Zahraničná politika

V cieľovej rovinke

Hneď v úvode je potrebné zdôrazniť, že misia ISAF nemala od začiatku jasne stanovený a všeobecne akceptovaný cieľový stav. Kým rezolúcia OSN z roku 2001, ktorou misia ISAF získala svoj mandát, vyzývala členské krajiny „len“ na pomoc afganskej vláde pri zaisťovaní bezpečnosti v Kábule a okolí a pomoc s výcvikom nových bezpečnostných a ozbrojených zložiek, ambície vtedajšieho amerického prezidenta Georgea W. Busha boli značne optimistickejšie. Záujmom malo byť vybudovanie „prosperujúcej demokracie ako alternatívy k nenávistnej ideológii“.

S pribúdajúcimi rokmi bolo jasné, že hovoriť o vybudovaní demokracie bolo predčasné. Veliteľ misie ISAF americký generál Petraeus ambície korigoval. Pred začiatkom postupného sťahovania amerických vojakov v roku 2010 povedal, že cieľom misie ISAF má byť „Afganistan, ktorý sa vie postarať sám o bezpečnosť a správu krajiny“. Tranzícia mala podľa neho nastať až vtedy, keď budú afganské bezpečnostné sily schopné vykonávať úlohy, ktoré dovtedy ležali na pleciach medzinárodného spoločenstva.

Absencia či nejednoznačnosť definície cieľového stavu neskôr prispela k spochybňovaniu prijímaných rozhodnutí v súvislosti so sťahovaním vojsk. O ukončení misie ISAF sa prvýkrát začalo hovoriť v roku 2010 na samite NATO v Lisabone. Lídri Aliancie „privítali dôležitý dosiahnutý pokrok“ a dohodli sa, že afganské sily do konca roku 2014 preberú plnú zodpovednosť za bezpečnosť v krajine. K tranzícii vedenia malo dôjsť postupne v piatich fázach, v rámci ktorých by domáce ozbrojené zložky kontrolovali čoraz väčšiu časť územia. Svoj záväzok potvrdili hlavy štátov o dva roky neskôr na samite NATO v Chicagu.

Napriek tomu, že proces tranzície mal byť založený na aktuálnej situácii v konkrétnych provinciách a nemal byť determinovaný kalendárom („condition based, not calendar driven“), okolnosti, za ktorých sa prijímali jednotlivé politické rozhodnutia, vrhali tieň podozrenia na skutočnú motiváciu. Rozhodnutie o ukončení bojovej misie totiž prišlo v čase, keď sa viaceré krajiny potýkali s dôsledkami globálnej ekonomickej krízy, klesajúcimi obrannými rozpočtami či znižujúcou sa podporou verejnosti (aj v dôsledku nárastu obetí z radov aliančných vojsk). Politickí lídri krajín s najväčším zastúpením v misii sa zároveň vo svojich krajinách pripravovali na obhajobu politických mandátov. Extra politické body od domáceho publika mohol získať práve ten kandidát, ktorý prinavrátil vojakov späť domov z čoraz nepopulárnejšieho konfliktu. Alebo to aspoň prisľúbil.

Pochybnosti o skutočných dôvodoch znižovania počtu vojakov vyvolávala najmä bezpečnostná situácia v Afganistane. Aj keď budovanie bezpečnostných zložiek postupovalo podľa plánov, rok 2010 bol od pádu Talibanu najkrvavejším rokom s rekordným počtom obetí. Rapídne sa tiež zvýšil počet samovražedných útokov a útokov na významné afganské osobnosti. Preto bolo o priaznivých podmienkach v teréne možné hovoriť iba s ťažkosťami. Napriek tomu v marci 2011 vtedajší afganský prezident Hámid Karzaj ohlásil prvú fázu tranzície.

