Zahraničná politika

Je október 2014 a ak sa už aj po celý zvyšok roka nestane nič mimoriadne, tento rok bol v mnohých zásadných smeroch mimoriadny, možno prelomový. Nezdá sa však, že by si to veľa ľudí uvedomovalo: na hornej palube nášho globálneho Titanicu stále hrá hudba, svetlá svietia, stoly sú plné a ľudia sa cítia v bezpečí.

Čo sa teda udialo od môjho posledného listu? Život mojej generácie na dlh pokračoval a zdá sa, akoby väčšina ľudí v Európe stále verila tomu, že to tak môže trvať večne – že večne môžeme saturovať náš dnešný prepych tým, že budeme vytvárať dlhy pre vás, naše deti. Na Slovensku ide doslova o „život z podstaty“. Naše školstvo prežíva najmä vďaka materiálnym a ľudským zdrojom – teda školám a učiteľom –, ktoré vytvorili predchádzajúce generácie. Podobne je to v zdravotníctve – druhej kľúčovej investícii do budúcnosti. Ak sa tu niečo nové buduje, je to len vďaka peniazom, ktoré na Slovensko každý rok posielajú bohatí susedia zo západnej Európy: volá sa to „eurofondy“. My sami nedávame okolitému svetu prakticky nič: ako nezrelé deti sme spokojní s tým, že iní stále dávajú nám, a dúfame, že vek národnej nezrelosti nikdy nepominie. Ako deti chránené rodičmi predstierame napríklad aj hru na obranyschopnosť a stále veríme, že mier v Európe bude večný – a teda načo investovať do vojakov a armády? Veď keby sa náhodou niečo zomlelo, boj za nás odvedú iní, dospelí.

Aj v roku 2014 vlády všetkých bohatých krajín pokračovali v živote na neustále narastajúci dlh. Presne z tých istých dôvodov pokračovali vlády v tlačení peňazí. Sú to peniaze tvorené „zo vzduchu“, ale vytvárajú ilúziu bohatstva, ktorej chcú ľudia aj politici veriť. Všade na svete sa kontinuálne prehlbovala i priepasť medzi uzučkou vrstvou najbohatších a zvyškom ľudstva, a spoločnosti smerovali do stavu s dvomi triedami: vládnucou vrstvičkou superbohatých a masou chudoby. Svetová produkcia ropy napriek jej (na našu dobu) vysokým cenám stagnuje. V poslednom veľkom ropnom regióne Európy – v Severnom mori – jej ťažba padá voľným pádom. Rok 2014 je zrejme posledným, keď Severné more vyvezie ropu aj mimo krajín na svojom pobreží.

Ak sa predchádzajúce roky niesli v znamení vojen a deštrukcie najmä v arabskom svete, v roku 2014 vstúpila vojna aj do Európy. Na jar Rusko násilne uchvátilo od Ukrajiny Krym, v lete rozpútalo na východe Ukrajiny zvláštnu vojnu. Je to vojna, ktorá by sa bez Ruska nezačala, a ak by začala, už by bolo po nej, ale vládcovia Ruska sa tvária, že oni s ňou nič nemajú. Z Ruska prúdia na Donbas agenti, inštruktori, zbrane, munícia aj ruskí vojaci, ale deje sa to bez vojenských insígnií a s premaľovanými znakmi na tankoch. Svet túto ruskú hru dlho prehliadal: tak ako nechcel britský premiér Chamberlain v Mníchove v roku 1938 vidieť hrozbu, a aby sa vyhol konfrontácii s Hitlerom, radšej zradil Československo, aj zoči-voči dnešnému Rusku zostáva Ukrajina osamotená, len s pomalou a nedostatočnou pomocou Európy a Ameriky. Tak ako v roku 1938, ani dnes nechcú elity demokratických krajín vidieť riziká a chcú veriť, že s násilníkom možno rokovať. Mali by vedieť, že dnešné Rusko už viac ako dekádu patrí medzi päť najzmilitarizovanejších krajín sveta (aspoň to hovorí Global Militarization Index), a tiež medzi 10 najmenej mierumilovných krajín sveta (čo zas ilustruje Global Peace Index), ale zdá sa, že to nevedia. Paradoxom je, že militarizáciu a násilnosť dnešného Ruska, vrátane jeho agresie na Ukrajine, financujú mierumilovné a demilitarizované krajiny Európskej únie. Ako? Tým, že od Ruska nakupujeme zbytočne veľa plynu a ropy: príjmy z nich tvoria viac ako polovicu príjmov rozpočtu ruského štátu a umožňujú mu vydržiavať obrovskú armádu a represívny aparát. Dobrú polovicu plynu a ropy pritom v Európe spálime úplne zbytočne, len preto, že sme uverili, že šetriť energiu je drahé.

Spisovateľ Joseph Heller kedysi napísal vojnový román Hlava 22: jeho hrdina Milo Mindrebinder v ňom za peniaze od Nemcov dáva bombardovať vlastnú základňu. Má z toho dobrý zisk. Občas mám pocit, že podobných Minderbinderov sú dnes plné vlády európskych krajín. Tiež si v týchto mesiacoch vojny na Ukrajine a nečinného prizerania sa Západu často spomínam na slová britského autora G. B. Shawa: „Jediná vec, ktorú sme sa z histórie poučili, je, že sme sa z nej nič nepoučili.“ Lenže, ako povedal ktosi ďalší, „tí, čo sa nepoučia z dejín sú odsúdení na ich opakovanie“…

Tvoj otec,

október 2014