Zahraničná politika

Keď začiatkom júna Kosovo usporiadalo doposiaľ najdemokratickejšie voľby a zožalo chválu od domácich aj zahraničných analytikov a diplomatov, nikto nepredpokladal, že aj päť mesiacov po ich uskutočnení bude krajina bez parlamentu a vlády. Kameňom úrazu sa stala voľba predsedu nového parlamentu – politické strany sa nezhodli na tom, či právo navrhnúť nového predsedu prináleží strane/koalícii, ktorá vo voľbách získala najväčší počet hlasov, alebo strane/koalícii, ktorá predstavuje nadpolovičnú väčšinu kresiel v parlamente. Rozpor vznikol z rozličných interpretácií nie úplne jasného textu kosovskej ústavy, ktorej albánske znenie nie je v tomto bode jednoznačné. Na rad tak prišiel ústavný súd.

Ten rozhodol v prospech strany doterajšieho premiéra Hashima Thaciho a Demokratickej strane Kosova (PDK 30,38 %) priznal právo navrhnúť kandidáta na predsedu parlamentu zo svojich radov. Koalícia (pozostávajúca zo strán Demokratická liga Kosova – LDK 25,24 %, Hnutie na sebaurčenie – Vetëvendosje 13,59 %, Aliancia pre budúcnosť Kosova – AAK 9,54 % a strana Iniciatíva – Nisma 5,15 %), vytvorená s cieľom zabrániť Thaciho vláde získať tretí mandát, toto rozhodnutie (spolu s mnohými analytikmi) kritizuje ako výsledok politického vplyvu PDK na rozhodnutia ústavného súdu. PDK však nemá dostatočnú podporu v parlamente na získanie predsedníckeho postu a následné zostavenie vlády. Opakovaný neúspech získať túto podporu by viedol k vypísaniu predčasných volieb. Krajina sa tak ocitla bez zákonodarného aj exekutívneho orgánu. Kosovo ostáva v rukách doterajšej vlády a paralýza štátnych inštitúcií vyústila do trojitej krízy.

Kríza s troma rozmermi

Neschopnosť politikov zhodnúť sa na spôsobe vytvorenia nových inštitúcií spôsobila politickú krízu, ktorá ohrozuje mladú a nestabilnú demokratickú „tradíciu“ v Kosove. Politická kríza sa zároveň stihla rozšíriť aj do ekonomickej sféry. Zamestnanci štátnych inštitúcií sa už od januára 2015 môžu ocitnúť bez príjmu, ak v súčasnosti nefunkčný parlament čoskoro neschváli štátny rozpočet na nasledujúci rok. Miestni analytici tiež ohlasujú pokles či prerušenie zahraničných a domácich investícií v dôsledku nestabilného politického prostredia, očakáva sa spomalenie ekonomického rastu na menej ako jeho polovičnú očakávanú hodnotu (zo 4 % na nie viac ako 2 %) a nárast nezamestnanosti. A to všetko za neustáleho zvyšovania výdavkov nadsluhujúcej vlády, ktorá sa snaží udržať základňu svojich podporovateľov prostredníctvom prudkého zvyšovania štátnych platov. V prostredí, kde je viac ako tridsať (podľa neoficiálnych odhadov dokonca až štyridsať) percent populácie bez práce, môže mať takýto vývoj za následok ďalšiu destabilizáciu. Ktokoľvek nastúpi do vládnych pozícií na konci aktuálnej krízy, bude musieť čeliť ťažkej úlohe dosiahnuť rozpočtovú konsolidáciu a ekonomické oživenie zároveň.

Tretí rozmer krízy je historicko-spoločenský. Mnohí z vysoko postavených predstaviteľov boja za oslobodenie Kosova z konca deväťdesiatych rokov dodnes pôsobia vo významných politických pozíciách. Kým začlenenie bývalých vojenských lídrov do riadiacich štruktúr spoločnosti bolo nevyhnutné pre dosiahnutie vnútornej stability v povojnovom období, ich neschopnosť podriadiť sa demokratickým pravidlám sa s postupom času stala významnou prekážkou v rozvoji Kosova. Aktuálna kríza a súboj medzi doterajšou vládou a štvorkoalíciou tak predstavujú dôležitú fázu spoločenského vyrovnávania sa s minulosťou, nevyhnutnú pre „zdravý” štátotvorný a demokratizačný proces.

