Zahraničná politika

Výskumník a vysokoškolský pedagóg Samuel Goda strávil niekoľko mesiacov na východnej Ukrajine. Pýtali sme sa ho, ako to momentálne vyzerá vo vojnou poznačenej oblasti. Porozprával nám o živote miestnych obyvateľov a priblížil, čo tam robia medzinárodné organizácie.

Titulná fotka: ukrajinské mesto Slovjansk.
Zdroj: archív Samuela Godu.

Odkedy sa venuješ Ukrajine?  Bol si tam už v minulosti, alebo vlani prvý raz?

O Ukrajinu som sa začal bližšie zaujímať na jeseň roka 2013. Zlom u mňa nastal až pri Revolúcii dôstojnosti – práve v tom období som bol niekoľko mesiacov v Moldavsku, kde téma silno rezonovala v médiách aj medzi ľuďmi. V Kyjeve som bol mnohokrát na rôznych medzinárodných expertných podujatiach, ale zvyšok krajiny „pobehaný“ nemám. Na Donbase som bol prvýkrát v roku 2018 na 10 dní, v rámci medzinárodnej mimovládnej monitorovacej misie zameranej na humanitárnu situáciu a (ne)dodržiavanie ľudských práv pozdĺž frontovej línie, tzv. línie kontaktu. Vyľudnené obce, rozstrieľané obydlia, absencia budúcnosti vo vnímaní ľudí a ďalšie dôsledky vojny vo mne zanechali veľkú stopu. Odvtedy som sa tam snažil vrátiť a nejako pomôcť miestnym ľuďom.

Keď porovnáš rok 2018 a 2020, badať zmeny k lepšiemu?

Určite áno. V prvom rade, od leta 2020 sa až tak nestrieľa – platí prímerie, ktoré je takmer denne porušované, ale neporovnateľne menej ako v minulosti. Ľudia si vydýchli. Stále sa obávajú, kedy sa prestrelky obnovia, ale cítiť zlepšenie. Ľudia privítali nočné ticho.

Rovnako aj infraštruktúra – cesty, voda, elektrické vedenie – sa rekonštruujú. V šedej alebo červenej zóne do 20 km od frontovej línie, na rozdiel od bezpečnej zelenej zóny, je to pomalší proces, ale aj tam badať zlepšenia. Napríklad v meste Zolote, ktoré je priamo na fronte, je vybudovaná kvalitná nová príjazdová cesta. Ľudia za svoje peniaze, ale aj za pomoci Červeného kríža, UNDP a iných zahraničných partnerov pomaly rekonštruujú svoje vojnou zničené domy. V roku 2018 to bolo zriedkavé.

Foto: Ukrajinské mesto Zolote (Samuel Goda).

Ako to momentálne vyzerá na východnej Ukrajine? Ktoré oblasti si navštívil?

Ťažko to stručne popísať. Nádej zo zastavenia bojov strieda depresia z budúcnosti regiónu. Miestni sa pomerne často zhodnú na problémoch, akým ich región čelí, ale sotva sa zhodnú na riešeniach. Veľa ľudí z Doneckej a Luhanskej oblasti odišlo do susednej Charkovskej alebo Záporožskej oblasti, prípadne ďalej do Kyjeva. Mnoho ľudí z okupovaných častí Donbasu našlo nový domov v slobodnej Ukrajine – ako nazývajú oslobodené územia Doneckej a Luhanskej oblasti.

V spoločenskej oblasti vyrastá občianska spoločnosť, ktorá dovtedy až na nejaké výnimky poriadne neexistovala. Na uliciach miest počujete aj ukrajinčinu, čo do roku 2014 nebolo vôbec realitou. V menších obciach je ukrajinčina, naopak, bežná, alebo počujete miestny dialekt „suržik“.

Ekonomicky je celý Donbas, najmä Donecký región, postavený na obrovských fabrikách, často ovládaných miestnymi oligarchami. Ťažko však hovoriť o konkurencieschopných odvetviach alebo podnikoch, hoci kedysi boli pýchou ZSSR. U mnohých miestnych však tento názor trvá dodnes.

No a politicky, po rozpade Strany regiónov Viktora Janukovyča jej miesto prebrali nové strany, avšak so starými tvárami alebo sponzormi Strany regiónov. Oproti minulosti badať silnejší politický boj. Predtým bolo vopred jasné, kto vyhrá voľby. Dnes už vidieť koalície a klasické vyjednávania medzi rôznymi stranami.

