Zahraničná politika

Ako by ste popísali začiatky samostatnej republiky?

Bola som proti rozpadu ČSFR, ale vedela som, že sa to stane. V roku 1992 mi Václav Havel ponúkol možnosť, aby som sa stala viceprezidentkou republiky. Myslel si, že tak zabráni rozpadu. Odmietla som a odpísala som mu, že Československo sa rozpadne. Bol to politický vírus.

Odkiaľ pochádzal?

Z Juhoslávie. Bola to vlna. Ako veľvyslankyňa vo Viedni som to vnímala veľmi blízko. Aj Vatikán, Svätá stolica,  podporoval vznik pásma katolíckych krajín, ktoré by fungovali ako hrádza „bezbrehého“ liberalizmu. A rozpadol sa Sovietsky zväz, a dokonca bez vojny, čo nikto nepredpokladal.

Čo predchádzalo rozpadu ČSFR?

Československo malo asi jednu chybu. Bolo založené veľmi rýchlo, tvrdia niektorí odborníci, a chýbala prediskutovaná tmeliaca idea. Pre Slovákov bolo časom málo, že ich ČSR uchránila pred ďalšou maďarizáciou.

Ako to vyzeralo zo zahraničia?

Existovali snahy o rozpad ČSFR. Financie išli podľa mojich informácií aj z juhu Nemecka, ani niektoré sily v Rakúsku neboli proti rozpadu. Pretože sediac vo Viedni som si uvedomovala, že Československo „ležalo„ na Rakúsku ako ťarcha a niektorí Rakúšania si zrejme mysleli, že rozdelenie zbrzdí rozvoj najmä Čechov.

Ako vyzerala zahraničná politika mladej SR?

Federálnym ministrom zahraničných vecí sa v roku 1992 stal Slovák Jozef Moravčík. Jeho prvá pracovná cesta viedla do Viedne. Spýtala som sa ho, či nepotrebuje podklady,. Odpoveď neprišla. Išlo mu len o delenie majetku, zahraničná politika ho nezaujímala. Pochopila som, že z jeho úrovne zahraničná politika skončila. Z úrovne Ministerstva medzinárodných vecí v Bratislave sa pripravovalo všetko.  Našťastie, z Prahy prišli niektorí diplomati, ale väčšina z nich, Slovákov, ostala v Prahe v Černínskom paláci.

A potom?

Vrátila som sa domov 8. januára 1993, mimochodom, na náklady českej strany. Musela som ešte zostať, lebo Rakúšania nechceli podpísať rozdelenie bankových účtov pred skutočným rozdelením republiky. Rakúšania sa chvíľu aj pokúšali, aby sa niektoré medzinárodné zmluvy medzi ČSR a Rakúskom znovu diskutovali, niektoré aj anulovali. Nám išlo o jasnú akcesiu všetkých zmlúv Československa do právneho poriadku oboch nových štátov. A potom začal nezmyselný boj o majetok vo Viedni. Doteraz nemáme poriadny úrad vo Viedni, ale máme veľa víl.

Aké boli priority slovenskej zahraničnej politiky vtedy?

Niektoré boli reálne, niektoré veľmi naivné. Najmä z prostredia HZDS. O ničom inom sa z pohľadu z Viedne nerozprávalo, len o majetku, a kto je skutočný Slovák. Mňa upodozrievali, samozrejme, že nie som pravá Slovenka. Po návrate som začala uskutočňovať svoj dávny sen – založiť historicky prvú Slovenskú spoločnosť pre zahraničnú politiku (SFPA). Prvé podujatie bolo pod názvom Dejiny zahraničnopolitického myslenia na Slovensku v 19. a 20. storočí. Na dvanástich stretnutiach sme sa snažili zistiť, čo boli historické priority zahranično-politického myslenia na Slovensku.

Aká bola spolupráca s politikmi? Vnímali Slovensko v kontexte zahraničnej politiky?

