Zahraničná politika

Počas tretej (a zároveň poslednej) televíznej debaty medzi oboma kandidátmi bola Európa spomínaná prevažne v negatívnom zmysle. Jeden na druhého útočili a snažili sa presvedčiť voličov, že práve ich protikandidát je ten, ktorý privedie Spojené štáty na taliansku, španielsku či grécku cestu. Obaja Európsku úniu občas popisovali aj ako nefungujúcu zložku samostatných štátov, ktorej súčasná ekonomická situácia sa podobá tej v Spojených štátoch a ani jeden z nich si tak nechce predstavovať budúce smerovanie USA. Konzervatívni republikáni počas kampane často používali aj výraz „európsky socializmus“ či „socializmus európskeho typu“ ako istého strašiaka veľkých regulácií a brzdenia rozvoja podnikania.

Staronový prezident a nová zahraničná politika?

Zahraničná politika USA sa postupne odkláňa k južnej a východnej časti Ázie. Tento trend predstavila ministerka zahraničia Hillary Clinton ešte v januári 2011 a potvrdil ho aj staronový prezident.  Obama si vybral za svoju prvú medzinárodnú zástavku po znovuzvolení práve krajiny juhovýchodnej Ázie. Navštívil Thajsko, Mjanmarsko a Kambodžu. V Mjanmarsku na miestnej univerzite predniesol príhovor, v ktorom povzbudil obyvateľov protestujúcich za ľudské práva. V prvom rade spomenul Aun Schan Su Ťij, ktorá bola za svoj boj za dodržiavanie ľudských práv ocenená v roku 1991 Nobelovou cenou mieru. Administratíva Baracka Obamu tak opakovane ubezpečila krajiny regiónu, že práve juhovýchodná Ázia sa stáva postupne prioritou pre smerovanie americkej zahraničnej politiky. Táto stratégia je vyústením dlhodobých záujmov, ktoré sú tlačené najmä záujmami ekonomickými. Čína je dnes jednou z najdôležitejších priorít zahraničnej politiky USA. Zároveň je aj jedným z najväčších partnerov, no za istých okolností môže pre Spojené štáty predstavovať hrozbu. Okrem vlastníctva jadrových zbraní a kyberšpionáže je Čína druhým najväčším veriteľom dlhu americkej vlády, hneď po Federálnom rezervnom systéme FED. Preto je prirodzené, že sa americká politika sústredí práve na krajiny, ktoré s Čínou susedia, alebo s ňou majú pevné vzťahy.

Ktorú krajinu navštívi prezident po svojej inaugurácii v januári 2013 ešte nie je jasné. Jeho prvá zahraničnopolitická cesta po voľbách v roku 2008 viedla do Kanady. Po nej prezident Obama vycestoval do Európy a na prelome mesiacov marec a apríl 2009 navštívil hneď štyri európske krajiny. V Londýne sa zúčastnil summitu G20 a stretnutia s predsedom vlády Davidom Cameronom a kráľovnou Elizabeth II., v Štrasburgu sa zúčastnil Štrasburg-Kehl NATO summitu. Svoju pracovnú cestu  zavŕšil v Prahe, kde sa pri príležitosti českého predsedníctva v  Európskej rade stretol s prezidentom Klausom. Počas prvého volebného obdobia strávil prezident Obama najviac času vo Francúzsku. Navštívil ho celkovo štyrikrát.

Smerovanie zahraničnej politiky USA závisí do istej miery od prezidentovho výberu jednotlivých členov vlády či poradcov v Bielom dome. Ministerka zahraničných vecí Hillary Clinton už neoficiálne ohlásila svoj odchod zo súčasného kabinetu Baracka Obamu a nahradí ju tak niekto iný. Rovnako sa rozpráva o odchode súčasného šéfa Pentagonu Leona Panettu. Post ministra obrany je rovnako dôležitý, nakoľko v americkom systéme má ministerstvo obrany  pri tvorbe zahraničnej politiky dôležité postavenie. Mená nástupcov ešte nie sú verejne známe, no horúcimi kandidátmi na post šéfa diplomacie sú súčasná veľvyslankyňa USA pri OSN Susan Rice či bývalý nominant Demokratickej strany v prezidentských voľbách 2004 a súčasný predseda Senátnej komisie medzinárodných vzťahov John Kerry.