Hovoril si o „červenej“ zóne a „sivej“ zóne, aký je medzi nimi rozdiel?

V roku 2018 bola tak označená bezpečnostná zonácia území Donbasu nachádzajúcich sa blízko frontu. Vojaci nám vtedy dôrazne vysvetľovali, v ktorej časti sa nachádzajú jednotlivé obce a aké sú tam obmedzenia.

V súčasnosti sú v oblasti tri zóny: žltá, červená a šedá. Šedá je takzvaná demilitarizovaná, neutrálna zóna na línii frontu medzi bojovými pozíciami. Aj v tejto zóne sú obce a žijú tam ľudia. Červená zóna je akoby medzi šedou a žltou, nie je to však jedna ucelená línia pozdĺž frontu. Ľudia v nej nežijú – domy sú neobývateľné a oblasť je zamínovaná. V žltej zóne platia rôzne obmedzenia, najmä pohybu osôb, ale momentálne ich takmer necítiť – zhoršiť sa to môže v prípade obnovenia bojov.

Foto: Varovanie pred zamínovaným územím (Samuel Goda).

Ako vyzerá monitorovanie v šedej zóne?

Monitorovanie spočívalo v stretnutiach s miestnymi obyvateľmi, ktorí boli radi, že tam niekto prišiel a zaujíma sa o ich problémy. Nemajú ako dostať do mesta na nákup základných potrieb (aj tak si viac nemohli dovoliť – väčšinou boli starobní alebo invalidní dôchodcovia). Nemajú prístup k liekom. Keďže je okolie obce zamínované, nechce k nim chodiť ani záchranka, nemajú čím kúriť, pravidelne vypadáva elektrina, voda, mobilný signál. Boli to obce ako Pisky, Opytne či Širokyno. Samozrejme, boli sme aj v iných, ale tieto mi utkveli v pamäti ako najhoršie prípady.

Počas posledných dvoch rokov sa na niektorých miestach šedá línia zúžila postupom ukrajinskej armády. Pre miestnych to je dobrá správa. Vojaci im v mnohom pomáhajú – napríklad dovozom pitnej vody alebo sprevádzaním medzinárodnej humanitárnej pomoci, ale keď potrebujú niečo osobnejšie, musia ísť sami do najbližšieho mesta.

Foto: Niekdajšie výcvikové centrum proruských seperatistov girkinovcov (Samuel Goda).

Na Ukrajinu si vycestoval na tri mesiace ako dobrovoľník-expert pod hlavičkou SlovakAid. Čo si tam konkrétne robil?

V prvom rade chcem povedať, že skúsenosť pôsobiť ako dobrovoľník za podpory SlovakAid je naozaj zlomovým momentom a veľmi povzbudzujem každého, kto nad tým uvažuje. Ja osobne som bol v meste Slovjansk, ktoré je známe tým, že bolo počas vojny prvé okupované takzvanými girkinovcami, a zároveň aj prvé oslobodené ukrajinskou armádou. Pracoval som tam pre jednu mimovládnu organizáciu s názvom Drukarnia. Najprv som im mal pomáhať lepšie nastaviť ich projektový manažment, neskôr aj v ďalších veciach. Zorganizovali sme stretnutia s ďalšími miestnymi organizáciami a aktivistami, chceli vedieť viac o slovenskej histórii, dedičstve socializmu a o tom, ako sme sa vyrovnávali s podobnými procesmi, ktoré momentálne stoja pred nimi. Pre mnohých z nich bolo Slovensko veľmi vzdialené. Snažil som sa hovoriť o veciach, ktoré máme spoločné, takpovediac stavať medzi nami most.

Neskôr sa na mňa obrátili dve miestne malé mimovládne organizácie a pomáhal som im písať projekty. Jeden zameraný na kaviareň spojenú s otvoreným spoločenským priestranstvom a ďalší na pomoc deťom v predškolskom veku v oblastiach do piatich kilometrov od frontovej línie v Doneckej oblasti. Tiež sme pomáhali s projektom miestnej Pedagogickej univerzite, ktorá chcela zlepšiť offline vzdelávanie v súvislosti s pandémiou. Veľa času som venoval aj monitorovaniu komunálnych volieb, ktoré sa vtedy konali. Bolo to skvelé, pretože sa mi podarilo hovoriť na tému komunálnej politiky nielen s aktivistami a novinármi, ale aj podnikateľmi či úradníkmi. Vznikla z toho aj publikácia kde sme analyzovali výsledky volieb, ich miestami problematický proces ako aj záujmy väčších a menších oligarchov.  Viac sa môžete dočítať tu.

