Zahraničná politika

Informačná vojna nie je ani zďaleka novým pojmom v oblasti konfliktov. Niektoré z jej prvkov boli využívané už v antických časoch, no iné sa logicky objavili až s príchodom informačnej doby. Informačnú vojnu je však ťažké presne definovať, pretože má hneď niekoľko dimenzií – informačnú, psychologickú a kybernetický. Navyše je informačná vojna súčasťou hybridnej vojny, ktorá z hľadiska definície aj obsahu predstavuje rovnako komplikovaný a komplexný fenomén.

Informácia na prvom mieste

Nosným ťažiskom informačnej vojny je informácia, ktorá sa dá využiť niekoľkými spôsobmi. Prvým je manipulácia, teda poskytnutie nesprávnej informácie protivníkovi s cieľom zmiasť ho alebo ovplyvniť jeho rozhodnutie. Tak prebehlo napríklad vylodenie v Normandii počas 2. svetovej vojny, keď spojenci využili manipuláciu s informáciami na odlákanie pozornosti Nemecka od skutočného miesta vylodenia. Druhým spôsobom, ako využiť informáciu, je vyvolanie strachu, a tým odradiť protivníka od neželaného konania. V tomto prípade ide o klasické odstrašovanie, ktorým bolo charakteristické obdobie studenej vojny. Po tretie, informácia môže byť využitá na ovplyvnenie verejnej mienky, či už doma alebo v zahraničí. Na domácej pôde ide najmä o ovplyvnenie verejnej mienky s cieľom dosiahnuť podporu obyvateľstva pri určitých politických rozhodnutiach alebo presvedčiť domáce obyvateľstvo o nutnosti určitých krokov. Takisto je možné ovplyvňovať verejnú mienku na území iného štátu presne s opačným cieľom – podkopať dôveru ľudí voči štátu, a tak ovplyvniť rozhodnutia ich čelných predstaviteľov. A posledným, najrozšírenejším spôsobom, ako využiť informáciu, je v informačnom priestore (kyberpriestore). Kyberpriestor umožňuje jednotlivcom manipulovať, využívať, získavať a vkladať informácie v obrovskom rozsahu. Kybernetick operácie si však vyžadujú samostatnú analýzu, pretože ide o rozsiahlu súčasť informačnej vojny.

V informačnej vojne sa, samozrejme, nevyužíva informácia len jedným spôsobom, ide vždy o kombináciu viacerých spôsobov s cieľom dosiahnuť čo najlepší efekt, a najmä rozšírenie internetu otvorilo možnosti neobmedzenej manipulácie s informáciami – propagandy.

Propaganda sa na dosahovanie vojenských a politických cieľov využívala už od nepamäti, ale až Ruská federácia pod vedením prezidenta Vladimíra Putina dokazuje, že ak sa propagande venuje dostatok zdrojov, pozornosti a času na prípravu, stáva sa z nej veľmi efektívny politický nástroj. Samozrejme, so šírením propagandy je možné stretnúť sa aj v prípade iných štátov, avšak Rusko má v tejto oblasti bohaté skúsenosti a je zaujímavé sledovať, akým spôsobom sa propaganda šíri doma a v zahraničí, a aké ciele tým Rusko sleduje.

Ruská informačná vojna

Rusi majú s využitím informačnej vojny a so šírením propagandy dlhoročné skúsenosti. Propaganda sa v Rusku využívala najprv na šírenie ideológie marxizmu a leninizmu, neskôr sa stala nástrojom súperenia so Spojenými štátmi počas obdobia studenej vojny. Od rozpadu Sovietskeho zväzu sa propaganda v Rusku dostala do úzadia, resp. nebola využívaná v takej miere ako počas studenej vojny. Od anexie Krymu Ruskou federáciou v marci 2014 však jej šírenie dosiahlo nebývalé rozmery. Najvýraznejšiu aktivitu zaznamenali štáty strednej Európy, Pobaltia a Ukrajiny. Súčasné politické elity nevenujú propagande veľkú pozornosť, no z dlhodobej perspektívy ide o veľmi nebezpečný fenomén, ktorý si, práve naopak, vyžaduje maximálnu pozornosť. Otázkou ostáva, prečo je ruská propaganda taká efektívna, aké sú jej ciele a ako sa jej môžeme brániť.