Condoleza Rice, ministerka zahraničia v druhej vláde prezidenta Georga W. Busha, mala k Európe o niečo bližšie ako jej nástupkyňa Hillary Clinton. Študovala ruské dejiny a jej výskumná činnosť sa sústredila na inváziu vojsk Varšavskej zmluvy do Československa v roku 1968. Po zvolení Baracka Obamu sa situácia zmenila. Obama kandidoval so sľubom čo najskôr ukončiť vojenské konflikty v Iraku a Afganistane. Táto stratégia obmedzila jeho pozornosť na ázijský región a  na európske štáty ostal oveľa menší dôraz, než to bolo pri jeho predchodcovi.

Európa volá, „neopúšťajte nás“

Niektorí predstavitelia krajín strednej a východnej Európy sa cítili zmenou postoja v zahraničnej politike a politike voči Európe po voľbách v roku 2008 a inaugurácii prezidenta Baracka Obamu dotknutí. Dokonca spísali aj list adresovaný novozvolenému prezidentovi, ktorý hovoril najmä o tom, ako krajiny regiónu strednej a východnej Európy už nie sú v srdci americkej zahraničnej politiky. Posolstvo listu by sa dalo v skratke zhrnúť slovami „neopúšťajte nás“. No ani list, ktorý medzi inými podpísali bývalí prezidenti Václav Havel, Valdas Adamkus či Aleksander Kwasniewski, neprinútil Baracka Obamu k zmene postoja voči Európe.

Napriek prvotnému znepokojeniu lídrov a veľvyslancov stredného a východného regiónu Európy má prezident Obama s hlavami štátov EÚ vo všeobecnosti dobré vzťahy. A to aj v prípadoch, keď nie sú z rovnakého politického spektra ako Obama. Rozumie si s kancelárkou Merkelovou či konzervatívnym Davidom Cameronom z Británie. Tieto vzťahy sú prirodzeným vyústením vzájomnej potreby Európskej únie a Spojených štátov spolupracovať pri riešení globálnych problémov. Vzťah medzi EÚ a USA ešte z doby postwilsonovského idealizmu sa postupne pretavil do takej podoby, že obaja partneri navzájom pociťujú svoje problémy. Jasným príkladom je svetová hospodárska kríza z roku 2008, jej následky a pokusy o znovunaštartovanie ekonomík jednotlivých krajín. V novembri 2011 sa predstavitelia EÚ a USA po summite vo Washingtone dohodli na spoločnom obchodnom partnerstve, ktoré je založené na zvýšení rastu oboch ekonomík a vytváraní pracovných miest.

Na druhej strane je však veľmi pravdepodobné, že sa spolupráca medzi americkou administratívou a európskymi krajinami obmedzí na pôdu Severoatlantickej aliancie. V súčasnosti väčšina európskych krajín v NATO stále bojuje s dôsledkami finančnej krízy, ktorá negatívnym spôsobom zasiahla ich štátne rozpočty. Vlády boli nútené škrtať svoje výdavky v oblasti obrany a postupne sa dostávali pod  hranicu 2 % HDP,  čo je čiastka, ktorú sa členské krajiny zaviazali dodržiavať pri tvorbe obranných rozpočtov. Spojené štáty tak aj naďalej ostávajú najväčším prispievateľom do spoločnej obrany krajín NATO. Postupne dochádzajúca trpezlivosť a ťažkosti s domácou ekonomickou situáciu môžu tento trend v najbližšej budúcnosti zmeniť. Aj slová odchádzajúceho ministra obrany USA Roberta Gatesa boli nepriamou výzvou pre európske členské krajiny NATO, aby začali viac investovať do spoločnej obrany, ktorú poskytuje Severoatlantická aliancia. Podľa slov Roberta Gatesa mala transatlantická bezpečnostná spolupráca veľký význam počas studenej vojny, predovšetkým ako nástroj na zachovanie „ucelenej, prosperujúcej a slobodnej“ Európy, a aj preto boli výdavky USA na obranu (vtedy vo výške 50 % celkového rozpočtu NATO) odôvodnené. Dnes je však podiel Spojených štátov na úrovni 75 %, a to podľa Gatesa nie je dlhodobo udržateľný stav.