Na jedno zo stretnutí sme pozvali aj Jána Čarnogurského, zakladateľa a vtedy predsedu KDH. Spýtali sme sa ho, ako slovenský katolícky disent vnímal otázky zahraničnej politiky a ako hodnotili politické súradnice okolo Slovenska. Jeho prvá veta bola: „My sme takto vôbec neuvažovali.“ Takže ani disidentské kruhy nemali predstavu o smerovaní zahraničnej politiky. Mali ju len tí, ktorí pracovali na Ministerstve medzinárodných vzťahov, alebo diplomati, ktorí prišli z Prahy. Tí pokračovali v smerovaní ČSFR, teda dostať SR do NATO a EÚ čo najskôr, kým sa nezatvoria „dvere“.

Čo vám slúžilo ako vzor pre SFPA?

Vzorom pre mňa bola Gesellschaft für Auslandskunde, ktorá vznikla v Mníchove po druhej svetovej vojne, keď Nemci ešte nemohli mať ministerstvo zahraničných vecí. Keď som si tam na prednáškach listovala v ich kronike, zistila som, že mali nos na významné osobnosti pre budúce zahranično-politické vzťahy. Pozývali si budúcich ministrov, premiérov a politológov z celej Európy. Ministerstvo potom len nadväzovalo na tieto už kultivované vzťahy. Preto som sa rozhodla, že niečo také urobím aj na Slovensku. Chcela som prinútiť občiansku spoločnosť, aby začala zahraničnopoliticky uvažovať.

Kto navštevoval SFPA zo zahraničia?

Všetci. Doteraz mám denník so záznamami zo stretnutí. Skôr, než išli za Mečiarom, zastavili sa v SFPA. Napríklad Timothy Garton Ash, ale aj lord Robertson, všetci veľvyslanci. Aj preto Ministerstvo zahraničných vecí, vtedy v rukách HZDS, zostalo veľkým kritikom SFPA. Jedna poslankyňa za HZDS vtedy kričala, že chcem založiť tieňové ministerstvo zahraničných vecí. SFPA existovala v prvých rokoch vo veľmi hostilnom prostredí. Ale prežili sme.

Čo bolo cieľom mladého Slovenska v zahraničnej politike?

Vstup do NATO bol kľúčom pre ďalšiu integráciu. Ako československá veľvyslankyňa som bola proti rozpadu republiky, dokonca bez referenda.  Bála som sa, že sila, ktorá roztrhne štát, hodí Slovensko na východ. Vtedy Rusko začalo vnímať Slovensko ako možný klin svojho záujmu v strednej Európe. Nakoniec, verejná podpora vstupu do NATO bola na Slovensku len okolo 25 percent. A poľská dedina na druhej strane hraníc bola 85 % proNATO. Tomu som vtedy vôbec nerozumela.

Aká bola cesta Slovenska do NATO?

Pomalá. V roku 1997 na samite NATO v Madride nás neprijali. Príčinou bol Mečiarov režim. Oficiálne kruhy v USA boli proti druhému otvoreniu NATO. Zrejme nechceli viac dráždiť Kremeľ. Pamätám si, ako mi asi v roku 2002 zavolal poľský minister zahraničných vecí, môj priateľ Wladyslaw Bartoszewski, ktorý sa práve vrátil z Moskvy. Na súkromnej večeri sa ho jeho náprotivok vypytoval, prečo Poliaci tak tlačia na to, aby bola SR v NATO. Ako jeden z dôvodov uviedol neschopnosť utesniť severnú horskú hranicu so Slovenskom. „S tými Slovákmi sa nedá, vieš, sú to veľkí pašeráci,“ povedal mu so smiechom. „Ani Hitlerovi sa počas vojny nepodarilo zabrániť, aby tadiaľ nepašovali zbrane, kone, literatúru…“ vraj dodal. „Ani Hilerovi?“ spýtal sa ho ruský hostiteľ s úžasom. Pre Hitlera bolo hornaté Slovensko klinom smerom na východ a Primakovov plán počítal so SR ako klinom pre nich, ale v opačnom smere. Stále treba zdôrazňovať, že bez vstupu do NATO by sme dnes boli na úrovni Bieloruska.

