Zahraničná politika

Čo na to verejnosť?

Diskusia o tom, aký postoj zaujať voči Rusku, ale aj samotná interpretácia diania v Ukrajine sa odohrávajú najmä v rovine politického diskurzu. Ak si odmyslíme anonymné nenávistné komentáre na internete, o názoroch verejnosti  vieme veľmi málo. Ešte v júni 2014 sa realizoval reprezentatívny výskum Inštitútu pre verejné otázky v spolupráci s denníkom SME.  Jeho výsledky – možno na prekvapenie mnohých – ukázali, že slovenská verejnosť hovorí jasným hlasom, čo sa týka práva Ukrajincov rozhodovať o osude svojej krajiny (výrazná väčšina – až 83 % respondentov – súhlasila s názorom, že „svoju budúcnosť by si mali demokraticky zvoliť Ukrajinci sami a Rusko by do toho nemalo zasahovať“, opačný názor vyslovilo iba 8 %).

Táto jednoznačnosť sa však oslabila, keď sme otázku položili inak, v duchu cynického „reálpolitického“ postoja: „Ukrajina je súčasťou ruskej sféry vplyvu a Rusko má právo tam zasahovať,“ – odmietavú odpoveď uviedla dvojtretinová väčšina respondentov (64 %), ale až 19 % súhlasilo a 18 % nevedelo odpovedať. V súvislosti s touto krízou je dôležité aj to, ako verejnosť vníma naše členstvo v Aliancii. Podľa daného výskumu je 58 % ľudí presvedčených, že členstvo v NATO je pre našu krajinu zárukou bezpečnosti. Avšak približne štvrtina ľudí to tak nevidí.[1] Zhruba rovnaký je aj podiel tých, ktorí hovoria: „Keby Rusko zaútočilo na ktorúkoľvek z členských krajín NATO, je povinnosťou Slovenska podieľať sa spolu s inými členskými krajinami na jej obrane.“ Na druhej strane je však evidentná zdržanlivosť občanov k posilneniu vojenskej prítomnosti NATO na našom území kvôli rusko-ukrajinskej kríze. V názoroch verejnosti sa teda prejavuje jasné odmietnutie zasahovania Ruska do záležitostí Ukrajiny, ale aj známy odstup nezanedbateľnej časti verejnosti od našich záväzkov vyplývajúcich z členstva v Aliancii, inými slovami pretrváva skôr mentalita „konzumentov bezpečnosti“ ako prihlásenie sa k spoluzodpovednosti za jej garantovanie.

„Neukotvenosť“ názorov bežných ľudí a „nezorientovanosť“ v takýchto zložitých medzinárodných otázkach je celkom pochopiteľná. Zahraničná politika a medzinárodné vzťahy sú na okraji záujmu, dominujú každodenné problémy bežného života. Podobnú situáciu ukázal prieskum CVVM aj v susednej Českej republike. Pre veľkú časť verejnosti je dianie na Ukrajine „neprehľadné“, iba menšia časť verejnosti (približne 40 % ) má vytvorený jasný názor na to, čo sa tam vlastne deje. Takýto stav na Slovensku potvrdil aj aktuálny prieskum agentúry Focus pre Hospodárske noviny zo septembra 2014 (HN, 10. – 12.10. 2014). Podľa neho viac ako polovica obyvateľov Slovenska nemá na dianie na Ukrajine názor; takmer polovica opýtaných považuje podporu sankcií proti Rusku za nesprávnu, 30 % za správnu. „Slováci by boli radšej, keby ich problémom zostalo to, či budú mať plnú chladničku, či budú otvorené potraviny a či tam budú mať nejaké výhodné akcie,“ komentuje výsledky Ivan Dianiška z Focusu.

Čo hovoria politici?

Rusko-ukrajinská kríza odkryla celý „vejár“ názorov politikov. Jeho krajné póly personalizujú predseda Výboru NR SR pre európske záležitosti Ľuboš Blaha (Smer-SD) a predseda Zahraničného výboru František Šebej (Most-Híd). Podľa Blahu „sme k sankciám skeptickí, lebo pochybujeme, že by viedli k želanému cieľu zmeniť postoj Ruska k Ukrajine, a na druhej strane nám sankcie ubližujú.“ Dodáva však, že „rešpektujeme spoločný postup členov EÚ“. Na opačnom názorovom póle stojí poslanec Šebej, ktorý tvrdí, že „sme za sankcie, pretože je to jediný spôsob, ako odpovedať na porušovanie medzinárodného práva zo strany ruskej federácie v prípade zasahovania na Ukrajine.“[3] Občan, vyber si.

Dôležitým aktérom v otázke rusko-ukrajinskej krízy je, pochopiteľne, Ministerstvo zahraničných vecí a európskych záležitostí SR, ktoré v minulých mesiacoch vyvíjalo zvýšenú aktivitu aj na poli bilaterálnych vzťahov s Ukrajinou. Minister Miroslav Lajčák opakovane zmierlivo zdôrazňuje, že „je v našom záujme, aby krajina na východ od nás bola silná, demokratická a prosperujúca. Sme pripravení ponúknuť pomoc a podeliť sa o naše skúsenosti z transformácie a reformných procesov. Musí na to však byť ochota aj z druhej strany; reformy nemôžu byť nanútené zvonka, impulz na ne musí prísť od samotných ukrajinských politikov“.[2]

A čo hovorí premiér? Kam mieri a na čo apeluje jeho rétorika vo vzťahu k domácemu publiku? Aké komunikačné rámce používa? Jeho vyjadrenia sú zaujímavé aj preto, lebo pre značnú časť populácie je najdôveryhodnejším politikom a dôležitým komunikátorom. Na prvý pohľad by sa mohlo zdať, že premiér vo svojich vyhláseniach stavia najmä na tom, že slovenská verejnosť má tradične relatívne väčšiu afinitu voči Rusku, necíti tú historicky podmienenú ostražitosť Poliakov, ani skeptický odstup Čechov. A je jedno, či je to panslavistická vzájomnosť, nedostatok obáv, väčšia zhovievavosť voči obdobiu, keď sme boli so Sovietskym zväzom spojení na večné časy alebo sympatie k rusofilským politikom (ako napr. Ján Čarnogurský), tento sentiment na úrovni verejnosti tu jednoducho je.