Druhý najkrvavejší

Otázniky nad pripravenosťou Afganistanu však pretrvávajú. Afganské národné bezpečnostné sily takmer dosiahli cieľový stav. Domáce sily prebrali velenie vo väčšine bezpečnostných operácií. Naďalej sa však potýkajú s absenciou niektorých špeciálnych spôsobilostí v oblasti mobility, logistiky, leteckej podpory či spravodajských služieb a analýzy, v ktorých sú aj naďalej závislí od aliančných jednotiek. Problémy spôsobuje aj výber a výcvik personálu pre vysoko špecializované pozície.

Nedá sa hovoriť ani o zlepšovaní bezpečnostnej situácie. Hoci OSN vidí za nárastom počtu bezpečnostných incidentov v prvých mesiacoch roku 2014 najmä prezidentské voľby, štatistiky nie sú priaznivé ani za predchádzajúce obdobie. Rok 2013 bol druhým najnebezpečnejším rokom.

Až 70 % incidentov sa pritom odohráva na juhu a juhovýchode krajiny, ktorý má ešte len prejsť pod kontrolu ANSF. Územie je pre bojovníkov významné, pretože leží v susedstve Pakistanu. Ten je dlhodobo známy ako bezpečné útočisko pre povstalecké skupiny, ktoré si za hranicami zabezpečujú nábor a výcvik nových bojovníkov či dopĺňajú zásoby. Tri najväčšie povstalecké skupiny – Taliban, Hezb-i Islami a sieť Haqqani – majú sídlo práve tam.

Správa amerického Kongresu, ktorá hodnotí pripravenosť ANSF, tiež predpokladá, že práve toto strategické územie sa s najväčšou pravdepodobnosťou stane aj dejiskom bojov o znovuzískanie kontroly nad územím zo strany povstalcov po odchode aliančných vojsk. Ich snahou bude získať späť cestné koridory a spojenie s Pakistanom, odkiaľ budú po obnovení síl môcť podnikať útoky na väčšie mestá, a tak si prinavrátiť stratenú moc a vplyv.

Politické ambície týchto militantných skupín aj naďalej ostávajú nenaplnené, čo bude zvyšovať ich motiváciu získať vplyv vojenskými prostriedkami. Napriek viacerým iniciatívam sa totiž afganskej vláde nepodarilo posadiť za jeden rokovací stôl s lídrami povstaleckých skupín. Doterajšie ambície o urovnanie sporu okrem toho zahŕňali len predstaviteľov hnutia Taliban, pričom povstalecké skupiny sú značne roztrieštené a konajú autonómne. Zásadný posun alebo zvrat v rokovaniach po odchode väčšiny spojencov očakáva dnes už len málokto.

Preto bude v nadchádzajúcich mesiacoch kľúčové, či sa afganským bezpečnostným zložkám podarí ustáť útoky povstaleckých skupín, čo by v dlhodobom horizonte mohlo vytvoriť predpoklady na to, aby mali militanti záujem o politické rokovanie.

Takmer v slepej uličke

O to dôležitejšia sa javí pretrvávajúca podpora medzinárodného spoločenstva vo forme novej nebojovej misie NATO s veľkosťou dvanásťtisíc mužov-vojakov, ktorí budú naďalej asistovať pri výcviku Afganských národných bezpečnostných síl. Podpis dohôd medzi Afganistanom a NATO o zotrvaní aj po roku 2014 skomplikovala výmena v prezidentskom paláci. Odchádzajúci prezident Karzaj odmietol podpísať bilaterálnu dohodu s USA o podmienkach zotrvania amerických vojakov v krajine, ktorá mala predchádzať zmluve s NATO. Žiadal, aby sa americkí vojaci zodpovedali z prípadných zločinov pred afganskými súdmi, čo bolo pre USA neprijateľné.

Nový prezident však vzišiel z volieb až po šiestich mesiacoch. To na jednej strane skomplikovalo situáciu vojenským plánovačom NATO, ktorí pripravovali odsun vojsk a techniky z územia, pretože sa museli až do poslednej chvíle pripravovať na všetky scenáre. Na druhej strane došlo k paralyzovaniu správy štátu a k štiepeniu už i tak dosť polarizovanej spoločnosti.

