Zahraničná politika

Veľmi zle načasovaná a len ťažko vynútiteľná. Týmito slovami opísal investičnú dohodu medzi Európskou úniou a Čínou Matej Šimalčík, výkonný riaditeľ Stredoeurópskeho inštitútu ázijských štúdii. Európska únia dohodu uzavrela koncom minulého roka pod vedením Nemecka, ktoré je v rámci EÚ na Číne najviac ekonomicky závislé. V čase, keď Čína pácha genocídu Ujgurov a potláča demokratické prvky vládnutia v Hongkongu. Šimalčík považuje uzavretie dohody za politické víťazstvo Pekingu.

Foto: Hongkong.
Zdroj: Bernard Spragg, flickr.com.

Európska únia ešte koncom roka uzavrela investičnú dohodu s Čínou. Potrebuje Únia takúto dohodu?

Únia sa o uzavretie dohody snaží už sedem rokov. Momentálne sa nachádzame vo fáze, ked boli rokovania uzavreté, keďže došlo k politickej dohode medzi lídrami EÚ a Číny. Aktuálne sa finalizuje text zmluvy, ktorá bude po podpise predmetom ratifikácie Európskym parlamentom. Ratifikácia sa očakáva až v roku 2022 počas francúzskeho predsedníctva.

Investičná dohoda s Čínou je v zásade potrebná. Ide o dôležitý nástroj na vyrovnanie postavenia európskych firiem v Číne s miestnymi firmami, ako aj oproti postaveniu čínskych firiem v EÚ.  V princípe teda síce je dohoda potrebná, ale je otázne, či je spôsobilá tento cieľ dosiahnuť. Kritika sa objavila najmä ohľadne problematiky nútenej práce, či prístupu k vládnym zákazkám.

Na jej uzavretie tlačilo Nemecko a Francúzsko. Čím si to vysvetľujete?

Spomedzi členských štátov EÚ môžu z Komplexnej dohody o investíciách (Comprehensive Agreement on Investment, ďalej CAI) profitovať najviac nemecké firmy, ktoré už teraz majú pomerne vysokú mieru závislosti na čínskom trhu.

Nemecko sa v súčasnosti „teší“ jednej z najväčších ekonomických závislostí na Číne. Je totiž najväčším vývozcom spomedzi členov EÚ do Číny, a to v absolútnom, ako aj relatívnom vyjadrení. V roku 2018 predstavoval nemecký vývoz do Číny viac ako 110 miliárd eur, čo predstavuje sedem percent celkového nemeckého vývozu. Nemecké spoločnosti sú tiež najväčšími investormi v Číne spomedzi všetkých členských štátov. Takmer polovica všetkých investícií EÚ v Číne pochádza z Nemecka (76 miliárd eur).

Akékoľvek zhoršovanie vzťahov medzi EÚ a Čínou, prípadne vymedzovanie sa EÚ voči Číne je preto nimi vnímané dosť citlivo, čo vyvoláva tlak na vládu Angely Merkelovej.

Poznáme už aj znenie dohody, ako ju hodnotíte vy, je pre EÚ výhodná? Považujete kritiku dohody za opodstatnenú?

Úplne celé znenie dohody ešte nepoznáme. Európska komisia zatiaľ zverejnila len hlavný text zmluvy bez príloh. Kľúčové otázky vzájomného vzťahu sa však riešia práve v týchto prílohách. K ich zverejňovaniu má dochádzať postupne v priebehu februára.

Pre mnoho sektorov ekonomiky bude liberalizácia investičných vzťahov nepochybne príležitosťou. Či z nej však bude viac ťažiť EÚ alebo Čína je zatiaľ predčasné hodnotiť. Presný zoznam sektorov, ktoré sa majú otvoriť, a podmienky ich liberalizácie sa totiž budú nachádzať práve v zatiaľ nezverejnených prílohách zmluvy.

Zásadnou slabinou dokumentu je, že v nej absentuje dohoda o investičnej arbitráži, na základe ktorej by investori mohli žalovať vládu hosťujúcej krajiny pre porušovanie dohody na nezávislom arbitrážnom tribunáli. To v praxi znamená, že európski investori v Číne budú odkázaní na čínske súdy, ktoré neposkytujú dostatočnú garanciu nestranného rozhodnutia prípadných sporov. Dohoda o investičnej arbitráži je naďalej predmetom rokovaní a mala by sa uzavrieť separátne. Rokovať o nej sa bude počas najbližších dvoch rokov.

