Zahraničná politika

Keď 13. februára 2013 prezident Barack Obama vystúpil so svojím každoročným prejavom o stave únie, predstavil aj jeden z dôležitých cieľov svojej administratívy – začiatok rokovaní o Transatlantickej investičnej dohode (TTIP). Aj on – ako takmer každý americký prezident, chce odísť zo svojho pôsobiska s historickým úspechom v medzinárodnom obchode.

Od tohto dátumu zatiaľ prebehlo viac ako jedenásť stretnutí rokovacích tímov, ale len nedávno došlo na oboch stranách ku kľúčovým rozhodnutiam. Európsky parlament po nečakanom oddialení v júli 2015 odobril rokovaciu pozíciu pre Komisiu a takmer v tom istom čase na druhej strane Atlantiku Senát odobril tzv. fast track – obchodný zákon (Trade Promotion Authority – TPA). Týmto aktom sa Kongres dočasne vzdáva svojich právomocí meniť alebo prinášať dodatky v rokovaní o obchodných zmluvách, ale ostáva mu právomoc vyjadriť sa k dohode na konci rokovaní prostredníctvom referenda.

Tak sa odovzdal mandát do rúk vyjednávačom a nie je možné zasahovať pripomienkami do ďalších kôl rozhovorov o definitívnej podobe tejto zmluvy a do pozície hlavných aktérov – komisárky pre obchod Cecilie Malmström a vyjednávača za USA Michaela Fromana.

TTIP v kontexte aktuálnej obchodnej politiky USA

Rokovací proces o TTIP zatiaľ trvá len dva roky a jej tvorcovia už majú ambíciu začať s postupnou finalizáciou textu. Problematické otázky sa totiž medzičasom zmenili na vyškrtnuté a aktuálna je skôr téma, čo z toho, čo dohoda mala priniesť, v nej vlastne ostalo. Od jesene sa o jednotlivých bodoch dohody môžu informovať aj samotní občania, pretože jej obsah bol sprístupnený online.

Aj prezident Obama má v súvislosti s dohodou svoje starosti a stojí pred rovnakým problémom ako prezident Clinton počas schvaľovacieho procesu dohody o voľnom obchode NAFTA – chýbajúcou podporou vlastných (demokratických) zástupcov v Kongrese napriek väčšine v oboch jeho komorách. Demokrati sú vo všeobecnosti proti medzinárodným obchodným dohodám, ktoré môžu mať negatívny dopad na trh práce. Rozdiel je v tom, že prezident Obama prišiel o podporu v Kongrese ešte v roku 2014, čiže už aj správu o stave únie z 12. februára 2015, v ktorej predstavil viacero ambicióznych plánov vrátane podpisu TTP (Transpacifická obchodná dohoda) a TTIP, prednášal republikánskej väčšine v Senáte. Toto netradičné spolunažívanie v americkom politickom systéme má svoje jasné úskalia, a to najmä v snahe nájsť podporu zákonov, ktoré politický protipól nepodporuje – alebo práve naopak, podporuje dokonca viac ako demokratický  klub.

Prezidentovi Obamovi, ako ani hlavnému vyjednávačovi Fromanovi sa dlho nedarilo presvedčiť najmä demokratických zákonodarcov o dôležitosti obchodných dohôd TTP a TTIP. A práve v tom je táto situácia čiastočne iná ako v období NAFTA. V porovnaní s dneškom mal vtedy prezident Clinton výraznejšiu podporu dohody v Kongrese. Ani nie do roka od tohto hlasovania, po novembrových voľbách v roku 1994, sa do hornej komory dostalo viac republikánov ako demokratov a Clinton prvýkrát po  štyridsiatich rokoch stratil podporu v Kongrese a väčšinu vo svojom prvom volebnom období. Obamu v máji 2015 dočasne zastavili vlastní senátori a zabrzdili prijatie už vyššie spomínaného obchodného zákona fast track. Koncom júna 2015 sa nakoniec podarilo zavŕšiť najmä Fromanovu snahu a v Kongrese prebehlo úspešné hlasovanie o zákone. Zelenú dostal i v Senáte, ktorý ho odsúhlasil 60 hlasmi (len 13 demokratov) k 38 hlasom proti. Podarilo sa to najmä vďaka pomoci republikánov, ktorí nezmenili svoj pohľad  a pohľad Spojených štátov na obchod ako taký a na všetky výhody plynúce z globálneho kapitalizmu vyznávaného touto stranou. Ešte v ten istý mesiac na poslednom stretnutí G7 v Nemecku loboval prezident Obama za zavŕšenie obchodnej dohody TTIP  a kancelárka Merkel ho ubezpečila o maximálnej snahe dokončiť rokovania ešte počas jeho administratívy.[1]