Z prvého kola volieb, ktoré sa konali v apríli, vzišli dvaja kandidáti na prezidenta. Abdulláh Abdulláh, ktorého podporovala menšina Tadžikov a Hazarov, a Ašraf Ghani, ktorý sa spoliehal na hlasy od Paštúnov a Uzbekov. Keď sa obaja po druhom júnovom kole volieb vyhlásili za víťazov a obviňovali jeden druhého z volebných podvodov, vzrástli obavy, že by spory a protesty mohli vyústiť až do etnických konfliktov či občianskych nepokojov. Preto OSN spolu s americkým ministrom zahraničných vecí Johnom Kerrym vyjednali dohodu o prepočítaní všetkých odovzdaných hlasov pod medzinárodným dohľadom. Kerry tiež navrhol vytvorenie „vlády národnej jednoty“, v rámci ktorej by došlo k deľbe moci medzi oboch lídrov.

Napriek súhlasu kandidátov s dohodou bol koncept nejasný a detaily sa podarilo dohodnúť až tesne pred vyhlásením výsledkov volieb koncom septembra. V zmysle dohody sa prezidentom stal Ghani a Abdulláh získal post výkonného šéfa vlády, ktorý sa bude zodpovedať prezidentovi a bude viesť dennodennú agendu vlády.

Ako bude vyzerať dohoda v praxi v krajine, kde ústava garantuje prezidentovi silné právomoci, ukážu až prvé mesiace novej vlády. Samotný dokument je totiž v mnohých aspektoch veľmi vágny a načrtáva skôr princípy než mechanizmy spolupráce. Preto bude úspešnosť dohody závisieť najmä od zodpovednosti a vzájomného rešpektu oboch lídrov a ich úprimnej snahy o deľbu moci. Po dlhých mesiacoch vzájomného osočovania, ktoré prispeli k prehĺbeniu nedôvery medzi politikmi, môže aj menšia nezhoda pôsobiť ako rozbuška a podkopať súčasnú krehkú administratívu.

Napriek tomu, že voľby dosiahli historickú volebnú účasť, politická kríza, ktorá Afganistan sprevádzala posledné mesiace, tiež spôsobila podkopanie dôvery v domáci politický systém a oslabila legitimitu víťazov. O to ťažšie bude získať od občanov nevyhnutnú podporu pre ťažké ekonomické reformy, ktoré Afganistan čakajú nasledujúci rok v dôsledku odlivu medzinárodného kapitálu a zániku tisícok pracovných miest naviazaných na prítomnosť medzinárodného spoločenstva.

Úlohy ostávajú

Pokrok, ktorý Afganistan dosiahol v poslednom desaťročí, je nespochybniteľný. Napriek existujúcim nedostatkom má Afganistan po prvýkrát vo svojej histórii vlastné profesionálne bezpečnostné zbory. Už po tretíkrát si tiež za rekordnej účasti v priamych voľbách zvolil hlavu štátu. Je však zrejmé, že nadchádzajúce mesiace bezprostredne po odchode aliančných jednotiek budú zaťažkávajúcou skúškou. Ako pre neskúsené Afganské národné bezpečnostné sily, ktoré budú musieť odolať tlaku povstalcov, tak i pre vládu, ktorá bude musieť prevziať na svoje plecia plnú zodpovednosť za správu štátu. Do akej miery bude úspešná hneď v prvých mesiacoch, bude obzvlášť rozhodujúce pre ďalšie smerovanie krajiny.

Domáce úlohy ostávajú aj medzinárodnému spoločenstvu, ktoré sa nesmie nechať pomýliť falošnou ilúziou „splnenej“ misie. Afganistan aj naďalej potrebuje spoľahlivého partnera. Spojenecké krajiny na jednej strane musia dodržiavať prísľuby o vojenskej prítomnosti a  finančnej pomoci, ktorú avizovali na viacerých fórach. Na druhej strane musia naďalej striktne požadovať dodržiavanie pravidiel a zásad právneho štátu, zvyšovanie transparentnosti, boj s korupciou či ochranu ľudských práv, ktoré musia podmieňovať pretrvávanie medzinárodnej podpory.