Zahraničná politika

Ako by ste popísali začiatky zahraničnej politiky SR?

Začiatky boli bojom za jednoznačný vektor slovenskej zahraničnej politiky, lebo v dobrej časti vtedajšieho vládnuceho establishmentu bola populárna myšlienka neutrality, ktorá prvoplánovo konvenovala s nadobúdanou nezávislosťou. Tieto poryvy politického myslenia starostlivo zaznamenával a nemilosrdne a nanajvýš erudovane kritizoval jeden z tvorcov zahraničnopolitickej koncepcie Svetoslav Bombík, ktorého dobová publicistika bola nedávno publikovaná v samostatnom výbere.

Akú úlohu zohrávalo vtedajšie Ministerstvo zahraničných vecí?

Treba zdôrazniť, že tak inštitúcia, ako aj budúca zahraničná politika sa začali tvoriť už v čase federácie, po vzniku Ministerstva medzinárodných vzťahov. Najmä minister Pavol Demeš si hneď začiatkom roku 1992 uvedomil, že vývoj môže viesť k osamostatneniu Slovenska. Preto ministerstvo pôvodne určené na rozvíjanie regionálnych medzinárodných kontaktov tvaroval do inštitúcie a ľudí v nej pôsobiacich tak, aby ich táto historická vízia nezaskočila.

Kam mierilo Slovensko ideologicky?

Nikto na ministerstve nepochyboval, že možná samostatná zahraničná politika Slovenska bude orientovaná na Západ. Keď sa po voľbách v polovici roku 1992 vrátil na ministerstvo staronový šéf Milan Kňažko, pokračoval aj v budovaní inštitúcie aj vo formovaní zahraničnopolitickej línie smerom na Európske spoločenstvá a Severoatlantickú alianciu vehementne. Svedčí o tom zahraničnopolitická koncepcia prijatá v októbri toho roku, pričom neprechádzala najvyššími politickými grémiami ľahko. Jej jednoznačné smerovanie sa určite pripísalo aj k jeho „chybám“ v čase, keď ho zbavovali funkcie prvého šéfa diplomacie samostatného Slovenska.

Čo boli najväčšie prekážky oneskorenej integrácie?

Určite to nebola menšia pripravenosť populácie na historický integračný prechod v porovnaní s populáciami susedných štátov. Chýb sa dopustila vtedajšia vládna politická elita, pričom, športovo povedané, chýb často nevynútených. Už Kňažko s nimi bojoval, v daných mocenských súradniciach, žiaľ, neúspešne, a vo funkcii dlho nepobudol. Pritom bol nielen schopným šéfom, ktorý okolo seba sústredil oddaných pracovníkov považujúcich za svoju česť budovať nový štát – bez ohľadu, či to boli pôvodní pracovníci bratislavského ministerstva, alebo tí, ktorí prešli do Bratislavy z federálneho ministerstva.

Ako nás v tom čase vnímali zahraniční partneri?

Kňažko bol významnou akvizíciou voči zahraničiu. Veď tam mnohí kriticky vnímali naše osamostatnenie ako akýsi ahistorický nacionalistický odklon od vtedy nadšeného trendu integrácie, ale osobnosť Kňažka ako známeho demokratického lídra ich ubezpečovala, že osamostatnené Slovensko hodlá zostať v rodine nových európskych demokracií. To sa síce neskôr skomplikovalo ešte viac, ale úloha Kňažka ako človeka, ktorý svojou osobnosťou vykonal pre zakotvenie Slovenska ako nového subjektu medzinárodných vzťahov v posledných mesiacoch federácie a v prvých mesiacoch štátnosti nezastupiteľnú prácu – zostala nedocenená.

Akú úlohu zohrávali v našich rokovaniach zvyšné krajiny V4 a Rakúsko?