Amerika odkazuje, „chceme vidieť jednotu“

Prezident Obama a jeho administratíva chcú v prvom rade vidieť jednotu v rozhodnutiach európskych krajín o spoločnej obrannej a bezpečnostnej politike. Len tak môže byť EÚ kredibilným partnerom v medzinárodnom prostredí. Invázia do Iraku či operácia v Líbyi takúto jednotu neukázala. Bilaterálne vzťahy s jednotlivými členskými krajinami EÚ síce určite posilňujú  prítomnosť USA v Európe, no cieľovým partnerom pre Spojené štáty je dnes Európska únia ako celok. Do inštitucionálnych reforiem Únie, z ktorých vzišiel okrem iného aj úrad pre vysokého predstaviteľa EÚ pre zahraničnú a bezpečnostnú politiku, sa vkladali veľké nádeje. Prezident Obama vo svojom príhovore z mája 2011 vyzval EÚ na „partnerstvo pre demokraciu a zdieľanú prosperitu“. Tieto očakávania sa však do veľkej  miery nenaplnili a pri rokovaní o zahraničnej či bezpečnostnej politike EÚ sa stále ťažko hľadá konsenzus alebo jediný partner k stolu.

Európska únia by sa mala zmieriť s tým, že po období ukončenia studenej vojny a postupného zavŕšenia operácií v Iraku a Afganistane už nebude hrať v očiach Spojených štátov úlohu primárneho partnera. Smerovanie stratégie zahraničnej politiky Spojených štátov sa s najväčšou pravdepodobnosťou nezmení a  európske štáty by mali posilniť svoj vonkajší imidž, aby boli stále pre USA v otázkach medzinárodnej bezpečnosti lukratívnym partnerom. Európa ako celok bude dôležitá pre napĺňanie nových a staronových zahraničnopolitických priorít Spojených štátov. Je však potrebné, aby USA z Európy cítili, že je stále tým spoľahlivým a dlhodobým partnerom ako tomu bolo doteraz.

Jedným z príkladov sú sankcie voči Iránu kvôli jadrovému programu krajiny. Tie sú najtvrdšie, aké doteraz EÚ voči jednej krajine zaviedla. Aj preto bola spolupráca v tejto oblasti ako jedna z mála spomínaná aj počas prezidentskej kampane. Prezident Obama potvrdil fungovanie týchto sankcií a v poslednej televíznej debate pred voľbami svojich voličov uistil, že v nich hodlá pokračovať. Naposledy sa  ministri zahraničných vecí krajín EÚ stretli v Luxemburgu v októbri 2012, aby prijali ďalší balík sankcií. Tentokrát sú sankcie smerované na iránske banky, obchod a vývoz zemného plynu. Spolupráca v oblasti nových trendov medzinárodnej bezpečnosti bude pokračovať aj v rámci iných organizácií. Okrem NATO pôjde prevažne o Organizáciu pre bezpečnosť a obranu v Európe pri spoločnom boji proti kyberterorizmu.

Pre Spojené štáty je Európa stále veľmi atraktívnym partnerom a hlavne silným spojencom pri zahraničných misiách. Predovšetkým európske krajiny, ktoré sú členmi Severoatlantickej aliancie, sú pre USA dôležité. Jednotlivé krajiny sa dnes síce stretávajú s finančnými ťažkosťami, ktoré spôsobujú znižovanie výdavkov na obranu, no ak sa im podarí prostredníctvom programov NATO zefektívniť ich spôsobilosti a dosiahnuť v tomto smere jednotu, ostane Európa rovnako dôležitým partnerom aj v budúcnosti.

Prvým krokom diplomacie USA voči Európe by mala byť oficiálna návšteva prezidenta Obamu po jeho inaugurácii a stretnutie sa s predstaviteľmi Európskej únie, ubezpečenie o pevnom partnerstve a načrtnutie budúcej stratégie v súvislosti so zmenami zahraničnopolitického smerovania USA. Vzájomná ekonomická a bezpečnostná previazanosť Európskej únie a Spojených štátov však nenaznačuje do budúcna iné ako korektné vzťahy.