Zahraničná politika

Typický bol prístup „počkáme a uvidíme“, ktorý však smerom k členstvu v EÚ rozhodne neviedol. Politická reprezentácia často používala argument, že Island vďačí za svoj ekonomický rozmach predovšetkým svojej nezávislosti, o ktorú by v prípade vstupu do zoskupenia prišiel.

V roku 2008 sa však na Islande prejavila globálna ekonomická kríza v podobe bankového kolapsu a postoj k EÚ sa pomerne rýchlo a výrazne zmenil. Únia začala byť vnímaná ako možné východisko z kritickej situácie a v lete 2009 krajina podala oficiálnu prihlášku do EÚ. Napriek tomu, že Island má ako člen Európskeho hospodárskeho priestoru (EHP) zosúladenú domácu legislatívu s acquis communautaire EÚ v oblasti vnútorného trhu (čo predstavuje veľkú väčšinu všetkých spoločných pravidiel), prístupové rokovania nenapredujú tak rýchlo, ako by tento fakt naznačoval.

Navyše v súčasnosti dominujú vzťahom Islandu s krajinami EÚ dve témy, hoci podľa oficiálnych vyjadrení tieto na prístupový proces negatívne nevplývajú. Prvou je problematika vyrovnania záväzkov skrachovaných bánk voči Veľkej Británii a Holandsku, druhou rybolov vo všeobecnosti, a konkrétne spor v limitoch na lov makrely.

Nezávislý Island

Island sa odtrhol od Dánska a stal sa nezávislou krajinou v roku 1944. V tom období už niekoľko rokov fungovala na ostrove americká letecká základňa, ktorá nahradila britské jednotky, keďže tieto už nedokázali zabezpečiť ostrov pred Nemeckom. Island má strategickú polohu v strede Atlantiku, a preto bol významným geopolitickým bodom nielen počas druhej svetovej, ale aj studenej vojny. Island sa stal zakladajúcim členom NATO a svoju bezpečnosť ďalej zvýšil v roku 1951, kedy bola podpísaná obranná dohoda s USA, na základe ktorej bola v Keflavíku vybudovaná americká letecká základňa. Američania potom zostali na ostrove až do roku 2006.

Island tým pádom považoval svoju bezpečnosť za vyriešenú, a tak nevytvoril ani vlastnú armádu (ktorú doteraz nemá) a európska integrácia nebola pre neho z bezpečnostného hľadiska zaujímavá. Ani členstvo ostatných severských štátov (okrem Nórska) nezvýšilo islandský záujem o integráciu. Vysokú úroveň ekonomickej spolupráce s Európou zabezpečilo Islandu členstvo v EHP od roku 1994, ostrov sa stal v roku 2001 aj súčasťou Schengenu. Island teda dokázal využiť všetky výhody, ktoré mu poskytovala integrácia bez potreby prijatia tých pravidiel, ktoré mu nevyhovovali, ako napríklad spoločné politiky EÚ v oblasti rybolovu a poľnohospodárstva.

Bankový entuziazmus a tvrdá realita

Hoci začiatkom tohto storočia bolo možné pozorovať zmenu postoja politickej reprezentácie voči EÚ, k zásadnejším krokom neprišlo až do prepuknutia bankovej krízy. Približne od roku 2000 prichádzalo k zmenám bankového systému na ostrove, ktoré nakoniec viedli k vytvoreniu troch veľkých bánk – Landsbanki, Kaupthing a Glitnir. Vďaka vhodným podmienkam na medzinárodných trhoch, ako aj členstvu krajiny v EHP tieto banky čoskoro expandovali do ďalších krajín, predovšetkým do Veľkej Británie a Holandska.

Banky narástli do obrovských rozmerov, ktoré boli, ako sa neskôr ukázalo, pre malý ostrovný štát osudné. Tesne pred pádom celého bankového systému dosiahlo imanie islandských bánk 11-násobok HDP krajiny. Keď prišlo v októbri 2008 k problémom s likviditou, národná banka nedokázala finančným domom pomôcť. . Jednoducho nemala také veľké zásoby meny a nemohla efektívne slúžiť ako inštitúcia poslednej inštancie. Navyše kvôli expanzii za hranice Islandu potrebovali banky predovšetkým cudziu menu, ku ktorej nemali prístup pre zmrazené medzinárodné trhy nielen oni, ale ani centrálna banka. V októbri 2008 tak prišlo k faktickému bankrotu všetkých troch významných islandských bánk. Jedným z pozostatkov bankrotu bol aj dlh vo výške takmer 4 miliardy eur voči vládam Veľkej Británie a Holandska, ktoré vyplatili garantovanú výšku vkladov svojim občanom a od Islandu požadujú ich preplatenie.