Jednoznačne pozitívnu. Proste pomáhali. Netreba o tom príliš zložito rozmýšľať – sú to susedia a mali svoj vlastný záujem, aby sme neboli z iného sveta než oni, ktorým sa pošťastilo byť viac vpredu. Predsa by som zvlášť vyzdvihol dvoch z našich susedov. Česi pomáhali najoddanejšie. Pritom samotné rozdelenie štátu časť Čechov, ale aj politických elít, vnímala ako akýsi nevďak. To si už dnes málokto uvedomuje. Tie pocity možno pochopiť. My sme štát získali, ale oni jednu tretinu svojho stratili – zjednodušene povedané. To, že sa takéto pocity nestali prekážkou našej vehementnej podpory z ich strany, patrí k tomu najlepšiemu, čo Česko na medzinárodnej scéne prezentovalo. Nemožno nespomenúť Maďarov. Pri vstupe Slovenska na medzinárodnú scénu miestami komplikovali situáciu, napríklad pri začlenení do Rady Európy, kvôli obavám (neoprávneným) z našej menšinovej politiky. Ale keď išlo o integráciu, boli takisto nanajvýš kooperatívni.

Aká personálna politika prevládala pred vstupom do EÚ a NATO?

Počas prvej Dzurindovej vlády sa na Ministerstve zahraničných vecí pod vedením štátneho tajomníka Figeľa vytvorila kompetentná sekcia európskej integrácie. Ostatok ministerstva sa venoval hlavne bežnému biznisu dvojstranných vzťahov. Aj minister Kukan si uvedomoval, že akoby tu boli odrazu dve inštitúcie pod jednou strechou a venoval sa tomu, aby to bola jednotná prointegračná inštitúcia.

Kto vtedy pôsobil na ministerstve na nižších pozíciách?

Inštitúcie, to sú, samozrejme, ľudia a ich miesto v nich. Napríklad na začiatku druhej Dzurindovej vlády sa vracali do ústredia dvaja veľmi dobrí veľvyslanci, ktorí už predtým zastávali vysoké posty v ústredí. Juraj Migaš z Bruselu a Maroš Ševčovič z Tel Avivu. Všetci, a najmä oni sami očakávali, že prvý sa postaví do čela sekcie európskej integrácie a druhý do čela bilaterálnej sekcie. Dopadlo to opačne a možno konštatovať, že dobre. Mali za úlohu nielen dobre viesť odborne svoje úseky, ale aj spájať inštitúciu dohromady, aby bola jednotná a dnes právom nesie názov Ministerstvo zahraničných vecí a európskych záležitostí.

V čom bola iná debata o transatlantickom smerovaní v roku 2004 ako tá v 1993?

Keď sa diskutovalo v roku 1993 a trochu aj predtým, vychádzalo sa hlavne z toho, čo už nechceme, čo sa historicky neosvedčilo, čo viedlo do slepej uličky. A, samozrejme, boli tu aj idealizované predstavy o tom, ako sa život odvíja v štátoch tradičných európskych demokracií. A hlavne v tom, že dostať sa do spoločnosti vyspelých demokracií bude pomerne rýchle a menej prácne. Ale strategický inštinkt bol rovnaký v oboch prípadoch. V roku 2004 tu už bola pomerne veľká skupina mysliacich ľudí s hlbokými poznatkami o celkových medzinárodných vzťahoch a tí spolu s politikmi dokázali mobilizovať verejnosť, aby aj v referende podporila integráciu do Európskej únie.

Ako hodnotíte Slovensko ako člena EÚ?

Profesionálny život sa v mojom prípade usporiadal tak, že Slovensko ako člena Európskej únie drvivú väčšinu času neužívam doma, ale v zahraničí. Väčšinou na Balkáne, v krajinách bývalej Juhoslávie a v dvoch štátoch Východného partnerstva – v Bielorusku a na Ukrajine. Na začiatku deväťdesiatych rokov boli tieto krajiny porovnateľné so Slovenskom  v prípade ekonomiky a životnej úrovne. Juhoslávia bola na tom ešte lepšie a netreba podceňovať ani Ukrajinu a Bielorusko; to boli najrozvinutejšie časti ZSSR, ekonomicky aj kultúrne. Dvanásť rokov po našom vstupe do EÚ je rozdiel v náš prospech miestami priepastný.

Uvedomujú si ľudia tento rozdiel?

Uvedomujú, ale skôr ľudia zo štátov, ktoré poznali Slovensko predtým a uvideli ho teraz. Nezabudnem jedného politika zo Sarajeva, ktorý k nám kedysi chodieval ako ekonomický expert a ako politik sa na Slovensko vrátil po 20 rokoch. Prišiel za mnou na veľvyslanectvo a rozplakal sa: „Pozrite sa, čo sme tu nastvárali my a uvedomte si, čo ste dosiahli vy. Ja som k vám chodil ako do rozvojovej krajiny. Teraz sme v porovnaní s vami rozvojová krajina my.“ Veľmi podobné sú reakcie väčšiny ľudí, ktorí u nás z týchto časti Európy pobudnú.

