Zahraničná politika

V dobe, keď sa štáty usilujú o zníženie emisií a do popredia sa dostávajú obnoviteľné zdroje energie (OZE), je v Európskej únii aktuálna otázka, akú úlohu má v budúcnosti zohrávať jadrová energia. Vo všeobecnosti môžeme v Európe pozorovať klesajúci trend výroby elektrickej energie z jadra. V súčasnosti sa výstavba jadrových reaktorov presúva z USA a Európy do Ázie. Najaktívnejším štátom je v tomto ohľade Čína, ktorá aktuálne pracuje na výstavbe jedenástich reaktorov. Nasleduje India (7) a Rusko (6). Kým v Ázii jadrové reaktory pribúdajú, tým európskym sa končí životnosť. Jedinými štátmi v rámci EÚ, ktoré aktuálne budujú nové reaktory sú Slovensko (2), Veľká Británia (1), Francúzsko (1) a Fínsko (1). Výstavba ďalších sa čoskoro začne v Českej republike a Maďarsku. Päť nových reaktorov však nemôže omnoho viac ďalších, ktorým sa po roku 2025 skončí životnosť. Pre predstavu, len Francúzsko plánuje odstaviť do roku 2030 päticu reaktorov. Aká je teda súčasná podoba jadrovej energetiky v Európe?

Stúpenci a odporcovia jadra na západe Európy

Názor na jadro sa naprieč krajinami výrazne odlišuje. Medzi odporcov môžeme zaradiť Rakúsko, Belgicko či Nemecko. Naopak, pozitívny postoj vidíme strednej, východnej Európe, či v Spojenom kráľovstve. Postoj Francúzska je nejednoznačný. Francúzsky prezident Emmanuel Macron aj jeho predchodca François Hollande síce hovorili o ambícii zatvoriť 50% jadrových reaktorov, realita však naznačuje niečo iné. Francúzsko je po USA štátom s najväčším počtom reaktorov (58), ktoré produkujú až 70% domácej výroby energie. Vďaka tomu je Francúzsko dôležitým exportérom v rámci krajín EÚ. Práve závislosť na jadre neumožňuje Francúzom zaujať voči tomuto zdroju taký radikálny postoj, aký vidíme v prípade Nemecka.

Odstrašujúcim príkladom pre Francúzsko je Belgicko, ktoré sa v minulosti stavalo k jadru jednoznačne odmietavo. Problémom Belgicka bolo, že sa do uzatvárania jadrových reaktorov pustilo bez dlhodobej stratégie. Takýto postup mal v minulom roku za následok výpadky dodávok elektrickej energie. V súčasnosti sa krajina snaží narýchlo predlžovať životnosť jadrových reaktorov Doel 1 a 2, aby sa vyhla ďalším vážnym výpadkom.

Podstatne organizovanejší odklon od jadra môžeme už roky pozorovať v Nemecku, ktoré je lídrom v presadzovaní ekologickej výroby elektrickej energie. Kroky nemeckej energetickej politiky vychádzajú z národného konceptu Energiewende a jedným z jej cieľov je odstavenie jadrových elektrární do roku 2022 a prechod na obnoviteľné zdroje energie. Odpor nemeckého obyvateľstva voči výstavbe a prevádzke jadrových elektrární bol v krajine prítomný už od 60. rokov 20. storočia, teda v čase budovania prvých jadrových reaktorov v Západnom Nemecku. Išlo však o marginálnu skupinu odporcov. Po havárii jadrového reaktora v Černobyle sa počet odporcov znásobil. Radikálnejší postoj voči jadrovým elektrárňam začal presahovať aj do politiky, kde sa téme venuje strana Zelení.

Odpor voči jadru v Nemecku vzrástol po havárii vo Fukušime v roku 2011. Práve strana Zelení sa k jadru vyjadruje nekompromisne. Okrem požiadavky na odstavenie všetkých nemeckých jadrových reaktorov strana vyzýva, aby sa Berlín aktívne staval proti jadru aj za hranicami. Snahu nemeckých či rakúskych politikov môžu negatívne vnímať štáty, ktoré v jadrových elektrárňach vidia vlastnú energetickú bezpečnosť. Medzi ne môžeme zaradiť štáty Vyšehradskej štvorky.

Postoj k jadru vo Vyšehradskej štvorke

Na rozdiel od nemeckého odklonu od jadra majú štáty V4 k tomuto zdroju priateľskejší postoj. Poľsko je jedinou z krajín V4, ktorá zatiaľ nemá jadro v energetickom mixe. Krajina zvažuje výstavbu jadrovej elektrárne už dlhodobo. V súčasnosti je táto otázka ešte aktuálnejšia kvôli snahe o znižovanie emisií a tlaku EÚ. Poľská výroba elektrickej energie vyprodukuje najviac emisií z krajín EÚ. Denne vypustia poľské uhoľné elektrárne do ovzdušia cez 700g CO2eq na kWh. Varšava zatiaľ o výstavbe jadrovej elektrárne len hovorí. Nemá jasnú predstavu, kto bude elektráreň financovať a kto bude dodávať palivo. Naopak, Česká republika sa na jadro dlhoročne spolieha a odsúhlasila výstavbu nových jadrových blokov elektrárne v Dukovanoch, keďže životnosť súčasných reaktorov sa kráti. Výstavbu zaplatí spoločnosť ČEZ.