Akým spôsobom sa komunikovali tieto témy a zvyšovala verejná mienka?

Do škôl nás vtedajší režim nepustil, ale prostredníctvom pobočiek SFPA v Banskej Bystrici a v Prešove sme mohli organizovať besedy.  Po čase mi vtedajší americký veľvyslanec Ralph Johnson oznámil, že sa rozhodli využiť tieto stretnutia a otvorene kritizovať Mečiarov režim. Vybrali sme na to stretnutie v Prešove. V divadle bolo asi 250 ľudí. Aj teraz mám husiu kožu, keď si spomeniem, aké ticho nastalo pri prejave pána veľvyslanca. Neskôr v spolupráci celého tretieho sektora sme podľa prieskumov vytiahli podporu na 52 percent pre NATO.

Čo boli najväčšie prekážky vstupu do NATO?

Samozrejme, demokratické deficity, ako sa to vtedy nazývalo. Dnes sa to volá neliberálna demokracia. Neviem, nakoľko vysielalo signály záujmu o Slovensko Rusko. Na pozíciách ministrov boli vtedy môj bývalý spolužiak z univerzity Juraj Schenk alebo Zdenka Kramplová. Dodnes neviem, ako vtedy vnímali zahraničnú politiku a čo o nej vedeli. Či sa len neprispôsobovali náladám pána Mečiara.

Čím bol spôsobený nedostatok kvalitného personálu v MZV?

Začiatok nového úradu je vždy ťažký. HZDS, SNS a podobné zoskupenia natlačili do ministerstva svojich ľudí, väčšinou nemali ani poňatia o zahraničnej politike a neovládali – možno našťastie, jazyky. Všetko bolo také veselo tragické. Okrem toho, zahraničnopolitickými témami dodnes nevyhráte voľby. Okrem pár tém ako migrácia alebo antiamerikanizmus sa občania zahraničnopolitickým témam nevenujú. Pozrite sa, ako o zahraničnej politike píšu slovenskí novinári a kde sú tieto témy prítomné v našich denníkoch.

Ale nebola práve porážka Mečiara voľbou smerovania zahraničnej politiky?

Nie som až taká romantická. Ľudia naďalej volili HZDS, ale mladí voliči v roku 1998 rozhodli, že chcú mať otvorené hranice a chcú cestovať. Niektorí si predstavovali, že keď budeme v NATO a v EÚ, na druhý deň už budú bohatí. Dnes sa sťažujú, že sme neuskutočnili ich detinské sny.

Čo sa stalo s Mečiarovými ľuďmi v MZV na konci 90. rokov?

Ministrovi za SDKÚ Kukanovi sa nepodarilo všetkých hneď nahradiť, aj vďaka Zákonu o štátnej službe. Ak chcete v spoločnosti čokoľvek zmeniť, napríklad aj smerovanie zahraničnej politiky, nepotrebujete viac ako desať ľudí. A tých Kukan okolo seba mal. Pomerne veľká skupina diplomatov vedela, kam chcú ísť, len vyčkávala na zmenu, a skoro okamžite sa prispôsobila. Dnes je MZV ukážkovo obsadené.

Ako nám pri vstupe do NATO pomáhali susedia?

