Zahraničná politika

Ako by ste popísali začiatky zahraničnej politiky SR?

Bolo to ťažké. Vedeli sme, že sa schyľuje k rozdeleniu ČSFR. Nemožno povedať, že nás 1. január 1993 prekvapil, ale bolo treba toho mnoho zariadiť. Úderom polnoci naraz vznikla SR a na jej fungovanie bolo treba zabezpečiť mnoho úloh. Hneď prvý deň sa muselo zabezpečiť, aby SR uznali iné krajiny ako nezávislú republiku. Odoslali sa diplomatické nóty a nadviazali sa diplomatické styky. Od začiatku sme vyjadrovali novú, prozápadnú orientáciu SR, ktorá sa chcela stať súčasťou demokratického sveta.

Čo sa stalo so Slovákmi, ktorí pracovali na Federálnom ministerstve zahraničných vecí?

Milan Kňažko bol na Federálnom ministerstve zahraničných vecí a oslovil Slovákov v Prahe, pozitívne reagovali dvaja. Veľa z nich malo v Prahe svoje rodiny, a tak ostali v Čechách. Nemal som im to za zlé, mali svoje dôvody. Nemali sme dostatok ľudí, ani budov. Na MZV boli asi tri skupiny – odídenci z Prahy, zahraničnopolitickí experti z Bratislavy a absolventi MGIMO (Moskovský štátny inštitút medzinárodných vzťahov). Museli sa prijať aj noví ľudia. Niektorí však boli skôr príťažou.

Ako sa k rozdeleniu stavala spoločnosť?

Veľká časť populácie a spoločnosti chcela neutralitu. Museli sme pokojne a trpezlivo vysvetľovať, že úplná neutralita nie je možná. Presvedčili sme ich, že neutralita by nebola pre Slovensko dobrá a výhodná. Rovnako sme hovorili aj o dôležitosti „vyfarbiť sa“, zaujať strategické rozhodnutie a mať prozápadné smerovanie.

V dobe rozpadu ČSFR ste boli stálym predstaviteľom pri OSN v New Yorku. Sledovali ste teda celý proces z diaľky.

Videl som, že je tam snaha a viac-menej sa darilo zabezpečiť chod krajiny. No museli sme si zvykať, že chodili neskoro financie na platy, réžiu, dotácie. Nebolo to však až také hrozné. Rokovania o prerozdelení majetku prebiehali, nie vždy sme boli spokojní. Ak sa však hovorí, že nás Česi oklamali, treba povedať aj to, že sme sa sami dali oklamať. Viem, že boli problémy s niektorými úradmi, ale zahraničná služba mohla fungovať ďalej.

Tvrdili ste, že niektorí ľudia boli príťažou euroatlantického smerovania. Začala koncom 90. rokov táto idea pokrivkávať?

Nepovedal by som, že to malo dramatický vplyv na celkové smerovanie Slovenska. Väčšinou boli títo ľudia na technicko-administratívnych postoch, kde sklamali. O týchto témach sa od začiatku viedla diskusia. Vtedy bol predsedom výboru zahraničia Ivan Laluha (HZDS), ktorý viedol diskusie so Sveťom Bombíkom o tom, či budú hlavnou zásadou kresťanské hodnoty. Bombík to videl širšie a modernejšie s dôrazom na prozápadnú a proatlantickú orientáciu. Táto téza potom zvíťazila.

Zohral proatlantický faktor úlohu vo voľbách 1998?

Hneď zo začiatku bolo dôležité stať sa členom medzinárodných organizácií. To bolo zvládnuté dobre; prispelo k tomu aj to, že sme sa začali podieľať na mierových operáciách. Skepsa bola okolo prežitia Slovenska najmä zo strany Američanov. Za Mečiara sa Slovensko dostalo do izolácie. Na samite NATO v Madride v 1997 nás nespomenuli vôbec, čo bolo horšie, ako keby nám nadávali. Voľby v roku 1998 priniesli zmenu režimu. Odvtedy začalo budovanie novej zahraničnej politiky. Išlo o privítania do tábora demokratických štátov, ale na druhej strane sme museli dokázať, že tam patríme. Rovnako sa nahromadilo množstvo pozitívnej energie, ktorú sa nám podarilo využiť a strategicky nasmerovať Slovensko do organizácií, v ktorých dnes pôsobíme.

Čo boli najväčšie prekážky oneskorenej integrácie?

Čo sa týka hospodárskeho vývoja v Česku alebo Poľsku, až tak sme nezaostávali. Najväčšia prekážka bola slovenská autoritárska a nedemokratická vláda, ktorá sa dotýkala spoločnosti v každej oblasti. Čakal nás obrovský reformný proces. Keď sa zmenila vláda, prijali sa nové zákony, a potom bolo iba na nás, ako budeme postupovať, aby sme sa začlenili do klubu.