Ako sa pozeráte na euroskeptické skupiny? Existuje pre Slovensko alternatíva?

Alternatíva vždy existuje. Svet je dynamický a štruktúrovaný. Ak je zahraničná politika o vzťahoch s inými, priateľov môžeme objaviť aj na opačnom konci sveta a komunikovať s nimi v rámci sveta totálnej informačnej otvorenosti denne. A nebudeme mať s nimi ani žiadne problémy a nedorozumenia, veď nebudeme s nimi ani hraničiť.

Ale žarty bokom. Zodpovedná zahraničná politika vychádza z reálnych súradníc. Mladým adeptom diplomacie často vravím, aby sa občas pozreli na mapu. A vychádzam aj zo skúseností. A to nám hovorí jasnou rečou, že sme si vybrali správnu alternatívu, ktorá je najlepšou možnou zárukou bezpečnosti a najlepším možným prostredím pre ekonomický rozvoj a zlepšovanie života našich občanov.

Od tvrdých euroskeptikov som nepočul s kým, a ak aj, tak s akými plusmi, ak nie s EÚ a s NATO. A mäkký euroskepticizmus môže byť v prospech tvorivého myslenia a posunutia sa k lepšej kvalite vo vnútri tohto unikátneho spoločenstva.

Ako vnímate, že dnes sa na Slovensku debata o EÚ točí okolo jej jadra?

Túto debatu vnímam ako výsostne odbornú tému, ku ktorej nemám čo pridať. Len mi je jasné, že ak sa rozvíja, je reakciou na konkrétne procesy, na konkrétnu situáciu, ktorá sa v EÚ vytvorila, a nie je žiadnym akademickým cvičením.

Ak to teda nie je iba cvičenie, ale realita – patrí Slovensko do jadra EÚ?

Áno. Mne nanajvýš imponuje, že slovenská politická reprezentácia si kladie v týchto procesoch ambiciózne ciele. Aj preto, lebo Slovensko sa tvrdo postupne prepracovávalo, aby nehralo v medzinárodných vzťahoch druhé husle. A samotná debata o jadre je sama osebe dôkazom, že obdobie druhej ligy či druhých huslí je už za nami.

Politická reprezentácia je jedna vec, no podporou bežných ľudí si nie som až taký istý. Ako prakticky teda priblížiť a spopularizovať EÚ medzi bežnými občanmi?

To je otázka za sto bodov. Viem spopularizovať EÚ na Balkáne a na východe. Obyčajne som začínal svoje rozprávanie tým, že som vyzval všetkých tuhých fajčiarov, ktorí si zvykli pofajčievať vo verejných priestoroch, aby urobili všetko pre to, aby ich krajina do EÚ nevstúpila. A potom som uvádzal fakty, čísla, porovnania. Nikdy som neklamal, nezveličoval. Často mi aj fajčiari povedali, že sa teda navyknutej pohody vzdajú a proti EÚ nepôjdu.

Pretože vidia, že aj keď sa niečoho vzdajú, celkovo im bude lepšie?

Presne tak. Je prirodzené porovnávať sa s lepšími. Ale naši ľudia vedia, že v Rakúsku je stále lepšie, aj keď už sme v EÚ na jednej lodi. A to je jeden z dôvodov akejsi ľahostajnosti voči EÚ, s ktorým sa nedá nič robiť. Určite nie sofistikovanými prednáškami či peknými sloganmi o hodnotách EÚ.

Takže pomôže iba reálne približovanie sa západnej časti EÚ?

Približovanie v praktických záležitostiach. Ľudia sú praktickí a Slováci zvlášť. So zlepšovaním vládnutia, s efektivitou rozhodovacích procesov, s účinným zápasom s korupciou, s rastom životnej úrovne sa bude rozširovať pocit, že žijeme v dobre spravovanej a sociálne spravodlivej spoločnosti. To aj EÚ postaví do pozitívnejšieho svetla aj bez vymýšľania zložitých ideových konštrukcií.