Poliaci odhlasovali v parlamente prioritu zahraničnopolitického záujmu, aby bola SR v NATO. Mojou najdôležitejšou úlohou ako veľvyslankyne vo Varšave od roku 2000 bolo udržať túto ich unikátnu podporu. Nakoniec, moje vyslanie nebolo ani tak výsledkom záujmu slovenskej vlády, ako skôr nátlak zo strany poľskej. Veľmi nám pomohli a nemali by sme na to zabudnúť. Celá Vyšehradská štvorka (V4) bola motorom, ktorý pomáhal Slovensku dohnať stratený čas. Preto sme dnes povinní vrátiť im ich pozornosť. S naplnením kritérií pre vstup do NATO, čo bola priorita prvej Dzurindovej vlády, sa otvorili aj možnosti vstupu SR do EÚ. V tom nám veľmi pomáhali najmä Česi.

A stáli by o našu pomoc?

Samozrejme. Podpora všetkých demokratických proeurópskych síl je našou povinnosťou. Bohužiaľ, žiadna z nových politických síl to nemá ako svoju prioritu. Stále sa venujeme len sebe. Musíme to zmeniť. Pomoc druhým nám dodá sebavedomie a pocit užitočnosti. Sme teraz viac ako inokedy zodpovední aj za celý región strednej Európy.

Ako sa stavali k NATO národniari?

Raz som pozvala do knižnice SFPA vtedajšieho predsedu Slovenskej národnej strany MENO, aby vysvetlil postoj SNS voči NATO. Vtedy vehementne presadzovali neutralitu. Rečník sa najprv zľakol počtu ľudí, ktorí si ho prišli vypočuť, a potom sa vyhováral, že oni vlastne nie sú proti NATO, len chcú vyskúšať alternatívu, ak by nás neprijali. Predstavovali si zahraničnú politiku ako skúšobňu kostýmov pred zrkadlom v Hornej Dolnej.

A konzervatívci?

Pre nich bol najdôležitejším nepriateľom západný liberalizmus. Ján Čarnogurský na jednom podujatí už v roku 1990 úprimne prehlásil, že keby bol vedel, že pôjdeme cestou západných liberálnych hodnôt, bol by proti zamatovej revolúcii. Na jednom z podujatí SFPA v roku 1997 verejne vyslovil radosť nad neprijatím SR do NATO. Dnes sa posunul k zbožňovaniu Putinovho režimu a je už v tomto osamelý. Aj preto musel opustiť KDH.

Volia dnes prvovoliči inak ako vo voľbách 1998? Čo sa stalo?

Je to rôzne. Niektorí sa prestali zaujímať o svoju budúcnosť na Slovensku, lebo chcú odísť. Niektorých láka radikalizmus. Všetko je to o snoch a sklamaniach, ktoré si doniesli z rodín. Nastala móda nariekať, kňučať a sťažovať sa, že sme si predsa všetko predstavovali inak. Slovensko stojí na križovatke, ale má dôležitú kotvu – euro v peňaženke. Len sa obávam, že ak Česká republika zamieri východným smerom, Slovensko bude mať problém zostať ostrovom EÚ v strednej Európe.

Kde vzniká frustrácia vo voličoch extrémistických strán?

Padol marxistický predpoklad, že keď budú mať ľudia dosť nových domov, chladničiek a farebných televízorov, budú voliť rozumnú budúcnosť pre svoje deti. Zabudli sme, že ľudia nikdy nemajú dosť. Starší voliči sa obávajú veľkých zmien a sú prestrašení, čo všetko sa deje vo svete. Mladí nevzdelaní muži sa nudia. Chceli by si konečne udrieť. Napokon, studená vojny skončila už pred 29 rokmi. Každý, kto aspoň občas počúva raperov, vie, že jazyk zhrubol a vnímanie sveta sa zjednodušilo na vztýčený prostredník.

Prečo?

Lebo je to konečne zábava. A dnes sa spoločnosť chce najmä zabávať. Len žiadne problémy.

V čom to ešte tkvie?

