Vilniuskemu summitu Východného partnerstva predchádzali nielen vysoké očakávania, ale aj politické turbulencie vo viacerých krajinách. Jeho závery a následné udalosti poukázali na neodvrátiteľný fakt, a to, že Európska únia čelí vážnym výzvam vo vzťahu so svojimi šiestimi východnými partnermi. Europeizácia a reformný proces, ktorý Únia predpokladala spustením politiky Východného partnerstva v roku 2009, nejde celkom podľa predstáv.
Tretí summit Východného partnerstva v hlavnom meste Litvy sa ukázal ako prelomový vo vzťahu medzi Európskou úniou a Ukrajinou. Ale nie pozitívny. Negatívny výsledok, ktorý priniesol, môže spochybniť efektívnosť a vôbec podstatu Východného partnerstva a Európskej susedskej politiky vo vzťahu k Ukrajine.
Fiškálna politika predstavuje dôležitú a kontroverznú tému aj v rámci národných štátov, a o to viac to platí v eurozóne sedemnástich štátov. Potreba zosúladiť hospodárske cykly sa bije s národnou suverenitou a naliehavosť konsolidácie verejných financií protirečí požiadavkám investovať do obnovy rastu a podpory zamestnanosti. Čisté riešenie neexistuje, ale na európskej úrovni sa investuje veľa úsilia do hľadania spôsobu, ako zosúladiť tieto zdanlivo protichodné predpoklady prostredníctvom nových mechanizmov.
V blížiacom sa závere desiateho roka členstva Slovenska v Európskej únii sa bilancovaniu nevyhneme. O to viac to platí pre eurofondy, ktoré spolu s európskymi reguláciami výrazne formujú nielen politický život takmer v každej z nových členských krajín ešte roky od vstupu do EÚ. Keďže v súčasnom programovacom období 2007 – 2013 sa kontrahovanie záväzkov chýli ku koncu, a zároveň už prebiehajú i rokovania o podobe rámca pre nadchádzajúce obdobie 2014 – 2020, sumarizácia je o to viac namieste.
Len nedávno sme si pripomenuli piate výročie kolapsu Lehman Brothers, v dôsledku ktorého americká hypotekárna kríza okamžite prerástla do globálnej finančnej krízy. Päť rokov protikrízového boja sa zameralo hlavne na symptómy a dôsledky krízy, a tak je väčšina príčin stále prítomná, dokonca aj v podobnej miere ako pred rokom 2008. Aj preto je len otázkou času, kedy sa spustí ďalšia vlna krízy.
,,Vtedy a tam, kde sa končí logika, začína sa Bosna a Hercegovina,“ hovorieva Jakob Finci, duchaplný, rozhľadený a pracovitý Sarajevčan, predseda Židovského združenia Bosny a Hercegoviny. Ešte o ňom bude reč, ale hneď na úvod treba povedať, že irónia jeho slov je, žiaľ, výstižná. Takýto postoj je napokon príznačný pre myslenie, dôvtip a výrečnosť mnohých jeho spoluobčanov v Bosne a Hercegovine. V poslednom čase im to síce pomáha prežiť neľahké časy, ale už to nestačí na to, aby aj reálne dostali svoju krajinu z ťažkostí a problémov.
Pravdepodobne najzávažnejším problémom vo vzťahu Srbska a Európskej únie zostáva nedoriešená otázka Kosova. Tá výrazným spôsobom ovplyvňuje nielen integračný proces, ale aj zahraničnú a vnútornú politiku Srbska. Dnes je vzťah medzi nimi výrazne lepší než pred piatimi rokmi, kedy Kosovo jednostranne vyhlásilo nezávislosť. Obe krajiny veria vo svoju európsku budúcnosť, dokážu si sadnúť za jeden rokovací stôl a dospieť k dohode v kľúčových otázkach, ako to ukázali v apríli 2013. Kosovo očakáva otvorenie rokovaní o Stabilizačnej a asociačnej dohode (SAA) na jar 2014, SAA so Srbskom vstúpila do platnosti už v septembri a otvorenie prístupových rokovaní sa predpokladá najneskôr v januári 2014.
