Zahraničná politika

Šestnásť mesiacov volieb

Volebný rok a pol, ktorý je v krajine v plnom prúde, priniesol dôležité výsledky v súvislosti s možnými predpoveďami, kam sa bude Turecko v budúcich rokoch uberať. Okrem regionálnych volieb sa nedávno uskutočnili aj prezidentské. K volebným urnám pôjdu Turci zrejme čoskoro aj v súvislosti s referendom o zmene ústavy a v prvej polovici budúceho roka ich čakajú aj všeobecné parlamentné voľby.

Napriek celoštátnym protestom, ktoré v krajine vzbĺkli v lete minulého roka, alebo obrovskému korupčnému škandálu – ktorý len zľahka transformoval Erdoğanovu vládu a k reálnym výmenám došlo len na stoličkách vyšetrovateľov a sudcov, ktorí mali celú kauzu objasniť –,  k významnému prelomu v smerovaní krajiny nedošlo. Doterajší premiér Recep Tayyip Erdoğan bol dokonca začiatkom augusta v prvých priamych prezidentských voľbách zvolený aj za hlavu štátu, a to už v prvom kole. Prekvapenie sa teda nekonalo. Tak ako v marcových regionálnych voľbách – keď AKP (Adalet ve Kalkınma Partisi – Strana práva a rozvoja) bez väčších problémov ustála krízu –, úspech vládnej AKP nebol ani taký prelomový, aká veľká bola jeho prezentácia pred tvárou verejnosti v konečnom dôsledku. Prieskumy verejnej mienky naznačovali možnosť víťazstva už v prvom kole a Erdoğan dosiahol svoje víťazstvo so ziskom 52 percent hlasov. Pred voľbami sa významne analyzovala mohutnosť kampane vtedajšieho premiéra, keď podľa opozície vládna AKP skúpila tesne pred dňom volieb všetky voľné reklamné plochy a bilbordy. Premiéra a vládu kritizovala za to, že každú oficiálnu návštevu a prezentáciu zmenili Erdoğanovci na predvolebný míting.

Funkcia prezidenta v Turecku je podobne ako na Slovensku skôr reprezentatívna. Tureckí vládni predstavitelia však posledné mesiace pracovali na príprave novej, dlho očakávanej ústavy. Čakalo sa už len na nového prezidenta, ktorý sa teraz – ak ústava prejde celoštátnym referendom – stane vedúcou osobnosťou nového štátneho zriadenia, prezidentskej republiky, vystavanej na príklade Spojených štátov. Erdoğan sa o zmenu ústavy pokúšal aj v minulosti, no neuspel. Dnes je situácia iná a jeho popularita dosahuje nové maximá.

Erdoğanova popularita

Erdoğan vystaval svoj politický imidž na populistickom základe, kde on – a len on – je skutočným reprezentantom ľudí a ostatných politických oponentov označuje za nepriateľov štátu. Z jeho verejných prejavov jasne cítiť presvedčenie, že Turkov pokladá za jeden národ, ktorý má jednu spoločnú vôľu, a keďže národ si zvolil lídra, ten velí všetkým bez rozdielu.

Aj napriek vyhláseniam o jednotnej krajine a národe je Erdoğan medzi Turkami asi rovnako nenávidený ako milovaný a analytici stále častejšie skloňujú slová polarizácia spoločnosti. Väčšina obyvateľstva, ktorá ho podporuje, pochádza z menších miest alebo z okrajových častí tých najväčších. Priemerný volič AKP má sklon k islamskému vierovyznaniu a ukončené základné alebo stredoškolské vzdelanie. (The MetroPOLL Strategic and Social Research Center 2014, Cumhurbaşkanlığı Seçimi) Samozrejme, nie je to pravidlo. Asi tretina obyvateľstva (podľa TEPAV – Economic Policy Research Foundation of Turkey stále sympatizuje skôr s nastavením republiky v zmysle sekularizmu a kemalizmu, na ktorých vystaval Turecko jej prvý prezident Mustafa Kemal Atatürk. V prezidentských voľbách však títo voliči na výber nedostali. Okrem Erdoğana sa v boji o prezidentskú stoličku uchádzali už len moslimský klerik a dlhoročný generálny sekretár Organizácie pre islamskú spoluprácu Ekmeleddin İhsanoğlu a predstaviteľ kurdskej menšiny v Turecku a predseda štvrtej najväčšej parlamentnej strany HDP Selahattin Demirtaş. Zdá sa, že práve preto bola zaznamenaná – na turecké pomery – pomerne nízka, 73-percentná účasť (keďže voľby sú v krajine stále povinné, hoci neúčasť sa netrestá, podobne ako v Grécku alebo Belgicku). Erdoğan nakoniec presvedčil 21 z 54,7 miliónov oprávnených voličov.

