Slovenská vyšehradská dilema
Rozhodnutie Maďarska a Poľska nepodporiť rozpočet Európskej únie na roky 2021-2027 a Fond obnovy EÚ vyvolalo ďalšie otázky o štiepení v rámci V4, zmysluplnosti tohto zoskupenia, ako aj jeho pridanej hodnote pre Slovensko.
Foto: Neformálne stretnutie premiérov V4 pred summitom Európskej rady v Bruseli, 2020.
Zdroj: Kancelária poľského premiéra, flickr.com.
Bratislava viazanosť rozpočtových zdrojov na dodržiavanie zásad právneho štátu nevnímala ako problematický element. Prioritou bolo a naďalej je schválenie rozpočtu i fondu obnovy tak, aby Slovensko mohlo bezodkladne čerpať alokované prostriedky. Rovnako k tejto otázke pristupuje i štvrtý partner z V4, Česká republika a ďalších 23 členských krajín. Maďarsko a Poľsko zostali teda v blokovaní dohody osamotené.
V Česku a na Slovensku zároveň silnejú hlasy predstaviteľov časti politického spektra a vládnych predstaviteľov, požadujúce výraznejšie vymedzenie voči značke V4. Dôvodom má byť negatívny imidž, ktorý si Vyšehrad v EÚ vyslúžil, a tiež využívanie V4 na individuálne aj vnútropolitické potreby jednotlivých krajín, respektíve ich lídrov. To je najmä prípad súčasného premiéra Maďarska Viktora Orbána, ale nielen jeho. Kritici na Slovensku sa odvolávajú aj na programové vyhlásenie súčasnej vlády, ktoré (popri aktívnom pôsobení Slovenska vo V4) zdôrazňuje aj „rozvoj partnerstiev s ďalšími štátmi a regionálnymi zoskupeniami“.
Problémov, ktorým V4 v súčasnosti čelí, je viacero. Jedným z najvypuklejších je prílišná politizácia V4. Hoci spolupráca vznikla (takmer) pred tridsiatimi rokmi na základe iniciatívy vtedajších predstaviteľov ČSFR, Maďarska a Poľska, takže bola primárne politickou iniciatívou, postupne sa na ňu „nabaľovali“ ďalšie dimenzie, zamerané na rôzne oblasti, respektíve sektory. Dôležitým momentom bolo založenie Medzinárodného vyšehradského fondu, ktorý otvoril V4 smerom k verejnosti, mimovládnej sfére. De facto až do vypuknutia migračnej krízy v roku 2015 zostávala spolupráca rozložená pomerne rovnomerne, pričom hlavnými koordinátormi vyšehradskej spolupráce boli ministri zahraničných vecí. Práve migračná kríza a s ňou spojené možnosti vlastnej prezentácie aj na domácej politickej scéne vyniesli do popredia premiérov, teda politikov, ktorí dodnes sú najvýraznejšími presadzovateľmi myšlienky Vyšehradskej spolupráce. Najmä kvôli nim sa na V4 pozerajú „zvonku“ ako na politickú iniciatívu, ktorá má nálepku zoskupenia blokujúceho väčšinu dôležitých rozhodnutí na úrovni EÚ. Koaličný potenciál V4 je potom obmedzený, čo možno považovať za ďalší z problémov.
Politická úroveň však predstavuje iba časť vyšehradskej mozaiky, aj keď médiami je sledovaná najintenzívnejšie. Z pomyselného vyšehradského ľadovca je drvivá väčšina pod vodou, takpovediac neviditeľná. Týka sa kontaktov a spolupráce štátnych úradníkov na stredných a nižších úrovniach, expertov, akademikov, umelcov, študentov a podobne. Práve existencia takejto robustnej štruktúry vypovedá najviac o dosiahnutých výsledkoch vyšehradskej spolupráce – určite viac, ako politické deklarácie, ktoré nie sú navyše z povahy modelu vyšehradskej spolupráce právne záväzné. Vyšehrad je postavený na neformálnych inštitúciách a väzbách, aj preto toto zoskupenie dokázalo prekonať problémové momenty, keď jednotlivé krajiny nezdieľali rovnaké (a niekedy ani len podobné) postoje k viacerým otázkam, nezriedka strategického významu. Zachovanie neformálnej podoby spolupráce umožňuje sústrediť sa výlučne (a áno, selektívne) na oblasti spoločného záujmu pri súčasnom „ignorovaní“ problematických momentov.
V4 nie je klubom s exkluzívnym členstvom, nevylučuje spoluprácu vyšehradských krajín v rámci iných regionálnych formátov. Tých v priebehu posledných rokov pribudlo niekoľko – od Slavkovského trojuholníka, cez Iniciatívu Trojmoria až po formát C5 (Central Five), zahŕňajúci popri Slovensku aj Českú republiku, Maďarsko, Rakúsko a Slovinsko. Ich existencia je pomerne krátka, pričom sa stále ešte profilujú.
V4 pre ne môže byť inšpiráciou i poučením. Má za sebou čoskoro už tridsaťročnú históriu, viaceré úspešné obdobia, ale aj také, keď veľmi nefungovala. Dokonca aj v období, keď bola spolupráca fakticky pozastavená – konkrétne počas vlády Vladimíra Mečiara v rokoch 1994-98 -, však v určitých oblastiach napredovala. Práve vtedy sa napríklad pretavovala do reality Stredoeurópska dohoda o voľnom obchode (CEFTA), ktorá pomohla vyšehradským krajinám pripraviť sa na podmienky jednotného trhu EÚ. Neskôr sa z nej stal dokonca jeden z najdôležitejších „exportných“ artiklov Vyšehradu, keďže sa stala predlohou pre vytvorenie CEFTA 2006 zahŕňajúcej krajiny juhovýchodnej Európy.
Kritika V4 je rozhodne na mieste, pokiaľ je zameraná na konkrétne oblasti a aktérov a nie formát spolupráce ako taký. Ten je v tom nevinne – je to ako keby kuchár za svoje nezdary obviňoval stále a výlučne iba rúru, v ktorej pokrm pripravoval. Formát V4 je vymyslený sofistikovane a ponúka riešenia aj pre obdobia, ktoré nie sú vzájomnej spolupráci naklonené. Inými slovami, oheň nemusí vždy plápolať, stačí, keď ho necháme tlieť a v príhodnej chvíli ho opäť rozdúchame. Dilema, či pokračovať v spolupráci alebo nie, je v tomto kontexte potom bezpredmetná.
