Zahraničná politika

Prieskum „Trendy vyšehradských európskych politík“ sa zameral na postoje krajín V4 vo vzťahu k budúcnosti Európskej únie a budúcnosti ich krajín v nej. Neskúmal pritom postoje a názory verejnosti, ale sústredil sa na politikov, tvorcov politík, štátnych úradníkov, analytikov, výskumníkov, novinárov a verejné osobnosti z Českej republiky, Maďarska, Poľska a Slovenska.

Vlády i nálady verejnosti sú premenlivé. Dokonca i nálady jednej vlády a jedného premiéra vo vzťahu k európskej integrácii sa dokážu radikálne obrátiť. Viktorovi Orbánovi síce trvala premena z proeurópskeho liberálneho politika na silne euroskeptického premiéra vedúceho krajinu, ktorej systém je na hranici toho, čo možno považovať za demokratické, roky až desaťročia. Robert Fico však dokázal zmeniť imidž z euroskeptika žalujúceho na súde v Luxemburgu mechanizmus EÚ na prerozdeľovanie utečencov na proeurópskeho premiéra silne podporujúceho členstvo svojej krajiny v „jadre EÚ“ (čokoľvek „jadro“ vlastne znamená) za podstatne kratší čas.

Preto môžeme názory širšej odbornej verejnosti v otázkach európskych politík považovať za o niečo dôveryhodnejší lakmusový papierik, ktorý nám môže spoľahlivejšie naznačiť, aké bude skutočné smerovanie krajín. A v tomto sú medzi krajinami V4 viaceré prekvapivé zhody i rozdiely.

Aké je naše miesto v EÚ?

O tom, kde vidia kľúčoví aktéri zahraničných politík krajín V4 miesto svojej krajiny v rámci EÚ, vypovedá do veľkej miery to, koho považujú za svojho najdôležitejšieho partnera, a najmä spojenca. Neprekvapí, že pre Slovákov sú najbližšími spojencami Česi, a naopak. S prihliadnutím na vnútropolitický vývoj v Maďarsku a Poľsku a hrozbu aktivácie procedúry podľa článku 7 Lisabonskej zmluvy za porušovanie základných hodnôt EÚ – najmä princípov právneho štátu –, ktorá sa v decembri aj čiastočne naplnila, neprekvapí ani to, že pre Poliakov sú najbližšími spojencami Maďari, a vice versa. V prípade hlasovania o odobratí hlasovacích práv pre krajinu, ktorá je obžalovaná, sa totiž požaduje jednohlasný súhlas zvyšných krajín. Maďarsko a Poľsko sa teda môžu vzájomne podržať.

Zaujímavé však je, že Slováci, Česi, ale i Poliaci vysoko hodnotia aj svoje politické spojenectvo (nielen partnerstvo, kde hrá rolu aj ekonomická naviazanosť) s Nemeckom. Kým pre českých a slovenských respondentov ide o spojenectvo na približne rovnakej úrovni ako so zvyškom V4, pre poľských je Nemecko ešte dôležitejším spojencom. Ako jedného z troch najbližších spojencov svojej krajiny označilo Nemecko až 40 % poľských respondentov, Českú republiku 31 % a Slovensko 29 %.

Naznačuje to, že nielen Slovensko, ktoré sa otvorene hlási k „jadru EÚ“, ale i ostatné krajiny V4 napriek často silne euroskeptickej rétorike svojich vlád stále vidia svoju budúcnosť skôr na západe. Potvrdzuje to aj jednoznačná podpora členstva krajín v Európskej únii medzi respondentmi. S tvrdením, že plné členstvo je pre ich krajinu výhodnejšie než akákoľvek iná forma vzťahu s EÚ, respondenti jednoznačne súhlasili (najmenej v Poľsku 96 %, najviac na Slovensku 100 %).

Medzi prekvapivé zistenia patrí, že väčšina kľúčových aktérov vo všetkých krajinách aj podľa ďalších indikátorov považuje za najvhodnejšie pre svoju krajinu , aby pokračovala a prehlbovala sa jej európska integrácia. Najjednoznačnejšie je to v prípade Slovenskej republiky, no i v prípade našich susedov by si elity zjavne priali napríklad prijatie spoločnej meny euro.