V nepochopení zmyslu reforiem po roku 1998. Na čom vyhral SMER a pán Fico v roku 2006? Dosť bolo ambícií, kričal, sme malá krajina, nemôžeme mať veľké ambície, my si tu budeme sami vládnuť na istoty. Keď začnete ľuďom nahovárať, že sú bedári a obete reforiem, mnohí tomu uveria. Byť obeťou druhých je také pohodlné. Nemusíte niesť za nič zodpovednosť. A to sa mnohým zapáčilo. Zodpovední za môj život sú tí druhí.

Ako zmeniť ratio okolo EÚ na emócie?

Nad 70 percent ľudí je spokojných s eurom, takže ratio tam je. Čo sa týka emócií, tu už nepomôže zahraničná politika, ale dobre nastavená kultúrna politika. Musíme zmeniť naše národné rozprávky – všetky tie dôkazy o Slovákoch ako obetiach druhých, o hlúpom Janovi, ktorý napriek všetkému môže byť kráľom, že chudoba cti netratí a všetky podobné ďalšie. Zároveň by som oddelila MZV od Ministerstva európskych záležitostí. To ľudí mätie, že európska politika je zahraničná, a ona je naša vnútorná politika. A začať kampaň o našej zodpovednosti za EÚ a nie stále zdôrazňovať, že EÚ je len o tom, aby nám dali peniaze a ďalej sa nestarali – čo je dnes politika Orbána v MR a Kaczynského v PR. Kedysi som napísala do .týždňa článok pod titulom: Dajte, dajte a viac sa nestarajte!

Ako vyzerá dnešná debata o hodnotách v zahraničnej politike?

Slovensko skutočne debatuje, to je prvý krok. Iniciatívu, deklaráciu o smerovaní SR, ktorú pripravil prezident Kiska, napríklad v ČR vnímajú ako dobrú správa. Na sociálnych sieťach, v televízii, doma, ľudia debatujú, kam má Slovensko patriť. Nie je to ako na začiatku 90. rokov, keď všetci mlčali, lebo nemali o čom rozprávať. Nikdy o zahraničnopolitickom smerovaní nerozmýšľali.

Koľko voličov SMER-SD a SNS si prečíta takúto deklaráciu?

Ale to je jedno. KDH bolo vo vláde počas vstupu SR do NATO, aj keď politicky boli proti. A vo vláde aj zostali.

Čo bude ďalej so Slovenskom?

Pozrime sa do našej histórie, to nám pomôže pochopiť, kto sme. Jedno je isté: dokážeme využiť pootvorené dvere historických príležitostí. SNP je krásnym dôkazom. Povstanie proti vlastnému štátu,  pravý čas aj s ľuďmi, ktorí sa obetovali, napríklad generál Golian a Viest. Môj otec, ktorý bol tiež v povstaní, vravieval: „Potrebujeme len trošku priaznivejšiu klímu, a hneď sa všetko pohne správnym smerom.“ Jednostranná orientácia na Európsku úniu len ako zdroj peňazí, či už do súkromných vreciek alebo na diaľnice, sa nám môže čoskoro nevyplatiť. Musíme začať hovoriť o širšej zodpovednosti. Toho tí naši chamtivci asi nebudú schopní, predpokladám však, že vyrastá nová generácia. Teraz sa musíme začať usilovať o kultúrnu, teda civilizačnú zmenu. A tá sa presadzuje ťažšie ako zmena daňového systému. Potrebujeme nové národné narácie o úspešnom Slovensku a múdrych ľuďoch.

Akým spôsobom by sme si mali pripomínať veľké osobnosti Slovenskej histórie?

V Inštitúte pre kultúrnu politiku máme projekt MEMO GYM, ktorý je zameraný na cvičenie pamäte. Koho by sme si mali a prečo pamätať z našej histórie. Lebo veľmi zabúdame. A keď zabudneme, budeme opakovať tie isté chyby. Posilňovať, trénovať pamäť znamená zároveň učiť sa a vyhnúť sa hlúpostiam z minulosti. Aspoň niektorým.