V dejinách Severoatlantickej aliancie nikdy nezohrával región Blízkeho východu a severnej Afriky (Middle East and North Africa – MENA) kľúčovú úlohu. Počas studenej vojny sa NATO sústredilo na východnú, strednú a sčasti južnú Európu. Hoci po rozpade veľkého nepriateľa – Sovietskeho zväzu – Aliancia prehodnotila svoje úlohy a misie, jej pozornosť na arabský svet sa upriamila až o vyše dekádu neskôr.
Za posledných sto rokov sme sa pohli od veliteľstiev, kde dôstojníci presúvajú figúrky vojakov na mape, k takzvaným sieťovo-umožneným spôsobilostiam (Network enabled capabilities – NEC), čiže situácii, kedy môžeme pozície bojových jednotiek v zóne konfliktu mapovať v reálnom čase prostredníctvom počítača. Nové NEC spôsobilosti pokrývajú všetkých a všetko, čo prispieva k informačnej infraštruktúre. Je však ťažké predstaviť si ich efektívne fungovanie bez dobre riadeného kyberpriestoru. Žiadna politická či vojenská stratégia sa dnes nezaobíde bez kybernetickej dimenzie a protivníci vedia, ako využiť jej zraniteľné miesta. Neprekvapí preto, že NATO a členovia EÚ začali ako súčasť svojich obranných stratégií pripravovať aj stratégie kyberbezpečnosti.
Všetky politické a vojenské konflikty dnes majú kybernetickú dimenziu. Jej rozsah a dosah ťažko predvídať. Po propagandistickej vojne o Čečensko v 90. rokoch minulého storočia, kybernetických útokoch v Estónsku v roku 2007, počítačovom červe Code Red (Červený kód) v roku 2001 a deštruktívnom víruse Stuxnet z roku 2010 si svetoví lídri uvedomujú, že kybernetická vojna už nie je sci-fi. V roku 2000 nehrali informačné technológie v Strategickej koncepcii NATO vôbec žiadnu úlohu. Pri jej aktualizácii v roku 2010 už boli v centre pozornosti.