Akú Úniu si predstavuje Vyšehrad?

I keď vo svetle vývoja v Maďarsku, Poľsku a najnovšie aj Českej republike existujú oprávnené obavy o ich európske smerovanie, osoby s reálnou rozhodovacou právomocou v oblasti európskych politík zostávajú naďalej jednoznačne proeurópske. Otázkou teda nie je, či tieto krajiny chcú patriť do EÚ, ale akú Úniu si kľúčoví aktéri týchto krajín predstavujú.

Po referende o brexite Európska komisia a jej predseda Jean-Claude Juncker naštartovali diskusiu o budúcej reforme a na rokovací stôl položili päť scenárov od dezintegrácie a redukcie Únie na spoločný trh až po federalistickú víziu. Respondenti zo všetkých krajín V4 sa zhodli na tom, že najpravdepodobnejším scenárom je „tí, ktorí chcú, robia viac“, čiže scenár označujúci viacrýchlostnú EÚ, čo sa často zjednodušuje na vytvorenie akéhosi „jadra“ a periférie EÚ.

Za pomerne pravdepodobný scenár považujú vyšehradskí aktéri aj pokračovanie v súčasnom smerovaní bez významných zmien. Naopak, ako najmenej pravdepodobné sa zdajú krajné scenáre – dezintegrácia (iba jednotný trh) či, naopak, federalizácia (oveľa viac spoločne). V prípade krajín V4 však pravdepodobnosť a želateľnosť scenárov nie je to isté. S výnimkou slovenských respondentov, ktorí vnímajú najpravdepodobnejšie scenáre zároveň ako najvýhodnejšie pre SR – dvojrýchlostný a scenár pokračovania bez zmien považovalo za výhodný pre SR zhodne 71 % respondentov. Ako jasne najnevýhodnejší označili dezintegračný scenár „iba jednotný trh“. Ten nepovažovali za výhodný respondenti zo žiadnej z krajín, no v Maďarsku ho vnímali ako pre Maďarov rovnako nevýhodný ako viacrýchlostná Európa (zhodne 42 %). Poliaci dokonca tento scenár, ktorý bol na Slovensku vnímaný ako najvýhodnejší, vyhodnotili ako potenciálne najškodlivejší pre seba zo všetkých (60 % v. 57 % škodlivý pre „iba jednotný trh“). V Českej republike vnímali viacrýchlostnú Európu ako druhú najnežiaducejšiu alternatívu (45 %) po „iba jednotný trh“ (58 % nevýhodná).

Ktorú alternatívu teda vníma V4 ako najvhodnejšiu? To, čo preferujú Slováci, sa zjavne podstatne líši od zvyšných troch krajín, no ani medzi nimi nie je jasná preferencia. V Poľsku vnímajú ako najvýhodnejšiu možnosť pokračovať v súčasnom smerovaní (75 %), ale prekvapivo pozitívne vnímajú aj „federalistickú“ možnosť (60 % pozitívne). Maďarskí respondenti ju dokonca vyhodnotili ako pre Maďarsko najvýhodnejšiu (53 %)! A ani v Českej republike neprepadla, vnímajú ju len ako o málo menej výhodnú pre ČR než možnosť „menej, ale efektívnejšie“ (zhodne po 57 %, pričom pri druhej menovanej ju viac respondentov označilo za jasne „výhodnú“ a pri prvej viac respondentov ako „skôr výhodnú“).

Čo sme sa dozvedeli?

