupráce) síce opakovane odkazujú na témy udržateľnosti rozvoja, podpory dobrej správy vecí verejných či ochrany životného prostredia, ale pri podrobnejšom pohľade sa ukazuje, že tieto témy sú buď (v prípade dobrého vládnutia) vyhradené takmer výlučne na podporu špecifických krajín (v rámci Východného partnerstva či západného Balkánu), alebo (v prípade ochrany klímy či podpory ľudských práv) sú tzv. prierezovými témami, iba akousi „povinnou jazdou“ každého rozvojového projektu, pričom nikdy nie sú ich nosným obsahom a ich dopady sa v zásade nevyhodnocujú. Naopak, priority slovenskej rozvojovej pomoci podľa týchto dokumentov stále tvorí podpora vzdelávania, základnej zdravotnej starostlivosti, poľnohospodárskej výroby či projektov v oblasti vody a sanitácie, teda tém typických pre rozvojový diskurz z obdobia tvorby miléniových rozvojových cieľov v roku 2000.

Realizátori projektov slovenskej oficiálnej rozvojovej pomoci – mimovládne organizácie a akademické inštitúcie – sú však rovnako „v zajatí“ tohto diskurzu (čo do značnej miery súvisí s finančnou závislosťou od zdrojov oficiálnej rozvojovej pomoci). Z projektov podporených z prostriedkov SlovakAid v roku 2014 sa väčšina venovala témam vzdelávania, zdravotníctva či vody a sanitácie. Navyše aj rozvojové organizácie (napr. eRko DOBRÁ NOVINA, Magna Deti v núdzi či Vysoká škola sv. Alžbety) využívajúce na financovanie svojich projektov vlastné zdroje (a teda „nezaťažené“ očakávaniami tvorcu oficiálnej rozvojovej politiky) sa v nich primárne venovali práve témam vzdelávania a zdravotníctva a iba minimálne reflektovali vývoj v myslení o rozvoji popísaný vyššie.

Navyše na Slovensku zatiaľ neprebieha ani výraznejšia diskusia o potrebe posunu od podpory škôl, nemocníc a pomáhania miestnym farmárom k advokačným a ľudskoprávnym prístupom k rozvoju, priorizovaniu tém klimatických zmien či budovania mierových komunít a dobrého vládnutia (nielen ako „prierezových tém“) alebo k realizácii praktických krokov vedúcich ku skutočnej koherencii slovenských politík pre rozvoj (ďaleko nad rámec „bezzubej“ diskusie Koordinačného výboru ODA o tejto téme, ktorá neprodukuje žiadne relevantné výsledky). Podnety na diskusiu navyše neprichádzajú ani z akademickej pôdy, ktorá vo svete tradične spochybňuje fungovanie „business as usual“. Na Slovensku zostáva (s výnimkou jednotlivcov snažiacich sa o podobnú polemiku) aj akademický sektor v zajatí myslenia „tradičnej“ rozvojovej spolupráce.

Aj preto je pre Slovensko nevyhnutné, aby sa prebiehajúcej globálnej diskusie o nových podobách „rozvoja“ aktívne zúčastňovalo – ak už nemáme kapacity na zmysluplné prispievanie do diskusie o jej možných formách, mali by sme pozorne načúvať týmto polemikám, reflektovať ich primeranosť pre slovenský kontext, a následne sa snažiť zmeniť slovenskú rozvojovú politiku tak, aby sa stala skutočne efektívnym nástrojom slovenskej zahraničnej politiky.