Postupné prehlbovanie tejto trojrozmernej krízy viedlo – tak trochu paradoxne – k zvýrazneniu dvoch významných zdrojov politickej a ekonomickej stagnácie Kosova, čo môže byť zárodkom pozitívnych zmien v krajine.

Svetlo na konci tunela(?)

Súčasná patová zákonodarná a exekutívna situácia zvýraznila dve príčiny pretrvávajúcej kosovskej stagnácie – vládnuca elita fungujúca na princípe osobného obohatenia a klanovej príslušnosti a jej zväčša symbiotické spolunažívanie s prítomnými zahraničnými aktérmi.

Skutočnosť, že na povrch vyplávali príčiny neefektívnosti kosovských inštitúcií, síce spôsobila nárast spoločenskej frustrácie zo spôsobu spravovania vecí verejných, ale na druhej strane ich nepopierateľnosť predstavuje príležitosť na aspoň čiastočné zlepšenie pomerov v krajine.

Tým, ktorí sa doposiaľ schovávali za západnú rétoriku o demokracii a národnom záujme, už dnes uverí len málokto. Politicky motivované rozhodnutie ústavného súdu v prospech strany premiéra Hashima Thaciho, prudké zvyšovanie miezd zamestnancov štátnej správy napriek negatívnym vplyvom na štátny rozpočet a tvrdohlavé odmietanie výsledkov prvých – skutočne (prevažne) – demokratických volieb, v ktorých sa väčšina vyslovila za zmenu, naznačujú, že záujmy občanov sú prinajlepšom druhoradou záležitosťou v očiach doterajšej vlády.

Zlá ekonomická situácia umožnila PDK získať značný politický vplyv v krajine prostredníctvom poskytovania pracovných miest v štátnych inštitúciách a iných stimulov. Kým pred krízou mohli ešte niektorí, predovšetkým tí, ktorí sú závislí od tejto podpory, zatvárať oči pred zneužívaním štátnych prostriedkov, korupčnými a kriminálnymi škandálmi, aktuálne správanie PDK odhalilo skutočnú motiváciu strany, a to udržať sa pri moci. Spravovanie štátu založené na klientelistických vzťahoch je v protiklade so schopnosťou občanov brať na zodpovednosť politikov za ich činy v súlade s demokratickými princípmi. Oslabenie takýchto vzťahov a zvyšujúce sa požiadavky populácie na zodpovedné riadenie štátu by boli dôležitým krokom na ceste k demokratizácii. Aj keď vzhľadom na vysokú mieru nezamestnanosti a chudoby v krajine nie je prehnaný optimizmus namieste, aktuálna kríza poskytuje kosovskej spoločnosti priestor na sebareflexiu a možnosť zmeny. Niekoľkomesačný pohľad na neschopnosť občanmi zvolených zástupcov zabezpečiť základné fungovanie štátu uvrhol Kosovčanov do letargie, ktorá nenaznačuje ich pripravenosť uviesť tieto zmeny do chodu.

Druhým z dôležitých faktorov, ktoré doposiaľ udržiavali Kosovo v situácii politickej a ekonomickej stagnácie, je prepojenie štátnych a nadnárodných politických kruhov.

Zdá sa však, že aj v tejto oblasti poskytuje aktuálna kríza priestor na (aj keď pravdepodobne len čiastočnú) zmenu. Zahraniční diplomati a politici si uvedomujú, že časy, keď priame zasahovanie do spravovania štátu bolo tolerované (aj keď kritizované), sú preč. Medzinárodné spoločenstvo už mesiace nástojčivo uisťuje kosovskú verejnosť, že jedine Kosovčania sami sú tí, ktorí môžu a majú nájsť východisko z politického patu. Zasahovanie do vnútornej politiky Kosova sa v priebehu rokov pôsobenia medzinárodných misií na jeho území stalo priam folklórom. Snaha o ovplyvnenie hlasovaní v parlamente prostredníctvom esemesiek adresovaných poslancom priamo počas hlasovania o dôležitých zákonoch, voľba prezidentky štátu s výrazným usmernením zo strany Spojených štátov či tiché odklepnutie masových volebných podvodov vládnucou stranou počas parlamentných volieb 2010 zo strany EÚ predstavujú len zopár z mnohých, v Kosove notoricky známych, momentov.

