Zahraničná politika

Živý orchester

Členské krajiny volajú po štrukturálnych reformách Grécka. Zároveň mnohé tvrdia, že bez investícií, stimulov a pomoci sa Grécko z miesta nepohne. Diskusia osciluje medzi severskou fiškálnou prísnosťou a južanským dôrazom na solidaritu a sociálny rozmer hospodárskej politiky a integrácie.

Politické smerovanie eurozóny je tak napriek inštitucionálnej kotve rovnako, či ešte viac nejasné ako v minulosti. Členské krajiny sa síce zhodujú, že grécke dlhy nemôžu narušiť fungovanie eura, no nemajú presvedčivý spoločný hlas a nástroje, ako tento cieľ udržateľne dosiahnuť. Práve kakofónia politických odpovedí štátov spojená s vierou o celistvom prežití eurozóny otvorili Aténam priestor pre pokračujúce rokovania o finančnej podpore, posúvaní termínov a snahách o odklad či zníženie splátok. V eurozóne sa hrá na hrane, ale bez pocitu akútneho ohrozenia.

Pevnejšie inštitúcie

Jedným z dôvodom pre nedostatok paniky v Bruseli je čerstvá legitimita a jasnejšie usporiadanie mocenských štruktúr EÚ. V máji 2014 sa uskutočnili voľby do Európskeho parlamentu, ktoré otvorili cestu k nominácii kandidáta európskych ľudovcov na šéfa Európskej komisie. Nový predseda EK Jean-Claude Juncker následne zostavil tím 28 komisárov, z ktorých mnohí si so sebou priniesli podstatný ministerský či premiérsky profil. Svojim podpredsedom, vrátane Maroša Šefčoviča, zveril právomoc koordinovať skupiny komisárov s tematicky blízkymi portfóliami a filtrovať ich legislatívne návrhy. Mottom novej, hierarchicky usporiadanej EK je regulovať menej, ale lepšie.

Podobnú ambíciu prijímať stručné, ale zato výstižné politické závery má aj nový poľský predseda Európskej rady Donald Tusk. Tohtoročné samity EÚ charakterizuje menej agendy, kratšie závery a jednotnejšia komunikácia Únie. Výstupy a posolstvá lídrov sa ľahšie identifikujú. Paralelne s nástupom nových hráčov na čelá inštitúcií sa na základe Lisabonskej zmluvy koncom roku 2014 zmenili hlasovacie pomery v Rade ministrov. Väčšie členské krajiny získali silnejšie slovo pri hlasovaní kvalifikovanou väčšinou, kým krajiny k takémuto hlasovaniu naozaj pristúpia, čo sa reálne deje zhruba v 20 percentách legislatívnych rozhodnutí. Podčiarknuté, európska integrácia dostala pevnejší  politický i osobnostný základ.

Skromnejšie ambície

Hutnejšiu inštitucionálnu výbavu však nesprevádza kolektívne politické nadšenie z ďalšej integrácie či spoločného európskeho projektu. Sú skupiny štátov, ktoré sa zhodnú na potrebe posilniť energetickú bezpečnosť EÚ či rozšíriť regulačný rámec spoločného trhu o digitálnu agendu. Neexistuje však jednoznačný širší politický cieľ, akým bolo v minulosti zavádzanie štyroch základných slobôd, prechod na euro či rozšírenie o krajiny bývalého sovietskeho bloku. Naopak, EÚ hrozí skôr možné scvrknutie prípadným odchodom Veľkej Británie niekedy v druhej polovici tohto desaťročia.

Dnes stačí chcieť udržať integrovanú EÚ pohromade a neprehĺbiť rozdiely medzi členskými krajinami. Stelesnením tohto uvažovania sú aj úniové sankcie voči Rusku. Kríza na Ukrajine pomohla stmeliť EÚ vnútorne, pričom jednota Únie voči Moskve je určite niečo, s čím nepočítal ani ruský prezident. Na druhej strane však zatiaľ Únia nenaštartovala výraznejšiu debatu či praktický posun vo fungovaní dnes už málo adekvátnej Európskej politiky susedstva.

Čakanie na krízu

Eurozóna je na tom podobne. Problém spoločnej meny vyústil od roku 2009 do viacerých integračných opatrení ako vznik eurovalu či spustenie bankovej únie. Hlavným bojovníkom s dlhovou krízou bola Európska centrálna banka, ktorá sľúbila neobmedzený nákup vládnych dlhopisov v prípade existenčnej hrozby pre euro. V eurozóne sa reálne utužil menový pilier pôvodne nalinajkovanej hospodárskej a menovej únie z Maastrichtskej zmluvy z roku 1993. Naopak, dohľad nad finančnými nástrojmi štátov, čiže časť hospodárskej únie, sa posilnil nanajvýš jemne medzivládnou dohodou fiškálneho paktu a novou právomocou EK pripomienkovať prípravu národných rozpočtov.

Únia je ochotná a schopná meniť svoju inštitucionálnu výbavu a svoje nástroje len v prípade, že členské štáty sa spoločne zhodnú na závažnosti krízy, ako to urobili po roku 2010. Aj vtedy národní politici postupovali salámovou metódou, ktorá znamená len nevyhnutné a čiastkové úpravy existujúcich pravidiel. Fungovanie spoločnej meny bez spoločného politického a finančného zastrešenia síce viacerí analytici stále považujú za dlhodobo neudržateľné, no dnešný grécky problém mu neláme kolená. Naopak, zdá sa, že nová vláda pod vedením ľavicovej strany SYRIZA zatiaľ euro nepochová. Politika gréckeho premiéra Tsiprasa nerozkývala doterajší rámec pravidiel pre eurozónu. O „grexite“ tak mnohí rozprávajú, ale zatiaľ nie príliš vážne. Ozajstná kríza nás ešte len čaká.