Politicky sa tieto udalosti prejavili v masových demonštráciách, ktoré boli prvé od protestov proti NATO v 40. rokoch. Vláda Strany nezávislosti a Sociálnodemokratickej strany sa pod tlakom verejnosti rozpadla a dočasnú vládu viedli sociálni demokrati so zelenými pod vedením Johanny Sigurdardottir. Týmto stranám sa podarilo obhájiť svoje pozície v predčasných voľbách v apríli 2009 a napriek tomu, že zelení sa stavali pomerne ostro proti členstvu krajiny v EÚ, prevážil postoj sociálnych demokratov a integrácia do EÚ sa stala hlavným zahraničnopolitickým cieľom novej vlády.

Členstvo v Únii bolo vnímané ako garancia pred podobnými krízami v budúcnosti a predovšetkým ako spôsob zavedenia eura. A hoci vládny program bol opäť v otázkach EÚ pomerne vágny, už 16. júla toho istého roku bola islandským parlamentom schválená prihláška do Únie, ktorá bola o pár dní nato oficiálne podaná do rúk predsedu Rady Európskej únie.

Európske záruky

Hlavným dôvodom na zmenu islandského postoja voči EÚ sa ukazuje byť ekonomická kríza a predovšetkým snaha o zavedenie eura ako národnej meny. Členstvo v EÚ je podľa jeho zástancov vhodným spôsobom, ako predísť budúcim možným krízam, keďže poskytuje jasnejšie a prísnejšie pravidlá v bankovníctve (pravidlá EHP sa v tejto oblasti ukázali ako neúčinné zoči-voči islandskému bankovému „entuziazmu“), ako aj vyššiu úroveň prepojenia hospodárstva Islandu a Európy. Integrácia do európskych štruktúr má rovnako pozitívne podporiť celkovú stabilitu islandskej ekonomiky.

Jedným z následkov krízy bol aj prudký pokles hodnoty islandskej koruny a táto situácia zintenzívnila ostrovnú debatu o zavedení eura ako národnej meny. Fluktuácia koruny spôsobuje dlhodobo problémy v islandskom hospodárstve a počas krízy sa tieto problémy naplno prejavili, keď bola koruna na medzinárodných trhoch v podstate nevymeniteľná. Prvotné snahy krajiny adaptovať euro unilaterálne sa stretli s prudkými negatívnymi reakciami predstaviteľov Európskej centrálnej banky a európskych inštitúcií, ktorí takýto krok označovali za prekážku ďalšej spolupráce. Z týchto dôvodov sa nakoniec islandskí predstavitelia rozhodli ísť oficiálnou cestou členstva v EÚ a následne po splnení maastrichtských kritérií aj členstva v hospodárskej a menovej únii.

Počas prvého obdobia od podania prihlášky (približne prvý rok) sa zdalo, že vysoké tempo prípravných rokovaní, ktoré krajina nasadila, sa čoskoro premietne do členstva v EÚ. Počiatočné, skôr administratívne úkony boli vykonané veľmi rýchlo (vyplnenie dotazníka mapujúceho súlad legislatívy kandidátskej krajiny s acquis communautaire) a Európska komisia odporučila začatie oficiálnych prístupových rokovaní už vo februári 2010. Tie sa naštartovali v lete toho istého roku po schválení tohto odporúčania Európskou radou. Prvé spomalenie procesu však nastalo hneď v rámci skríningového procesu, ktorým sa spustili negociácie a ktorého úlohou bolo detailne porovnať islandskú legislatívu s predpismi EÚ. Tento proces trval takmer rok, a tak sa samotné rokovania začali až v lete 2011. Správa Európskej komisie o priebehu negociácií z októbra 2012 hovorí, že priebežne bolo uzavretých len 10 kapitol z celkového počtu 33. Vzhľadom k tomu, že až 22 negociačných kapitol tvoria pravidlá EHP, a teda Island má túto legislatívu implementovanú, môžeme tvrdiť, že postup prístupových rokovaní je pomalý. Hlavné problémové kapitoly ako rybolov alebo poľnohospodárstvo pritom ostávajú stále neotvorené. Aj samotná Európska komisia predpokladá náročné a dlhé rokovania.

Podobne sa aj verejná mienka pomaly odkláňa od počiatočného eurooptimizmu, aj keď vyčítať trend z kolísavých nálad islandského obyvateľstva voči EÚ je viac ako náročné. Najpozitívnejšie naklonená bola verejnosť práve v čase podania prihlášky, hoci podpora začatia prístupových rokovaní na úrovni 50 – 60 % sa zo slovenského pohľadu ako príliš eurooptimistická nemusí zdať. Už v novembri 2011 sa však polovica respondentov vyslovila za prerušenie prístupových negociácií, v máji 2012 dokonca vyše 50 percent opýtaných odmietalo členstvo Islandu v Únii a v novembrovom prieskume bola už väčšina Islanďanov aj proti pokračovaniu prístupových rokovaní. Verejná mienka však skôr ako všeobecný trend odzrkadľuje momentálnu náladu v spoločnosti a pomerne rýchlo sa mení. Na druhej strane je však Island zo strany obyvateľov členských štátov EÚ veľmi vítaný a v rámci Eurobarometra patrí dlhodobo medzi popredné miesta rebríčka krajín, ktoré by Európania radi videli v EÚ.