Foto: Jedno z podujatí pre mládež usporiadané v spolupráci s lokálnymi mimovládnymi organizáciami (Samuel Goda).

Ktoré medzinárodné organizácie v oblasti pôsobia? Koordinujú sa nejako?

Je ich tam viac. Od veľkých medzivládnych ako je OBSE, cez Medzinárodný výbor Červeného kríža (MVČK), programy OSN až po rôzne humanitárne a rozvojové organizácie. Každá z nich sa zameriava na niečo špecifické a istá deľba práce určite funguje. Napríklad Osobitná pozorovacia misia OBSE monitoruje prímerie, čo oficiálne nikto iný nerobí. Len oni spolu s MVČK majú prístup na okupované teritóriá. Iné organizácie sa zas venujú infraštruktúre a ekonomickému rozvoju.

Do akej miery má na tieto územia dosah vláda, má nejakú víziu rozvoja? Je decentralizácia moci na Ukrajine krokom dobrým smerom?

Keď si pozriete stránku LiveMapUA, nájdete znázornené okupované územia a územia pod kontrolou Kyjeva – frontová línia je tam celkom presne zakreslená. Problémom, samozrejme, ostávajú hybridné hrozby zo strany Ruskej federácie a ich spojencov, pôsobiacich aj na územiach kontrolovaných Kyjevom. Zatiaľ chýba ucelená vízia, je to náročné. Je potrebná nielen pre vojnou zničené kontrolované územia, ale aj pre dočasne okupované.

Foto: Cestné zábrany pri meste Lysyčansk (Samuel Goda).

Podľa štúdie z The Vienna Institute for International Economic Studies treba len na ekonomické zotavenie cca 16,5 miliárd EUR – o podobnej sume hovoril aj minister pre reintegráciu Oleksij Reznikov. Ukrajina je v stave nevyhlásenej vojny, nie je to jednoduchá situácia. Decentralizácia je určite dobrým krokom, ale nemôžeme ju považovať za všeliek, ktorý všetky problémy Ukrajiny lusknutím prsta odstráni. Je to ešte dlhá a náročná cesta, na ktorej Ukrajina potrebuje spoľahlivých partnerov.

V akom stave je priemysel na východe Ukrajiny? Je už oblasť dostatočné stabilná na to, aby mohli prísť zahraniční investori? A ako vyzerá ukrajinský konkurenčný boj?

Toto je podľa mňa kľúčová vec – ekonomický rozvoj musí byť postavený na nových pilieroch. Predstavte si náš hornonitriansky región alebo okolie Bane Dolina a domyslite si doň Železiarne Podbrezová alebo US Steel, ktoré už roky nie sú konkurencieschopné. Vynásobte to 15x. To je Donbas. Obrovské fabriky bez moderných technológii, ktoré stratili časť trhu – veľká časť výroby bola exportovaná do Ruska. Okolo nich vybudované desaťtisícové mestá, ktorých obyvatelia v tých závodoch pracujú. Veľké podniky sú navyše často kontrolované oligarchami ako Rinat Achmetov či Maxim Efimov, ale aj menšími regionálnymi „cárikmi“. Nezaujíma ich vzdialenejšia budúcnosť, mnohé zo závodov tunelujú, vyslovene ich vulgárne demontujú a predávajú na šrot.

Foto: Zničená krajina po nelegálnej povrchovej ťažbe uhlia (Samuel Goda).

Konkurenčný boj je nemilosrdný. Napríklad sa stáva, že oligarchovia bojujú o vlastníctvo nejakej fabriky súdnou cestou. Počas procesu sa však výroba zastaví a fabriku pomaly rozoberú. Dejú sa aj oveľa „hrubšie“ prípady takzvaného rejderstva – obsadenie firmy alebo poľa ozbrojencami…

Čo sa týka zahraničných investorov, zatiaľ sa nehrnú, ale vidno prvé lastovičky – najmä v mestách ďalej od línie frontu. Aj oni však potrebujú mať istotu, že ich majetok nebude zbombardovaný, obsadený a podobne. Bezpečnosť je v tomto prípade naozaj prvoradá a vláda sa snaží o zlepšenie situácie.