Nevyriešenou zostala aj otázka rovnoprávneho prístupu európskych firiem k čínskym štátnym zákazkám. Odhliadnuc od čisto obchodných aspektov potom dohoda predstavuje sklamanie v otázkach, ktoré môžeme označiť za strategicko-politické.

Európska únia chce presvedčiť Čínu, aby zakázala nútenú prácu a uskutočnila viacero reforiem. Podarí sa jej to a dá sa prípadným čínskym sľubom veriť? Čo ak nebude plniť záväzky?

Najväčšia kritika EÚ a CAI zaznieva práve v súvislosti s prístupom k nútenej práci. Zmluva síce obsahuje záväzok týkajúci sa nútenej práce, jeho vynútiteľnosť je však otázna. Podľa medializovaných informácií sa totiž Čína mala zaviazať, že bude vyvíjať snahu o prijatie a ratifikáciu zmlúv Medzinárodnej organizácie práce (ILO). Nie je daný však konkrétny termín, dokedy by tak Čína mala urobiť, ani aké následky budú mať prípadné obštrukcie Číny v tejto snahe. Niektorí europoslanci preto vyslovili názor, že pokiaľ Čína nechce mať s ratifikáciou dohody v Európskom parlamente (EP) problémy, mala by najprv ratifikovať príslušné dohovory ILO.

Ak by aj Čína tieto dohovory prijala, naďalej by zostávala otázna ich implementácia. CAI bohužiaľ neposkytuje žiaden efektívny nástroj pre verifikáciu čínskej snahy odstraňovať nútenú prácu.

Ako vnímate načasovanie dohody? EÚ si potrpí na ľudskoprávnu agendu, ale s Čínou sa dohodla v čase, keď rezonuje prenasledovanie a násilné zaobchádzanie s Ujgurmi, ktoré sa podľa niektorých svetových politikov dá považovať za novodobú genocídu.

Otázka nútenej práce a CAI rezonuje pomerne intenzívne aj kvôli pokračujúcej genocíde Ujgurov. Práve táto menšina je v Číne často podrobovaná nútenej práci. Austrálsky think-tank ASPI (Australian Strategic Policy Institute) vydal v marci minulého roka správu, podľa ktorej z nútenej práce Ujgurov benefitujú aj západné firmy. Slabý záväzok ohľadne odstraňovania nútenej práce v CAI je preto možné vnímať ako symbolické víťazstvo Číny v tejto otázke.

Dá sa povedať, že Číne sme toto víťazstvo poskytli v podstate v najhoršom možnom čase, keď sledujeme nielen zhoršujúcu sa situáciu v Xinjiangu, ale aj pokračujúcu eróziu základných práv a slobôd v Hongkongu, čoraz agresívnejšie správanie Číny voči Taiwanu, či rastúce snahy Číny presadzovať svoj vplyv v členských štátoch EÚ.

Nehrozí, že si EÚ bude vďaka dohode jednoducho kupovať tovar vyrobený otrockou prácou?

V teoretickej rovine také riziko existuje. Otázne je, ako sa EÚ postaví k problematike nútenej práce mimo rámec CAI. EÚ má, prípadne si pripravuje, aj iné nástroje, ako sa touto problematikou zaoberať. Bude zaujímavé sledovať, či EÚ napríklad proti čínskym predstaviteľom zodpovedným za situáciu v Xinjiangu využije pripravovaný „Európsky magnitský zákon“ (zákon má umožniť uvalenie sankcií na cudzincov, ktorí podľa Únie porušujú ľudské práva, pozn. red). Zároveň sa pripravuje legislatíva, ktorá má slúžiť na preverenie dodávacích reťazcov práve s ohľadom na výskyt nútenej práce. Ak budú tieto nástroje efektívne implementované, môžu zmierniť slabú ochranu pred nútenou prácou v rámci CAI.

Podľahla EÚ čínskemu tlaku na dohodu? Súvisí to nejako s narastajúcim čínskym ekonomickým vplyvom v Taliansku, Grécku a na Balkáne?