Otázka zahraničného novoprišelca, či má zahraničná prítomnosť vplyv na politické dianie, znie v ušiach miestnych obyvateľov naivne až hlúpo a vyslúži si trpký rezignovaný úsmev. Zásahy medzinárodného spoločenstva slúžili bezprostrednému záujmu Únie a Spojených štátov udržať Kosovo relatívne vnútorne stabilné, politicky naklonené ich zámerom a ústupčivé v dialógu so Srbskom. Tieto zásahy boli a doposiaľ sú v priamom konflikte s deklarovaným cieľom vybudovať nezávislé demokratické Kosovo. V prostredí, kde dominuje historická skúsenosť nedôvery a odboja voči štátnym inštitúciám (počas juhoslovanskej a Miloševičovej éry), neschopnosť inštitúcií rozhodovať bez predĺženej ruky Západu má výrazne degradačné dôsledky pre dôveru spoločnosti voči štátu ako subjektu oprávneného riadiť chod krajiny.

Nezávislosť pod dozorom bola síce oficiálne ukončená v septembri 2012 rozhodnutím Medzinárodnej riadiacej skupiny pre Kosovo, no prepojenie národných a medzinárodných elít tým nebolo nijako oslabené.

Snaha o to, čo v Kosove nazývajú „mikromanažovaním” zo strany zahraničných aktérov, sa počas aktuálnej krízy presunula smerom ku kosovskej prezidentke. Atifete Jahjaga čelí protichodným tlakom miestnych politických strán, európskych krajín a Spojených štátov, aby prispela k rozuzleniu situácie, pričom každý z aktérov uprednostňuje iné riešenie (zloženie budúcej vlády).

Súčasný súboj doterajšej garnitúry s alternatívou v podobe štvorkoalície, ktorá sa výrazne definuje proti takzvanému „miestno-medzinárodnému paktu”, tak predstavuje ďalšiu fázu kosovského dlhoročného boja o osamostatnenie sa. To, či politickí reprezentanti, ktorí zasadnú do parlamentných a vládnych kresiel po vyriešení krízy, dajú prednosť národným záujmom pred tými zahraničnými, rozhodne o schopnosti Kosova budovať v nasledujúcich rokoch demokratický štát.

Dlhoročné prejavy politickej a ekonomickej priazne vláde Hashima Thaciho zo strany medzinárodného spoločenstva poškodzujú krehké piliere, na ktorých stojí kosovské budovanie štátu (v tomto prípade predovšetkým v oblasti súdnictva a vymožiteľnosti práva). Udalosti posledného októbrového týždňa sú toho dramatickým mementom. Po úniku informácií, že niekoľko členov európskej štátoprávnej misie EULEX zamietlo pod koberec vyšetrovanie závažných trestných činov spáchaných vysokopostavenými politickými predstaviteľmi výmenou za finančnú odmenu, sa to, čo sa doposiaľ považovalo za verejné tajomstvo, stalo základom pre požiadavky o reformu zdiskreditovanej misie.

Vo svetle posledných udalostí a možných politických zmien má Kosovo príležitosť posunúť sa o stupienok vyššie vo svojej schopnosti spravovať vnútorné záležitosti bez cudzieho zasahovania, tentokrát nielen na papieri. To, či sa tak naozaj stane, však vôbec nie je isté. Opačný scenár môže mať za následok dlhodobú apatiu, ktorú si občania Kosova nemôžu dovoliť. Vo vzťahu k „európskej perspektíve” Kosova by takýto scenár znamenal, že EÚ integrácia ostane aj naďalej len rétorickým cvičením, ktorému už neuveria ani v Bruseli, ani v Prištine.

Východísk z krízy je niekoľko, no okrem opakovania volieb, ktoré sa javí ako nežiaduce, každé z nich vyžaduje kompromis z jednej alebo druhej strany. Najpravdepodobnejším výsledkom je vzdanie sa exkluzívneho práva PDK na zostavenie vlády po prvom neúspešnom pokuse získať podporu v parlamente a umožnenie švorkoalícii vytvoriť novú vládu, alebo rozpad švorkoalície a pričlenenie jej časti k vláde PDK. Akýkoľvek scenár bude musieť počítať so zmenami v stanoviskách jednotlivých aktérov. Tvrdohlavé držanie pozícií všetkými zúčastnenými zatiaľ viedlo len k prehlbovaniu krízy kosovského štátu, ktorá trvá už takmer šesť mesiacov.