Pohľad z a do Európskej únie

TTIP zatiaľ ako jediná obchodná dohoda dokázala vyvolať také veľké vášne. V kontexte transatlantickej agendy EÚ pritom ešte minulý rok skončili oficiálne rokovania medzi EÚ a Kanadou o Komplexnej hospodárskej a obchodnej dohode (CETA). Mnoho kôl rokovaní absolvovali vyjednávači i pri dohode o voľnom obchode s Japonskom (FTA/EPA), ktoré by podľa ideálneho scenára mali byť uzavreté do konca roka 2015. EÚ zároveň vedie rokovania o investičnej dohode s Čínou a krajinami ASEAN, kde Brusel dostal negociačný mandát od členských štátov rozšírený aj o oblasť investícií. V týchto prípadoch však hovoríme „len“ o regionálnych obchodných dohodách.

TTIP sa spomedzi nich ako jediná ocitla pod značným tlakom verejnosti, najmä z obavy zo znižovania štandardov EÚ, deklarovanej „kultúrnej inakosti“, z ohrozovania regulačnej suverenity členských štátov a EÚ, z liberalizácie verejných služieb, ale najmä v dôsledku samotného utajeného vedenia rokovaní. Viac ako 470 občianskych organizácií – predstavitelia spotrebiteľských združení, environmentálne skupiny a odbory – združených v celej EÚ sa s viac ako 2,3 miliónmi podpisov spojilo pod európsku občiansku iniciatívu „STOP TTIP“. Európska komisia však túto iniciatívu na jeseň minulého roku odmietla zaregistrovať, pretože podľa pravidiel EÚ nie sú rokovacie mandáty na dohodu právnymi aktmi EÚ. Tento zle predaný „marketingový produkt“, ako TTIP nazvala jedna z poslankýň[2] v Bruseli, má pred sebou aj napriek neúspešnej iniciatíve z pohľadu procedúr v EÚ dlhú cestu. Samostatnou epizódou je aj jej púť Európskym parlamentom.

TTIP sa v Európskom parlamente doteraz zaoberalo 14 výborov, ale za celkový návrh postoja vo forme odporúčacej správy zodpovedal Výbor pre medzinárodný obchod vedený nemeckým sociálnym demokratom Berndom Langeom. Len počas prípravy tejto správy bolo predložených 898 pozmeňujúcich alebo doplňujúcich návrhov. Jej finálna verzia bola prijatá v máji 2015. Európsky parlament následne dostal príležitosť vyjadriť sa a predložiť svoje pripomienky a návrhy zmien k správe výboru na začiatku júna 2015. Vzhľadom na viac ako 200 zmien navrhnutých k textu znenia odporúčaní v pléne Európskeho parlamentu sa predseda,Martin Schulz rozhodol hlasovanie o ňom posunúť o štyri týždne.

Využitie článku 175 rokovacieho poriadku[2] sa nedeje na bruselskej pôde často. Podľa neoficiálnych informácií bola za týmto rozhodnutím skôr nejasná väčšinová podpora jednotlivých frakcií v EP, a teda neprijatie odporúčaní, čo by predĺžilo a zmenilo proces ďalšieho rokovania o dohode.

Proti TTIP boli najmä konzervatívci a reformisti EP, ako aj väčšia časť socialistickej frakcie, čo je veľkým kameňom úrazu pre stabilnú väčšinu, ktorú by chceli vyjednávači od EP obdržať na ďalšie rokovanie. Časový odstup však nakoniec dopomohol dovysvetliť úskalia a nejasnosti TTIP. V júli 2015 napokon parlament veľkou väčšinou odhlasoval rezolúciu odporúčaní pre ďalšie rokovania (436 hlasov za, 241 proti). Okrem vyššie spomínaného nového návrhu súdnych vyrovnaní napríklad odporučili tlačiť na Spojené štáty, aby ratifikovali, uplatňovali a presadzovali osem základných dohovorov Medzinárodnej organizácie práce, a tak dopomohli zachovať úroveň ochrany práv zamestnancov, či  rokovali o otázke ukončenia zákazu na dovoz hovädzieho mäsa z EÚ a dosiahli riadnu ochranu systému zemepisných označení Únie.