Maďarsko je v prípravách o niečo ďalej než Česká republika. Práce na výstavbe elektrárne Paks II sa začali v júni tohto roku. Zatiaľ však ide len o výstavbu administratívnych budov či montážnych dielní, nie priamo reaktora. Výstavbu bude mať na starosti ruská spoločnosť Rosatom a Maďarsko si na tento projekt požičalo od ruských bánk 78 miliónov eur. Skúsenosti z iných štátov budujúcich v súčasnosti jadrové reaktory naznačujú, že táto suma bude pravdepodobne nedostačujúca.

Zatiaľ čo projekty v Maďarsku a Českej republike sú len v počiatočných štádiách, slovenský projekt dostavby Mochoviec vstupuje do finálnej fázy. Financovanie výstavby Mochoviec majú na starosti Slovenské elektrárne a palivo bude zabezpečovať ruská spoločnosť TVEL. Tretí blok by mal byť po niekoľkých odkladoch uvedený do prevádzky v roku 2020.

Ťažká situácia balkánskych štátov na ceste k čistejšej energetike

Energetický mix v balkánskych štátoch tvoria primárne dva zdroje. Čistá energia z hydroelektrární a neekologické tepelné elektrárne na báze uhlia. Samozrejme, situácia nie je všade rovnaká. V Slovinsku, Bulharsku a Rumunsku tvorí dôležitú súčasť energetického mixu aj jadro. Ostatné krajiny nemajú s jadrom skúsenosť a zdá sa, že ani do budúcna sa s výstavbou nových jadrových reaktorov nepočíta. Jediným aktívnym projektom je jadrová elektráreň Belene v Bulharsku, ktorej sa zastavil v roku 2012, no v súčasnosti sa bulharská vláda  rozhodla projekt obnoviť a hľadá vhodného investora.

Situácia na Balkáne má viaceré špecifiká. Tamojšie štáty majú potenciál na výrobu energie z obnoviteľných zdrojov, ktoré by mohli nahradiť uhlie, ale masívnejšiu výstavbu OZE komplikujú viaceré faktory. Západné krajiny investovali do obnoviteľných zdrojov miliardy a ich obyvatelia podporujú výrobu OZE cez faktúry za elektrinu. Je otázne, či by rovnaká politika bola možná napríklad v Albánsku či Bosne a to z dôvodu ekonomickej situácie týchto krajín, ktorá sa dá len ťažko porovnať s vyspelejším západom Európy. Zároveň koherentnú a dlhodobú energetickú stratégiu podpory OZE blokuje politická roztrieštenosť na báze etnicity (Bosna a Hercegovina), prípadne absencia kvalitnej prenosovej sústavy (Kosovo). Názory na to, kam by sa mala energetická politika posúvať, sa na západnom Balkáne často menia podľa politickej reprezentácie. Riešením by bola dohoda naprieč politickým spektrom, v ktorej by si politické elity v spolupráci s technickými odborníkmi určili reálne ciele energetickej politiky a spôsob na ich dosiahnutie.

Rovnako problematická sa javí výstavba jadrových elektrární. V tomto prípade by problém predstavoval nielen spôsob financovania, ale aj otázka kto a za akých podmienok by výstavbu realizoval. Narážame na už spomínaný problém s transparentným obchodným a politickým prostredím. Zároveň treba povedať, že výstavba reaktora v krajine bez predchádzajúcej skúsenosti s jadrovou energiou je podstatne komplikovanejšia. Je preto veľmi nepravdepodobné, že by sa v nasledujúcich rokoch púšťali do výstavby jadra aj ďalšie balkánske štáty.

Budúcnosť jadrovej energetiky ostáva v rukách členských štátov EÚ

Energia z jadra má v súčasnosti 30-percentný podiel  na objeme elektriny vyprodukovanej v EÚ. Štrnásť členských štátov má celkovo 130 jadrových reaktorov. Napriek tomu, že Nemecko kritizuje výstavbu nových jadrových blokov v Česku a Rakúsko zase vysiela nepriateľské signály voči blokom v Mochovciach, skutočnosťou zostáva, že každý štát v rámci EÚ má nárok na vlastný energetický mix zodpovedajúci svojim možnostiam. Akokoľvek sú  Nemecko a Rakúsko proti jadru, priamy politický dosah na ovplyvňovanie energetickej politiky za ich hranicami v súčasnosti nemajú.

Hoci sa niektoré členské štáty do výstavby jadrových reaktorov púšťajú, faktom zostáva, že aktuálnym trendom v Európe je skôr útlm jadra. Je však pravdepodobné, že jadro bude opúšťať energetický mix v krajinách EÚ pozvoľna, pretože s rastúcim dopytom po elektrickej energii si masívny a nárazový výpadok jadra nemôžeme dovoliť. Obzvlášť pokiaľ chce EÚ pokračovať v ceste k čistej energetike.

Foto: Ilustračná snímka. Zdroj: Beau Leben, flickr.com.