Členstvo v Únii sa už nezdá ako nevyhnutné východisko z krízy, keďže ostrov sa dostáva do „starých koľaji“ a ekonomické problémy už nie sú natoľko viditeľné. Rázne ekonomické kroky spolu s pôžičkou od Medzinárodného menového fondu pomohli oživiť hospodárstvo a stabilizovať menu. Zdá sa, že spolu s akútnymi ekonomickými problémami odišiel aj eurooptimizmus, ktorý mal byť liekom na tieto problémy.

Staré dlhy a ohrozené makrely

V súčasnosti vzťahom medzi EÚ a Islandom dominujú dve hlavné otázky a čiastočne zatieňujú prístupové rokovania. Prvou problematickou témou je otázka vysporiadania záväzkov banky Icesave (pobočka skrachovanej Landsbanki v zahraničí) medzi Islandom a Veľkou Britániou a Holandskom. Tieto krajiny vyplatili svojim občanom garantovanú výšku vkladov vo zbankrotovaných islandských bankách vo výške približne 4 miliardy eur a v súčasnosti sa sporia s Islandom o splatenie tejto pôžičky. Jadro sporu je v tom, či Island má povinnosť prebrať všetky záväzky zbankrotovaných (a neskôr znárodnených) bánk. Krajina sa obhajuje argumentom, že pravidlá EHP, ktoré takýto záväzok stanovujú, sa nedajú uplatniť v prípade kolapsu celého bankového systému, ako to bolo na Islande. Krajina bola zasiahnutá externým šokom, ktorý nedokázala predvídať, a už vôbec nie ovplyvniť, a preto by nemala byť zodpovedná za jeho následky.

Snaha vysporiadať tieto záväzky zo strany islandských zákonodarcov narazila na odpor verejnosti podporovaný prezidentom. Dohoda medzi stranami bola dvakrát odmietnutá Islanďanmi v referende a v decembri 2011 sa dostal spor na úroveň súdu Európskeho združenia pre voľný obchod (EZVO). Tento dohliada na dodržiavanie pravidiel EHP v rámci členských štátov EZVO. Island podporuje Lichtenštajnsko a Nórsko, naopak, na stranu Veľkej Británie a Holandska sa pridala Európska komisia. Konečný verdikt sa očakáva na prelome rokov 2012/2013. Napriek tomuto je väčšina islandského dlhu v súčasnosti už splatená a gro sporu sa vedie len o malú časť dlhu a výšku úrokov, ktoré má Island platiť za pôžičku. Hoci tento spor doteraz nezasiahol do prístupových rokovaní, jeho samotné konanie nepomáha k napredovaniu negociácií a môže negatívne ovplyvniť niektoré náročnejšie ekonomické negociačné kapitoly.

Druhou dominantnou témou súčasnosti je konflikt o kvóty na lov makrel v Severnom mori. Rybolov je pre Island veľmi citlivá téma a dlhodobo jedna z hlavných prekážok európskej integrácie. V 70. rokoch dokonca Islanďania neváhali ísť do otvoreného konfliktu s Veľkou Britániou kvôli rozširovaniu ekonomickej zóny okolo ostrova s výhradným právom na lov (tzv. tresčie vojny). V súčasnosti Nórsko spolu s EÚ požadujú voči Islandu sankcie za jednostranné zvýšenie kvót na lov makrel, čo podľa nich môže viesť k ohrozeniu tohto druhu jeho prílišným výlovom. Európsky parlament ešte v septembri 2012 prijal rezolúciu odsudzujúcu zvýšenie lovu zo strany Islandu a Faerských ostrovov, pričom boli prijaté aj isté sankcie voči Islandu. Rada EÚ však zatiaľ v tejto veci jednoznačný postoj nezaujala. Kapitola rybolov nebola v rámci prístupových rokovaní ešte ani otvorená a existuje predpoklad, že to bude jedna z najťažších tém negociácií.

Napriek tomu, že cesta Islandu do Európskej únie sa spočiatku zdala nenáročná a podporovaná všetkými stranami, s rozvojom negociácií sa prístupový proces spomalil a v súčasnosti nie je možné nielen odhadnúť jeho dĺžku, ale ani to, či sa Island vôbec stane členom EÚ. Spomalenie procesu je totiž sprevádzané niekoľkými spormi medzi Islandom a EÚ a navyše verejná podpora integrácie klesá spolu s oživovaním krízou zasiahnutého hospodárstva ostrova.