Rokovania o dohode povedie už len Európska komisia, ktorá odporúčania Európskeho parlamentu môže, ale nemusí vziať do úvahy. Europoslanci sa do schvaľovacieho procesu zapoja ešte raz, a to vo fáze keď budú musieť ratifikovať finálny návrh zmluvy, a ten následne pôjde do národných parlamentov. Procesy v EÚ budú v každom prípade trvať zrejme dlhšie ako snaha Baracka Obamu a členov jeho tímu ukončiť rokovania a slávnostne podpísať TTIP ešte pred jeho odchodom z Bieleho domu.

Geopolitická výzva

Už Jean Monet pri tvorbe európskeho projektu vychádzal z toho, že nielen ekonomické aspekty integrácie sú logickým dôsledkom mechanizmu snažiaceho sa o stabilitu na kontinente či rovnoprávnosť na svete. Preto je dôležité vidieť tieto obchodné dohody ako možnosť nastaviť nové pravidlá obchodnej politiky, a teda i nové pravidlá pre iných hráčov, vrátane Číny, ktorá nie je súčasťou ani jednej zo spomínaných dohôd. Ak bude chcieť Peking uspieť na celosvetovom trhu s novými pravidlami, bude  sa im musieť prispôsobiť.

Zaujímavosťou bude sledovať následnosť definitívneho schvaľovacieho procesu v Spojených štátoch – kto bude skutočne ťažiť z prestíže zavŕšenia tejto dohody. Tak ako to v EÚ ešte môžu skomplikovať niektoré parlamenty členských krajín EÚ, ktorých občania vyjadrujú veľkú nevôľu k TTIP – napríklad Nemecko či Rakúsko, kde sa na jeseň 2015 uskutočnilo viacero demonštrácií proti dohode. Takisto môže nastať zvrat aj v americkom Kongrese, prípadne v Bielom dome, kde nový prezident/prezidentka nemusí túto politiku považovať za svoju.

Je však nutné uvedomiť si, že svetové trhy nie sú len o štatistikách, HDP, tarifách či dlhoch. Relativizácia noriem a štandardov platných v EÚ, ktoré sú nástrojom efektivity ekonomiky, či riziká spojené s kombináciou odlišných právnych systémov v EÚ a USA sú ako hlavné úskalia dohody vždy závislé od primárneho rešpektovania všeobecného konsenzu. Všetky tieto pravidlá, na ktorých sa USA a EÚ v TTIP dohodne, sú regulované politické pravidlá, a preto je dôležité nastaviť ich demokraticky a spoločne.

Sú to európske pravidlá, na ktoré môže byť EÚ istým spôsobom pyšná, že môže a snaží sa  „vyvážať“ napríklad svoj systém sociálnej ochrany, ekologickej samostatnosti, ochrany  životného prostredia či sociálnu stabilitu. Na druhej strane Atlantiku to môže byť prínosné – a naopak. Napriek tomu najdôležitejšie je uvedomiť si, že týmto geopolitickým spojením vznikne priestor na silnejšie prepojenie krajín ctiacich si stanovené pravidlá. Prepojenie kontinentov a vzájomná kultivácia noriem je dostatočne politicky imponujúca, aby v histórii obchodu existoval systém dôvery a sebavedomia zároveň. TTIP je politická dohoda o tom, kto, kde a s kým bude nové pravidlá, a teda i tie naše európske tvoriť. EÚ by mohla viac ukazovať svoju silu jednotnosti v celku. A napredovala by tak v odkaze myšlienky otcov zakladateľov EÚ a prvotnej myšlienky Jeana Moneta o integrácii s jej piatimi princípmi (právo pred silou, jednota ľudí, presun suverenity na spoločné inštitúcie, moc a rovnaké práva).

Zároveň TTIP ako prvá iniciatíva po období studenej vojny prináša okrem jasných pravidiel ekonomickej dimenzie aj celkovú novú strategickú dimenziu. V čase medzinárodných turbulencií na európskom kontinente by táto dohoda mala potvrdiť silu aliancie USA a EÚ. TTIP tak nie je len o obchode. Je to nový transatlantický konsenzus pre bilaterálne partnerstvo dvoch najväčších „demokracií“ s novou „šťavou“ pre efektívnejšie fungovanie celkového medzinárodného systému.