Všeobecná predstava o euroskeptickom Vyšehrade teda pri pohľade na názory elít do istej miery padá. Taktiež sa nepotvrdila generalizujúca predstava, že EÚ by podľa V4 mala byť „Európou národov“. Respondenti prekvapivo pozitívne hodnotia viac federalistické scenáre ďalšieho vývoja a ďalšia otázka odhalila, že neočakávajú výrazné posilnenie medzivládnych inštitúcií. V priemere približne polovica opýtaných neočakáva, že by sa výrazne posilňovala pozícia akejkoľvek z inštitúcií EÚ – ani tých nadnárodných, ako je Európska komisia či Európsky parlament, ani medzivládnych, ako je Rada EÚ či Európska rada. Ak očakávajú nejaké zmeny, očakávajú skôr posilňovanie inštitúcií než ich oslabovanie a najsilnejšie posilnenie čakajú pri jasne federalistickej inštitúcii – Európskej centrálnej banke.

Zároveň v žiadnej z krajín respondenti nepovažujú za dobrý nápad otváranie základných zmlúv EÚ. Vyniká iba Maďarsko, ani tu však s nápadom otvárať základné zmluvy nesúhlasila väčšina.

Spoločným znakom postoja V4 k otázke budúcnosti Európskej únie a jej možných reforiem je teda najmä konzervatívnosť. Krajinám súčasný stav skôr vyhovuje, no sú si vedomé reality, ktorou už dnes do istej miery viacrýchlostná architektúra EÚ je. Elity vo všetkých krajinách V4 by pritom uvítali, ak by ich krajiny patrili do rýchlejšieho pruhu integrácie. Dokonca aj v polarizujúcich otázkach, akou je riešenie migračnej krízy a povinných kvót, sa elity vo všetkých krajinách vyjadrili prekvapivo a súhlasili s tvrdením, že by ich krajiny mali na riešení spolupracovať intenzívnejšie a prijímať utečencov prostredníctvom realokačných schém EÚ. Otázkou teda je, prečo existujú v niektorých otázkach také rozdiely medzi názormi elít a pozíciami, ktoré prezentujú vlády, a väčšinovými názormi spoločností. Naznačuje to, že jedným z možných dôvodov pokrivkávania demokracie v strednej Európe je práve zlyhávanie elít a ich neschopnosť komunikovať európske témy efektívne. Zároveň však výsledky výskumu naznačujú, že s európskou budúcnosťou krajín V4 to nie je až také horúce, ako sa niekedy po vystúpeniach premiérov, prezidentov a šedých eminencií týchto krajín môže zdať.

Výskum „Trendy vyšehradských európskych politík“ v lete a na jeseň 2017 realizovala AMO – Asociace pro mezinárodní otázky, v spolupráci so SFPA – Slovenskou spoločnosťou pre zahraničnú politiku, CENS – The Center for European Neighborhood Studies, a Institutom Kościuszki.

Ako sme spomenuli vyššie, prieskum neodráža všeobecné nálady verejnosti v daných krajinách, ale názory starostlivo vyselektovanej vzorky odbornej verejnosti zaberajúcej sa zahraničnými a európskymi politikami v krajinách V4: podnikatelia (najmä zástupcovia zamestnávateľských zväzov a priemyselných komôr pôsobiacich na európskej úrovni), štátni úradníci a diplomati zaoberajúci sa európskymi politikami na ministerstvách a pôsobiaci na ambasádach v európskych krajinách, žurnalisti a analytici zameraní na problematiku EÚ a nakoniec politici – ústavní činitelia, ministri a štátni tajomníci, poslanci z európskych výborov a europoslanci.

Celkovo bolo prostredníctvom dotazníkov oslovených 1898 kľúčových aktérov, odpovedalo 451. Najresponzívnejší boli Slováci (35 %) a Česi (33 %), nasledovaní maďarskými aktérmi (26 %), v prípade Poľska odpovedalo iba 13 % oslovených. Výsledky však môžeme považovať za výpovedné aj v tomto prípade, pretože vzhľadom na veľkosť vzorky sa v absolútnych číslach podarilo získať odpovede od približne rovnako veľkého množstva respondentov (142 v ČR, 110 v SR, 103 v HUN a 96 v PL).

 Kompletné výsledky výskumu vrátane otvoreného datasetu, vizualizácií a štúdie zverejnenej v anglickom jazyku sú dostupné na stránkach projektu.