Hlbší pohľad pod povrch premiérových vyhlásení však ukazuje, že ide skôr o komunikačné rámce smerujúce k iným rozšíreným vzorcom uvažovania, ktoré sú neraz zdrojom voličskej podpory práve pre vládnucu stranu a jej predsedu. „Je pomerne veľká pravdepodobnosť, že pre pokračujúce spory dôjde začiatkom budúceho roka k výpadku dodávok plynu z Ruska cez Ukrajinu do Európy,“ vyhlásil premiér začiatkom septembra v televízii TA3. Implicitné dokončenie tejto vety pre voličov znie – ale nebojte sa, ochránim(-e) vás. V duchu „Chránime vás pred strachom a neistotou, ktoré vo vás vyvoláme“ Smer úspešne agitoval pred voľbami 2010.

Druhý apel znie – kde sa veľkí bijú, malí nemajú čo hľadať: „Všetci dobre vieme, čo sa na Ukrajine deje, o aký súboj ide… Je to spor Ruska a Spojených štátov o vplyve na Ukrajine.“ Opäť nejde len o zahmlievanie podstaty sporu, ale aj apel na rozšírený pocit (i historickú skúsenosť). Slovensko ako malá krajina, ktorá sa nemá nechať zatiahnuť do sporov „veľkých“ – ostať mimo konfliktov a chrániť si svoju „ostrovnosť“ a svoje – predovšetkým –  materiálne istoty. Určite to nie sú vyjadrenia hodnotovo založenej zahraničnej politiky.

Na tretí podtext premiérových vyjadrení už poukázali viacerí – posilňovanie rozšírenej ľudovej schizofrénie: zoskupenia, ktorých sme členmi už desať rokov, sú „oni“, a nie „my“, my stojíme mimo, nás sa to netýka. Premiér napr. tvrdí, že ak by prišla požiadavka na vojenskú základňu NATO na území Slovenska, odmietol by ju. V tejto súvislosti dokonca hovorí o „cudzích“ vojskách. To, čo sa tu malo budovať už 10 rokov – povedomie „my sme NATO“, sa nielen neformuje, ale v zárodkoch oslabuje.

Ak sme v polovici 90. rokov minulého storočia hovorili, že Slovensko sa Mečiarovou politikou „sebadiskvalifikovalo“ zo vstupu do NATO (a EÚ), dnes Marián Leško v súvislosti s vyjadreniami premiéra výstižne hovorí o „samospochybnení“.[3] Našťastie, tentokrát je to len verbálne samospochybnenie, kým za Mečiara to bolo naopak – naša garnitúra sa slovami k integrácii hlásila, ale reálne robila všetko pre to, aby nás diskvalifikovala.

Čo z toho vyplýva?

Je všeobecne známe, že v zahraničnopolitických otázkach je verejnosť menej zorientovaná a kvalifikovaná ako v otázkach domácej politiky. Aj preto zohrávajú pri formovaní názorov výraznejšiu úlohu politici, ktorí ponúkajú hotové interpretačné rámce nielen toho, čo sa deje, ale aj to, aké sú možné konzekvencie na bežný život občanov. Lídersky viesť verejnú mienku, alebo na ňu iba reagovať, robiť a hovoriť to, čo ľudia očakávajú? To je zložitá otázka, ktorá nemá jednoznačnú odpoveď. Medzi responzívnosťou a zodpovednosťou vedie tenká línia, a práve v medzinárodných otázkach by politici mali viac uplatniť líderstvo a schopnosť získať verejnosť pre svoje postoje silou argumentov. Ak by to nedokázala prvá vláda Mikuláša Dzurindu, dnes v NATO nie sme – podpora verejnosti pre tento krok dosiahla stabilnú a jasnú väčšinu až v roku 2002. Dovtedy kolísala a podliehala výkyvom v dôsledku rôznych externých faktorov.

Slovensko na úrovni verejnej mienky ani v minulých rokoch nepreukazovalo silnú transatlantickú identitu, zaznievali názory, ktoré by sme mohli označiť ako „geopolitická bezstarostnosť“ – sme bezpečná krajina, nikto nás neohrozuje, sme ostrovom v globalizovanom oceáne, ktorého sa problémy iných krajín netýkajú. Toto zahľadenie do seba má svoje  historické „koordináty“, ale to by sme už zachádzali priďaleko. Napriek všetkým deficitom sa v minulých rokoch podarilo dosiahnuť jednoznačne väčšinovú podporu nášho členstvu v Aliancii a obraz krajiny hodnotovo (nielen formálne) ukotvenej v západných zoskupeniach.

Premiérove vyjadrenia síce môžu povzbudiť všetky „spodné prúdy“ antiamerikanizmu, tretích ciest a konšpiratívneho myslenia, ale, našťastie, dostatočne hlasno počuť aj iných a relevantná časť verejnosti si snáď vyberie ten správny smer. K tomu môže výrazne prispieť zodpovedná komunikácia politikov.