Efektivita propagandy Ruskej federácie závisí od niekoľkých faktorov – hlavnej myšlienky, spôsobu šírenia a množstva investovaných finančných prostriedkov. Kľúčovú úlohu v šírení propagandy, samozrejme, zohráva hlavná myšlienka, ktorá je síce prepracovaná, ale stále znie veľmi jednoducho, má konkrétny cieľ a šíri sa z jedného centra. Hlavné ciele by sa dali zhrnúť do nasledujúcich bodov – Spojené štáty chcú ovládnuť svet, Spojené štáty podporujú teroristov (ISIL, Taliban, al-Káida a iné), NATO je agresor rozširujúci sa na východ, NATO na čele so Spojenými štátmi je hrozbou pre Rusko a jeho záujmy. Vo väčšine správ šíriacich ruskú propagandu je možné nájsť niektorý z predchádzajúcich bodov a navyše je v nich Rusko vykreslené ako obeť agresivity Západu.

Aj spôsob šírenia propagandy je veľmi prepracovaný. Všetky správy sú vypracované profesionálmi z ruských spravodajských agentúr a vedome šírené ďalej platenými podporovateľmi Ruska a nevedome ľuďmi, ktorí týmto správam uverili. Najväčšia devíza týchto správ spočíva v ich spracovaní. Jednotlivé správy nie sú pripravované celoplošne, ale sú určené pre konkrétne skupiny ľudí v ich národnom jazyku. Ľudia sa tak dostanú k týmto správam jednoduchšie a bez nutnosti prekladu. Samozrejme, bez mohutných investícií nie je takéto cielené šírenie propagandy dlhodobo udržateľné.

Najväčšie ruské spravodajské agentúry (RT, Ria Novosti a Sputnik News) disponujú značným rozpočtom. Rozpočet agentúry RT (bývalá Russia Today) sa v rokoch 2007 – 2015 pohyboval na úrovni 120 miliónov dolárov, pričom vrchol dosiahol v rozmedzí rokov 2013 – 2014 so sumou až 400 miliónov dolárov. Sputnik News a Ria Novosti spoločne disponujú rozpočtom okolo 200 miliónov dolárov ročne. Nehovoriac o investíciách do lokálnych médií, ktoré podporujú šírenie propagandy. Kombinácia týchto troch faktorov robí ruskú propagandu efektívnou, no na efektivite má svoj podiel aj fakt, že väčšinu veľkých médií v Rusku vlastní vláda, teda sú koordinované centrálne.

Samozrejme, takáto finančne, časovo a personálne nákladná iniciatíva musí sledovať aj konkrétne ciele. Základným cieľom ruskej propagandy je zmiasť bežných občanov prekrúcaním pravdy,podkopať dôveru občanov voči štátu a inštitúciám, narušiť vzťahy a spoluprácu členských štátov Európskej únie a Severoatlantickej aliancie, a tým oslabiť ich vnútorné štruktúry. Napríklad dosiahnuť zrušenie sankcií, ktoré na Rusko uvalila EÚ, alebo skomplikovať dosiahnutie konsenzu v EÚ a NATO pri dôležitých rozhodnutiach. Ako príklad môžeme uviesť spoluprácu krajín V4, ktoré napriek spoločnej histórii a kultúre v súčasnosti nevedia nájsť spoločný prístup k Rusku.

Stačí sa pozrieť na vyjadrenia jednotlivých najvyšších predstaviteľov štátov V4 o vojne na Ukrajine. Poľsko dlhodobo varovalo pred agresívnym správaním Ruska a ostro odsúdilo anexiu Krymu, ako aj narušenie územnej celistvosti Ukrajiny. No reakcie predstaviteľov ostatných štátov V4 sa od Poľska výrazne líšili. Slovenský premiér Robert Fico nazval konflikt na Ukrajine bojom Ruska s Amerikou o vplyv nad Ukrajinou. Český prezident Zeman označil premiéra Ukrajiny Arsenija Jaceňuka za „premiéra vojny“ a Viktor Orbán vyhlásil, že sankcie voči Rusku viedli k odvetnej akcii zo strany Ruska a poškodili najmä štáty Európskej únie. Boli to vyjadrenia len na národnej úrovni, ale citeľne narušili vzťahy v rámci V4. Premiér Fico a prezident Zeman navyše odcestovali na návštevu Moskvy v čase, keď pozvanie odmietla väčšina európskych lídrov okrem predsedu gréckej vlády a prezidenta Cypru. Možno tieto gestá a vyjadrenia pôsobia ako zanedbateľné, ale vysielajú jasný odkaz, ktorý partneri vnímajú, a ten postupne narúša ich vzájomnú dôveru.