S narastajúcim vplyvom to súvisí, avšak rozhodujúci bol skôr čínsky vplyv v Nemecku. Taliansko, ktoré ako jediné zo štátov G7 podpísalo s Čínou memorandum o Novej hodvábnej ceste, bolo paradoxne jedným z členských štátov, ktorý kritizoval dohodu a spôsob, akým bola dosiahnutá.

Ako túto dohodu môže pocítiť Slovensko? Má nejakú ucelenú politiku voči Číne?

Slovensko nemá ucelenú politiku voči Číne, ba ani voči celému indo-pacifickému regiónu. Istá snaha sa objavila pred pár rokmi, keď vláda v 2017 prijala Koncepciu rozvoja hospodárskych vzťahov medzi SR a Čínskou ľudovou republikou (ČĽR) na roky 2017 – 2020 z dielne Ministerstva hospodárstva SR. Ako však názov napovedá, dokument riešil len ekonomické aspekty vzájomných vzťahov a ignoroval kľúčové bezpečnostné a politické otázky, vrátane otázky ľudských práv. Koncepcia v podstate nebola nikdy uvedená do praxe, pričom sprievodný akčný plán už vláda neschválila.

Pre Slovensko je dôležité, aby slovenská politika voči Číne i širšiemu regiónu bola ukotvená v spoločnej európskej politike, čo je zakotvené aj v návrhu zamerania zahraničnej politiky na rok 2021. Spoločnú európsku politiku by sme však nemali len rešpektovať a dodržiavať, ale aj spoluvytvárať. Na to si však musíme ujasniť, aké sú vlastne naše záujmy voči Číne.

Čisto z ekonomického hľadiska samozrejme Slovensko môže z CAI profitovať, najmä pokiaľ by mali niektoré slovenské firmy ambíciu v Číne investovať. Ak však chce Slovensko  presadzovať politiku založenú na hodnotách, nemalo by ignorovať zjavné nedostatky CAI napríklad v oblasti nútenej práce.

Je podľa Vás ešte reálne zvrátenie dohody, alebo bude ratifikácia už len formalitou?

Ratifikácia dohody bude pravdepodobne komplikovaná. Už teraz sa ozýva viacero pomerne vplyvných europoslancov, ktorý verejne kritizujú CAI a avizujú, že ratifikáciu nepodporia. Kritiku vyjadril napríklad europoslanec Reinhard Butikofer, ktorý predsedá parlamentnej delegácii pre vzťahy s Čínou. Spomedzi slovenských europoslancov sa už proti ratifikácii CAI vyjadril napríklad Michal Šimečka.

Je táto dohoda z pohľadu EÚ kompatibilná s obnovením užších vzťahov s USA, ktoré považujú Čínu za hlavného ekonomického a strategického rivala? Dajú sa výraznejším spôsobom rozvíjať vzťahy s oboma veľmocami naraz?

Trojuholník súčasných vzťahov medzi EÚ, USA a Čínou je pomerne komplikovaný. Ak ho chceme pochopiť, musíme sa vrátiť do éry exprezidenta Donalda Trumpa. Pod jeho vládou totiž USA riešili výzvy, ktoré predstavuje Čína, takmer výhradne unilaterálne. EÚ ku koncu jeho mandátu, keď už bolo viac menej jasné, že moc prevezme Joe Biden navrhovala užšiu spoluprácu EÚ a USA v čínskych otázkach.

Bolo preto pomerne prekvapujúce, že sa EÚ rozhodla uzavrieť rokovania s Čínou tesne pred Bidenovou inauguráciou, hoci z jeho budúcej administratívy sa ozývalo volanie po vzájomnej konzultácii. Rýchle ukončenie rokovaní bolo preto v čínskom záujme, aby sa EÚ a USA  nestihli výraznejšie skoordinovať.

Na druhú stranu, je pravdou, že USA (hoci počas vlády Donalda Trumpa) uzavreli s Čínou podobnú dohodu (takzvaný Phase I Deal), ktorú tiež nekonzultovali s EÚ.

USA však zostávajú pre Európu naďalej dôležitým bezpečnostným garantom. Ak chce Únia efektívne riešiť rôzne bezpečnostné výzvy a riziká spojené s Čínou, musí s USA spolupracovať. Môže k tomu prispieť aj skutočnosť, že sa Čína postupne stáva témou aj rámci NATO.