Zahraničná politika

Domnievam sa, že aj s odstupom času bude na roku 2014 z globálneho hľadiska  pamätihodných niekoľko vecí.

Vedecké merania špičkových svetových pracovísk potvrdili, že to bol doteraz najteplejší rok v histórii od čias, odkedy máme k dispozícii solídne priame merania teplôt, teda zhruba za posledných 130 rokov. Štrnásť z 15 najteplejších rokov sme zažili po roku 2000. Rok 2014 bol zatiaľ najteplejší aj na Slovensku: predošlý rekord z roku 2007 prekročila priemerná teplota na Slovensku vraj o 0,6 stupňa Celzia. To je obrovský skok do horúcej budúcnosti.

Veľká väčšina ľudí stále nechápe, že rýchlosť otepľovania nemá v dejinách ľudstva a asi ani Zeme obdobu, a pod klamnou pozlátkou príjemného jarného počasia v decembri alebo v januári sa skrýva prísľub drsnej budúcnosti. Vedia to vedci – zvyšok nič netuší, alebo zvolil fatalistický prístup v štýle „dáko bolo – dáko bude“.  Najprestížnejší vedecký časopis Science pred pár dňami priniesol novú štúdiu o bezprecedentnom riziku megasucha v centrálnych a západných USA: riziko toho, že do konca storočia postihne toto územie 35 rokov trvajúce extrémne sucho, vyhodnotili ako 80-percentné. Vedecký časopis už nedopovedal, že na zničenie poľnohospodárskej produkcie tohto územia stačí omnoho kratšie a menej extrémne sucho, ako vedci predpokladajú v druhej polovici storočia. Napríklad také, aké ho zasiahlo v čase Dust Bowl v 30. rokoch 20. storočia: to trvalo len pár rokov, ale stačilo to na to, aby premenilo farmy severného Texasu, Oklahomy, Kansasu a priľahlých území na prachové púšte.

Prečo by sa mal svet vzrušovať suchom kdesi v Severnej Amerike? Nuž preto, lebo USA sú suverénne najväčším svetovým exportérom pšenice a kukurice, dvoch z troch plodín, na ktorých stojí náš svet (tá tretia je, ako správne predpokladáš, ryža). Keď príde nový Dust Bowl, americký export potravín výrazne klesne alebo úplne zanikne, ich ceny pôjdu cez plafón a hladomory zasiahnu všetky krajiny odkázané na veľký dovoz potravín. Napríklad celý arabský svet – z ktorého dnes pochádza zhruba polovica ropy obchodovanej na svetových trhoch.

Keď už sme pri rope, od leta 2014 klesla jej cena na polovicu, z asi 100 dolárov za barel na dnešných zhruba 50. A pokles sa drží. Otázka je, ako dlho bude možné takéto nízke ceny udržať, kým nedôjde k bankrotom dostatočne veľkého počtu ropných firiem v dôsledku nízkej ceny, a následne k poklesu svetovej produkcie ropy – a k obnove vysokých cien. Odhady sa rôznia: niektorí si myslia, že takéto nízke ceny – mimochodom, stále oveľa vyššie ako ceny pred rokom 2005 — môžu vydržať aj 2-3 roky, iní, vrátane mňa, predpokladajú, že to potrvá oveľa kratšie. Uvidíme. V každom prípade majú momentálne nízke ceny ropy viacero dôležitých geopolitických dôsledkov. Z hľadiska bezpečnosti v Európe najmä výrazne znížili príjmy Ruska a zredukovali jeho militaristické možnosti. Bez účinných sankcií však samy nepostačili na to, aby zastavili ruskú agresiu proti Ukrajine.

Vojna na Ukrajine stále trvá a Západ na ruskú agresiu reaguje podobne, ako kedysi reagoval na agresiu Adolfa Hitlera proti Československu a Poľsku. Ako všetci vieme, Británia a Francúzsko v roku 1938 v Mníchove zradili svojho oficiálneho spojenca Československo za cenu dohody s Hitlerovým podpisom. Keď v roku 1939 Hitler, a vzápätí Stalin napadli Poľsko, Francúzi a Briti vyhlásili Nemecku „čudnú vojnu“: priviedli k nemeckým hraniciam armády a zostali na nich sedieť, až kým Poľsko nevykrvácalo. Tieto historické spomienky sú dnes v Európe aktuálne ako ešte nikdy od roku 1945.

V roku 1994 podpísali predstavitelia USA a Veľkej Británie v Budapešti memorandum, čím sa stali garantmi územnej celistvosti a nezávislosti Ukrajiny – Ukrajina sa na oplátku vzdala jadrových zbraní, ktoré zdedila po rozpade ZSSR. Keď vo februári 2014 Rusko zaútočilo na Ukrajinu, anektovalo Krym a neskôr rozpútalo vojnu na Donbase, USA aj Británia zaujali polohu mŕtveho chrobáka. Dlho predstierali, že nič nevidia, a keď sa to už dlhšie predstierať nedalo, namiesto pomoci Ukrajine začali rokovať s agresorom. Neville Chamberlain, ktorý v roku 1938 zradil Československo, a priviedol tak svet k najkrvavejšej vojne dejín, má učenlivých žiakov.

Kedy, a či sa Spojené štáty a Veľká Británia dočkajú nového Winstona Churchilla, dnes nikto nevie. Zdá sa, že skôr ako na jeseň 2016, keď budú v USA prezidentské voľby, to nebude. Dovtedy bude asi Ukrajina musieť vydržať sama, bez efektívnej pomoci svojich takzvaných garantov. Iná vážna rovina problému zrady Ukrajiny je, že hlboko spochybňuje samotnú hodnovernosť NATO – uholného kameňa bezpečnosti Európy. Ak USA a Británia zradili Ukrajinu, ako možno veriť tomu, že by v prípade ruského útoku prišli na pomoc Tallinu alebo Rige? Kde sú záruky, že by namiesto vyslania vojsk neusadli za „rokovací stôl“ s Hitlerom dneška a nedohodli s ním nový „mier našich čias“?

Môj list Tebe som v decembri 2013 ukončil prianím „Nech mier a sloboda zostávajú s naším kontinentom“. Nesplnilo sa. V Európe, hneď za našimi hranicami, zúri krvavá nevypovedaná vojna. Vo svojej podstate to je aj vojna proti Európskej únii, paradoxne financovaná Európskou úniou, ktorá je zďaleka-zďaleka najväčším dovozcom ruskej ropy a plynu, dvoch hlavných komodít poháňajúcich ruský štát a jeho militaristickú mašinériu. Takže prianie do roka 2015? Nech sa v ňom aspoň trochu poučíme z histórie. Jeden Mníchov stačil. Aj bez ďalšieho sú pred ľudstvom a Európou kolosálne výzvy.

Tvoj otec

február 2015