Akú úlohu zohrávali v našich rokovaniach zvyšné krajiny V4 a Rakúsko?

Nezištnú úlohu. Čo sa týka EÚ, Rakúsko nám poskytlo mnoho informácií o rokovaniach a mnoho expertíz k zákonom. Pri vstupe do NATO nám pomáhali Česi, Poliaci aj Maďari. Ich brali ako členov rodiny a verili im. Doslova nás koučovali pred rokovaniami v Bruseli.

Ako teda vnímate to, že my – s nevýhodou a oneskorením kvôli autoritárskemu obdobiu mečiarizmu – sme sa v integrácii nakoniec posunuli vo V4 najďalej v porovnaní s trendom v Poľsku či Maďarsku dnes?

Možno to súvisí s tým, že spoločnosť, ktorá si to zažila, je odolnejšia. Ľudia u nás to videli, trpeli, majú v pamäti, ako tá „alternatíva“ vyzerá a ako to pri autoritatívnej vláde nefunguje. A preto každá vláda, ktorá nasledovala, už bola proeurópska a pokračovala v  trende, aký sme nastavili.

Aká personálna politika prevládala pred vstupom do EÚ a NATO?

Základom bolo, aby boli pracovníci MZV presvedčení o týchto otázkach. Našťastie už vtedy fungovalo postgraduálne štúdium na Inštitúte medzinárodných vzťahov na Právnickej fakulte Univerzity Komenského. To boli mená ako Ivan Korčok (štátny tajomník MZVaEZ SR), Rastislav Káčer (veľvyslanec SR v Budapešti). Pri týchto personálnych nomináciách bolo dôležité, aby neuhli zo svojho presvedčenia.

V čom bola debata o transatlantickom smerovaní v roku 2004 iná ako tá v 1993?

Argumenty boli rovnaké, ale kroky boli konkrétnejšie. Bolo treba vysvetliť výhody a nevýhody členstva, v čom sa Slovensku pomôže, ako nám organizácie zabezpečia bezpečnosť. Z filozofickej roviny sa prešlo do konkrétnej. Vtedy nám pomohli mimovládne organizácie, ktoré cestovali po SR a  veľa týchto aspektov vysvetľovali širšiemu publiku.

Bolo ťažšie presvedčiť ľudí o NATO ako o EÚ?

Áno. Podpora NATO klesala, mne dokonca jeden deň vyjadrovali nedôveru v parlamente, keď sme uvoľnili náš vzdušný priestor spojeneckým vojskám (15. 4. 1999) na prelety pri bombardovaní Juhoslávie. Hovorilo sa, že máme krvavé ruky. Je to dramatické a nepremyslené, no na ľudí takéto vyjadrenia pôsobia. Ani vo vláde to nebolo jednotné. Museli sme sa tomu postaviť čelom – chceme sa stať členom NATO, musíme sa podľa toho správať. Predseda vlády Mikuláš Dzurinda ma vtedy podporil, ale nebolo to ľahké. Totiž nielen vláda sa stala členom NATO, ale celá krajina.

Trvalo dlho, než na to ľudia zabudli?

Dlho nám vyhadzovali na oči, že sme sa takto zachovali k „našim ľuďom“. Ale moja odpoveď na to vždy bola jednoduchá. Keď v Srbsku zvrhli Miloševiča, aj noví oficiálni predstavitelia hovorili, že to bolo nutné a k takejto situácii ich doviedla hlúpa a nebezpečné politika Slobodana Miloševiča. A nikdy som ako minister zahraničných vecí s juhoslovanskou, a potom srbskou vládou nemal problém. Nadštandardné vzťahy s kolegami zo Srbska mám dodnes.

Ako hodnotíte Slovensko ako člena EÚ vzhľadom na to, že ste stáli pri našom vstupe? Keď porovnáte aj debatu, aká prebiehala vtedy a aká prebieha dnes, keď sa zo slova Brusel stala takmer politická nadávka?

Slovensko je dnes normálnym platným členom Únie a v ničom nie sme horší, ale ani nejako vynikajúci. Uplatnili sme sa ako rovný hráč, ktorý je súčasťou fungujúceho mechanizmu. Ale tá debata na Slovensku, to, že Brusel je pomaly nadávka, treba istým spôsobom vidieť ako varovný prst. Tu je potrebné, aby sa európsky zmýšľajúce skupiny a ľudia začali k tomu aktívnejšie stavať, vyjadrovať sa. A hlavne to platí pre politikov. Tí by sa nemali báť vyjadriť svoj postoj a  postaviť sa tej populistickej antieurópskej vlne. Pretože EÚ riešila rôzne krízy, mala ťažkosti, ale stále je to najlepšia organizácia v celej novodobej histórii a jej dôležitosť  pre Slovensko treba trpezlivo vysvetľovať. Dramatizovaním problémov, ktoré má, rozhodne preváži všetky výhody, ktoré nám členstvo prináša.