Ďalším cieľom ruskej propagandy je zmiasť občanov členských štátov EÚ a NATO a podkopať ich dôveru voči štátu a inštitúciám. Presne na týchto ľudí sú namierené správy ako: NATO sa rozširuje na východ, Spojené štáty dodávajú zbrane teroristom z Islamského štátu, Turecko zostrelilo ruskú stíhačku SU-24 na príkaz Spojených štátov a podobne. Napríklad je pravdou, že NATO sa za posledné roky rozšírilo na východ, avšak nemá pritom žiadne expanzívne ciele, pretože ide o obrannú alianciu, do ktorej štáty vstupujú dobrovoľne, nikto ich k vstupu nenúti. Podobných informácií sa však objavuje veľmi veľa a bežný človek nemá šancu v prívale informácií zistiť, či ide o klamstvo alebo pravdu. Ľudia si často ani nedávajú námahu overiť si zdroj informácie. Počet ľudí, ktorých ruská propaganda ovplyvnila, je rastúci, čo z dlhodobého hľadiska môže spôsobiť výrazné problémy. Ako sa teda propagande brániť – a je o vôbec možné?

Riešenie

Na národnej úrovni je možné brániť šíreniu propagandy rôznymi spôsobmi vrátane vzdelávania, prácou novinárov a zapojením politikov do verejných diskusií. Systém vzdelávania mladých ľudí na Slovensku je však v súčasnosti neefektívny. Celé štúdium je postavené na memorovaní učiva, pričom sa zabúda na rozvoj kritického myslenia, ktoré je pri vyhodnocovaní získavaných informácií nevyhnutné. Ďalšou chybou vzdelávania je nedostatočné pokrytie historického vývoja medzinárodných vzťahov. Väčšina učebníc dejepisu nezahŕňa obdobie studenej vojny, resp. toto obdobie spomína len veľmi okrajovo. Mladým ľudom tak chýbajú informácie o vývoji medzinárodného spoločenstva za posledných 65 rokov, preto aj ľahšie podliehajú vplyvom propagandy.

Aj žurnalisti prispievajú k šíreniu propagandy, a to najmä publikovaním neúplných článkov, v ktorých chýbajú informácie znemožňujúce zneužitie správy s cieľom propagandy. Ako príklad môže poslúžiť článok o „vybudovaní základne NATO na Slovensku“. Túto správu si mnoho ľudí vyložilo nesprávnym spôsobom najmä preto, lebo obsahuje nesprávnu informáciu „vybudovanie základne NATO“. Slovensko na samite vo Walese ponúklo možnosť využitia priestorov vojenského skladu v Poprade. Tento vojenský sklad tam už však existuje a je dôležité upozorniť na fakt, že táto ponuka nemusí byť zo strany NATO prijatá. Nedošlo by teda k žiadnemu budovaniu základne NATO – navyše všetky vojenské základne a sklady sa po vstupe Slovenska do NATO stali aj základňami a skladmi NATO. Táto správa len rozšírila paniku medzi obyvateľmi, ktorí okamžite začali spisovať petíciu proti chystaným krokom.

Podobným nedorozumeniam by mohli predchádzať aj vyjadrenia a vystúpenia politikov v médiách. Práve politici majú možnosť vysvetliť každé prijaté rozhodnutie, či už na domácej alebo zahraničnej pôde, do detailov. Bohužiaľ, nie vždy k tomu dochádza, a opäť tým vzniká priestor na šírenie dezinfomácií.

Na medzinárodnej úrovni je možné zabraňovať šíreniu propagandy podporou rôznych iniciatív ako je Disinformation Review, ktorú iniciovala Európska služba pre vonkajšiu činnosť. Cieľom tohto projektu je zhromažďovať mýty šírené ruskou propagandou, a následne ich na základe overených informácií a zdrojov vyvracať.

Informačná vojna má veľký potenciál, ktorý spočiatku vyzerá veľmi nenápadne, avšak ak sa jej nevenuje dostatočná pozornosť, môže prerásť do vážnych následkov nielen pre jednotlivé štáty, ale aj pre celé zoskupenia štátov a aliancie. Dokáže naštrbiť vzájomnú dôveru a spoluprácu štátov, a tým dosiahnuť želané výsledky bez použitia silových prostriedkov a nadmerných výdavkov na vojenské akcie. Informačná doba poskytuje informačnej vojne prostriedky na neobmedzené šírenie, a tým sa stáva ešte nebezpečnejšou. Preto by štáty a ich predstavitelia mali sledovať prejavy informačnej vojny pozorne a prijímať aktívne opatrenia, aby sa zabránilo jej šíreniu.