Popularita tureckého prezidenta v zahraničí je tiež vnímaná zmiešane. Zaujímavý je prehľad výsledkov prezidentských volieb zahraničných Turkov. Napríklad tí v Nemecku, Rakúsku či Belgicku v takmer 70 percentách volili Erdoğana. V krajinách ako Spojené štáty, Španielsko, Nový Zéland alebo Česká republika dalo svoj hlas Erdoğanovi len necelých 20 percent voličov (ortakhaber.com 2014, Ülke ülke adayların aldığı oy sayıları).

Európa a západné krajiny sa stavajú k jeho výhre pomerne pozitívne. Americký prezident Barack Obama bol medzi prvými, ktorý anglicky nehovoriacemu Erdoğanovi osobne telefonoval. Na „prehĺbenie spolupráce“ sa podľa listu adresovanému novému tureckému prezidentovi tešili aj predstavitelia EÚ Van Rompuy a Barroso.

Pre východné, najmä arabské krajiny je Turecko stále hviezdou regiónu, ktorá spojila silné ekonomické zázemie s islamským cítením. Istanbul i prímorské letoviská sú plné arabských turistov. Ich počet (napríklad Iračanov alebo Iráncov) vzrástol v porovnaní s minulou sezónou o 46 percent (TÜRSAB 2014 Türkiye Turizm Sezonu Raporu). Najviac sa ich sústreďuje v obchodných centrách. Tie luxusnejšie začínajú najímať pracovníkov, ktorí hovoria arabsky, pretože ide o dôležitú klientelu. To, že sa Istanbul pomaly transformuje na Dubaj, vidieť najmä v nadrozmerných a pompéznych stavbách, ktoré posledné roky vyrastali po celej „perle na Bospore“. Podľa Turkstatu celkový obchod medzi Tureckom a arabskými krajinami predstavoval v roku 2012 vyše 55 miliárd dolárov (na porovnanie: obchod so Spojenými štátmi dosiahol v tom čase necelých 18 miliárd dolárov), a toto číslo každoročne stúpa.

Materiálny progres, sociálna stagnácia

Istanbul, 20-miliónové megamesto, je azda najlepším príkladom toho, ako sa krajina počas vlády Erdoğana mení. Výstavba po celom meste je ohromujúca – stavajú sa prevažne nadrozmerné bytové domy, presklenné kancelárie a v krajine toľko diskutované obchodné a nákupné centrá. Mesto je na jednej strane plné turistov, no tí sa združujú najmä v okolí historických pamiatok a v dave domácich sa na frekventovaných uliciach strácajú. V Istanbule si Turci mnoho kultúry neužijú – večerné dopravné zápchy spôsobujú, že mnohí strávia na ceste do a z práce bežne aj tri hodiny denne. Podľa správy TomTom (TomTom Traffic Index Report 2013) je Istanbul po Moskve druhým mestom na svete s najhoršou dopravnou situáciou.

Nový turecký prezident sa netají tým, že megaprojekty, ktoré si zobral pod svoj patronát, sa sústreďujú v západnej časti krajiny, najmä v okolí Istanbulu. Ako bývalý primátor mesta je k tomuto centru tureckej kultúry a obchodu Erdoğan stále veľmi sentimentálny. Medzi inými sa v súčasnosti najviac spomína výstavba tretieho mosta cez Bospor a tretieho letiska v severnej časti Istanbulu, budúceho najväčšieho letiska v Európe za 30 miliónov dolárov, ktoré bude s najväčšou pravdepodobnosťou – podľa príkladu newyorského JFK – používať skratku RTE (Recep Tayyip Erdoğan). Projekt obrovského kanálu, ktorý by v poslednej fáze odklonil plavbu lodí z Bosporu a z krehkého mesta Istanbulu – kde v najbližšom desaťročí seizmológovia očakávajú významné zemské otrasy – by vytvoril ostrov, je už v posledných prípravných fázach a čaká sa na začiatok výstavby.

Napriek všetkým megaprojektom je Turecko zo všetkých krajín OECD na chvoste v ratingu spokojnosti v živote (horšie výsledky zaznamenali len Gréci, Slováci s ratingom 4.0 boli od Turkov vzdialení o šesť miest). Navzdory akejsi negatívnej nálade alebo faktu, že len necelých 30 percent obyvateľov v Turecku dokončí strednú školu, hospodárstvo krajiny narastá. Podľa analýz je hospodársky rozvoj od nástupu vlády AKP najlepší v dejinách. Ekonomika Turecka vzrástla v roku 2013 o 4 percentá (OECD 2013, Statistical Profile of Turkey). (Na porovnanie: slovenské hospodárstvo podľa Štatistického úradu SR za celý rok 2013 evidovalo reálny rast na úrovni 0,9 percenta.) No celkový rast aj v tomto roku najviac poznačil rast domácej spotreby, čo je trend, ktorý sa v boji proti narastajúcemu deficitu ekonomiky – ten koncom minulého roka dosiahol 65 miliárd dolárov – zatiaľ nepodarilo ustrážiť (TURKSTAT 2013., Main Statistics). Turecko je až z troch štvrtín závislé od dovozu energií pre domácu spotrebu. A práve ten tvorí väčšinu tureckého deficitu. Odpoveďou vlády je snaha diverzifikovať svoje energetické zdroje, najmä výraznými investíciami do elektriny z vodných elektrární a jadrovej energie – v súčasnosti sú vo výstavbe až tri nové jadrové elektrárne.