Niektorí z tých euroskeptických skupín tvrdia, že EÚ má alternatívu na východe.

Viem, že často zaznievajú argumenty, že by sme mali namiesto EÚ spolupracovať s Ruskom. Som za to, že s Ruskom môžeme spolupracovať, ale iba v prípade, ak to bude podľa pravidiel Európskej únie. Práve také nastavenie je veľmi dôležité. A to, kedy sa skončia sankcie proti Rusku, ktoré to teraz znemožňujú, záleží iba na Rusoch – na Kremli a na Putinovi.

Ak hovoríme o tom, že aj politici by mali aktívne proeurópsky vystupovať, ako hodnotíte celú tú slovenskú debatu o „jadre“ EÚ? Premiér sa zaň hlasno vyjadruje.

To je zaujímavý problém, lebo už len to, čo to „jadro“ je, každý vníma inak. V reči predsedu Európskej komisie Jeana-Clauda Junckera o stave Únie v roku 2017 sa slovo jadro ani veľmi nevyskytuje. Príde mi to tak, že na Slovensku prebieha veľká debata o niečom, čo ešte dnes nie je ani len presne zadefinované. Stalo sa to takým moderným výrazom, ale čo to jadro presne má byť? Aké pravidlá tam majú platiť? Horlivé debaty predsedu vlády s poslancom EP Richardom Sulíkom o abstraktnom pojme považujem za dosť čudesné.

Ako „jadro“ vnímate vy?

Tak, že ak budú nejaké spoločné európske projekty, ktorých sa budú môcť zúčastniť iba niektoré štáty, schvaľujeme to a budú môcť ísť do toho. A v tomto zmysle si myslím, že je správne byť ambiciózny a je správne hovoriť, že chceme hrať prvú ligu. Chceme byť pri tom, keď sa bude rozhodovať o budúcnosti Európy. Sme totiž integrálnou súčasťou tejto budúcnosti. Myslím si, že Slovensko má na to, aby sedelo pri stole, keď sa budú prijímať rozhodnutia.

Ako teda prakticky priblížiť a spopularizovať EÚ medzi bežnými občanmi?

EÚ často vymýšľa rôzne argumentačné stratégie, ako pôsobiť na verejnosť. Ale myslím si, že ak bude dobre fungovať a prijme opatrenia, ktoré pomôžu ľuďom a pocítia to, nepotrebujeme žiadne stratégie. Vtedy to naši občania prirodzene pocítia.

Takže je to aj na strane EÚ, aby sa stala menej byrokratickou a začala riešiť bežné problémy ľudí?

Áno, lebo potom sa ľudia cítia od EÚ odtrhnutí. To, že Brusel sú aj naši ľudia, že si sami volíme europoslancov, až tak ľudia neriešia. A je to aj naša chyba, lebo sme členmi už 13 rokov a naši ľudia stále vnímajú Brusel a EÚ ako niečo mimo nás. Keď začala utečenecká kríza, dostával som e-maily, že „pán Kukan, ale tí utečenci, veď to sa týka EÚ, nás sa to netýka“. Ako keby sme neboli EÚ!

Keď už sme sa dotkli jadra aj kvót, ako vnímate argumenty, že to prípadné jadro nás bude niečo stáť?

Po prvé, opakujem, stále nevieme, čo presne „jadro“ je, a nevieme, čo by sme museli, alebo nemuseli prijať. A čo sa týka napríklad tých nešťastných migračných kvót, síce s nimi nesúhlasím, ale musíme si uvedomiť, že ide o celoeurópsky problém. Španieli, Taliani a Gréci nemôžu trpieť za všetkých ostatných a za svoju geografickú polohu pri Stredozemnom mori. Takže my ako členský štát EÚ sa musíme podieľať na riešení európskych otázok. Možno nie priamo prijímaním utečencov, lebo ani oni k nám nechcú. Ale keďže aj my sme EÚ, nemali sme kvóty len odmietať a napádať na súdnom dvore, ale aj ponúknuť alternatívu, ako inak dokážeme pomôcť. Posielať tam policajtov, peniaze alebo inak pomáhať ďalším členským krajinám. V konečnom dôsledku by sme aj my očakávali solidárnosť a pomoc, ak by sa táto situácia bezprostredne týkala našej krajiny.

Ako teda vysvetliť ľuďom, že my sme EÚ a  je to tak pre nás dobré?

Pozrite, tie argumenty a všetko to, čo sme museli vysvetľovať a  presviedčať o tom ľudí v predvstupovom období, tie sú stále všetky aktuálne. Tá debata tu stále je. A nesmieme dovoliť, aby hlasy tých, ktorí iba nadávajú a kritizujú, boli jediné, ktoré je počuť. Lebo tí sú vždy najhlasnejší, ale stále ich je menšina.