Foto: Na území poznačenom intenzívnou priemyselnou činnosťou a vojnou dokonal dielo skazy požiar (Samuel Goda).

Ukrajinu dlhodobo trápi veľká miera korupcie, politická nestabilita a mocná oligarchická vrstva. Má podľa teba Ukrajina tri dekády po rozpade Sovietskeho zväzu nakročené k reálnej a trvácnej zmene?

Presne tak, Ukrajina čelím mnohým prekážkam. Spomenul si len niekoľko vnútorných problémov. Okrem toho netreba zabúdať, že čelí hybridnej agresii svojho suseda, ktorý hrá na čas, chyby Kyjeva neodpúšťa a cynicky ich využíva. EÚ by mohla tiež urobiť viac najmä v oblasti ekonomiky a pomoci malému a strednému biznisu.

Zlepšuje sa bezpečnostná situácia a prijímajú sa reformy – niektorí experti hovoria, že nedostatočné, ďalší oponujú, že EÚ na Ukrajinu príliš tlačí. Od anexie Krymu Ukrajina pokročila, stále však nedokázala nájsť liek na všetky svoje problémy. Nielen ukrajinská politika je dynamická a často nepredvídateľná – čo dnes vyzerá ako krok správnym smerom, sa môže zajtra ukázať ako chyba. Myslím si, že udržateľná pozitívna zmena musí byť sprevádzaná v prvom rade v mentálnom nastavení ľudí. Musia začať budovať a transformovať politické inštitúcie tak, aby im Ukrajinci dôverovali, napríklad armáda sa teší podpore a dôvere. A samozrejme, Ukrajina potrebuje zahraničných partnerov.

Ako vojna zmenila ukrajinskú spoločnosť ? Zažil si v oblasti aj nejaké pozitívne príklady?

Určite, vojna všetko zmenila. Mnohí sa zhodujú, že Ukrajina zakončila budovanie štátu a národa, paradoxne, vďaka tejto vojne. Stalo sa presne to, čo jej nepriatelia nechceli – upevnené národné povedomie. Vznikla silná občianska spoločnosť naprieč celou Ukrajinou – vynárajú sa ľudia, ktorí nesklonia hlavu pred nespravodlivosťou a netolerujú korupciu. Kyjev, Charkov, Ľvov, Odesa boli pred pandémiou dynamickými mestami s množstvom turistov.

Najviac ma však zasiahli ľudské osudy na Donbase, spomeniem aspoň jeden z nich. Zoznámil som sa s rodinou miestneho podnikateľa a zároveň farára protestantskej cirkvi v Slovjansku, ktorému ozbrojenci v roku 2014 obsadili továreň na výrobu nábytku, rozkradli stroje a nakoniec ju vypálili. Aby to nebolo málo, ozbrojenci z takzvaného bataliónu „Ruská pravoslávna armáda“ vtrhli do kostola a uniesli jeho dvoch najstarších synov a dvoch najbližších pomocníkov. Ešte v ten deň ich mučili a nakoniec popravili. Po šiestich rokoch rodina opäť podniká. Partneri z Nemecka im poskytli kapitál na nákup strojov a ich kresťanská komunita je silnejšia ako predtým. Nevzdali sa a budujú komunitu a svoje mesto ďalej. Mnohí si uvedomili, že toto je ich domovina a keď budú ľahostajní alebo zastrašení, ľahko o ňu môžu prísť. Jednoducho im začalo na vlasti viac záležať.

Samuel Goda je výskumný pracovník a projektový manažér SFPA. Ako pedagóg pôsobí na Fakulte medzinárodných vzťahov EUBA. Vyštudoval Fakultu politických vied a medzinárodných vzťahov UMB (PhD.). Absolvoval študijné a výskumné pobyty v Nemecku, Rakúsku, Česku, Moldavsku a v USA. Venuje sa problematike (zamrznutých) konfliktov v euroatlantickom a eurázijskom priestore a medzinárodným organizáciám ako OBSE, NATO a EÚ, ale tiež Latinskej Amerike, klasickým a novým prístupom k bezpečnosti a rozvojovej pomoci. Je reprezentantom SFPA a SR v „OSCE Network of Think Tanks and Academic Institutions“.