Očakávania

Ekonomický nárast, no istý druh kultúrneho úpadku sú významné charakteristiky súčasného stavu krajiny. Po tom, ako sa Erdoğan stal prezidentom, sa otvárajú otázky o budúcom smerovaní politickej scény, ako aj samotnej krajiny.

Intenzívne sa v krajine diskutovalo najmä o rozkole medzi doterajším prezidentom Abdullahom Gülom, ktorý sa ako spolustraník nového prezidenta podľa očakávaní mal stať novým premiérom. Gül je vnímaný ako stranícky oponent Erdoğana. Doterajší prezident bol tiež jedným z tých, ktorí aj napriek zákazu sociálnej siete Twitter v krajine v marci tohto roka v „tweetovaní“ naďalej pokračovali. Pri svojom rozlúčkovom ceremoniáli sa Gül dokonca vyjadril, že odchádza „s ťažkým srdcom“. Do funkcie nového tureckého premiéra vybral samotný Erdoğan doterajšieho ministra zahraničných vecí Ahmeta Davutoğlua. Tento akademik a profesor medzinárodných vzťahov je uznávaným diplomatom, známy najmä svojou zahraničnopolitickou taktikou „žiadne problémy so susedmi“ (čo hlavne v prípade Iraku a Sýrie už dávno neplatí). Obsadenie svojho kabinetu predstavil verejnosti 24 hodín po prebratí úradu. A tak, ako sa očakávalo, ostal verný Erdoğanovmu základu a ľuďom. Po veľkých zmenách, ktorými posledný Erdoğanov kabinet po decembrovom korupčnom škandále prešiel, pribudli na Davutoğluov list len štyri nové mená. Stoličku ministerstva zahraničných vecí prebral doterajší minister pre európske záležitosti Mevlüt Çavuşoğlu a jeho post obsadil doterajší predseda parlamentnej komisie pre zahraničné vzťahy Volkan Bozkır. Pribudli dvaja noví podpredsedovia vlády a minister cla a obchodu. Všetci štyria sú vysokými predstaviteľmi na súpiske vládnej AKP. Začiatkom septembra parlament zloženie novej vlády jednoznačne odobril.

Opozičné strany označili presun moci na Davutoğlua za komédiu a nového premiéra za Erdoğanovu bábku. Nový prezident už avizoval, že plánuje do politiky aktívne zasahovať, a dokonca pravidelne viesť stretnutia kabinetu. Už dnes je teda jasné, že len s reprezentatívnou funkciou Erdoğan spokojný nebude.

Najväčšie očakávania sa dnes teda sústreďujú na novú ústavu. Je takmer isté, že nový prezident si nielen udrží svoje postavenie z čias premiérovania, ale s najväčšou pravdepodobnosťou pritiahne opraty ešte silnejšie. Víťazstvo v prvom kole mu vložilo do rúk moc od väčšiny a dalo mandát pri legizimizácii ďalších krokov. „Nová ústava znamená novú tureckú budúcnosť,“ povedal Erdoğan ešte pred voľbami. Tesne po nich zahltili mestá bilbordy s nápisom „Hep birlikte Yeni Türkiye“ (Spoločne za novým Tureckom).

Polovica populácie, ktorá súčasnú vládu a najvyšších predstaviteľov podporuje, je spokojná. Tá druhá, sklamaná a postupne zatrpknutejšia z neúspechu Gezi protestov – najväčšej šance zastaviť takmer kultovú vládu jednej osobnosti –, je omnoho tichšia a  rezignovala. Rezignáciou tejto časti spoločnosti sa však zdá, že cestu k „novému Turecku“ akceptovali. To, či krajinu vedie tá správna väčšina, vidieť na rozvoji hospodárstva a „rozvoji“ kultúry už dvanásť rokov. „Nové Turecko“ tak môže znamenať aj ďalšiu, silnejšiu islamizáciu, viac financií pre náboženstvo, viac nákupných centier, obrovských developerských projektov a betónu, ktorému sa v krajine v posledných rokoch mimoriadne darí.