Zahraničná politika

Zlyhania republikánov

Celý príbeh sa začal pozvánkou pre Benjamina Netanjahua začiatkom marca, ktorú poslal šéf Snemovne reprezentantov republikán John Boehner. Už od začiatku bolo zrejmé, že sa pozvanie nestretne s veľkým pochopením na strane demokratov. Obama a jeho administratíva neprechovávajú k predsedovi vlády „najbližšieho spojenca v regióne“ žiadne sympatie, ktoré by prekračovali hranice pragmatického partnerstva. Podľa prezidentových slov ide len o obchodný vzťah. Keďže nešlo o oficiálnu návštevu, s Bibim sa nestretol ani Obama, ani nikto iný z vplyvných demokratov v Kongrese. Medzi republikánmi však zožal premiérov prejav obrovský úspech. Ich potlesk bol taký silný, že nielen na pár sekúnd odstavili mikrofóny stanice C-SPAN, ktorá vysielala živý prenos, ale sa aj občas zdalo, akoby si republikáni práve našli svojho kandidáta do volieb v roku 2016. Netanjahuovo posolstvo bolo jasné. Chcel vyjadriť svoju kritiku súčasnej americkej administratívy a jej postupných krokov v rok a pol trvajúcich rozhovoroch, ktorých témou je komplexná dohoda o iránskou jadrovom programe. Netanjahu vyzval amerických politikov, aby sa nenechali Iránom oklamať, a pripomenul im, že Teherán bude pre Ameriku vždy nepriateľom. Podľa novinára Washington Post Danu Milbanka išlo minimálne o zaviazanie Spojených štátov k vojne s Iránom, ak nie priamo o jej vyhlásenie.

Pozvanie izraelského premiéra bolo politicky motivované. Boehner chcel naschvál Obamovi ukázať, čo si ako tretí najvyššie postavený politik môže dovoliť a zrátať mu jeho legislatívne iniciatívy. V prípade Netanjahuových zámerov je situácia komplikovanejšia, pretože síce išlo o prejav pár dní pred voľbami, no izraelské stanice ho nechceli odvysielať, aby neovplyvňovali voličov. Ak však nešlo o politický krok, ale o kritiku diplomatických rozhovorov o iránskom jadrovom programe, čaká Netanjahua návšteva ešte šiestich hlavných miest (vrátane Bruselu). Amerika totiž nie je pri rokovacom stole jediná. Rokuje sa vo formáte P5+1, ktorý okrem USA zahŕňa Francúzsko, Rusko, Čínu, Veľkú Britániu a Nemecko. Väčšine rokovaní predsedala ešte bývalá ministerka zahraničných vecí EÚ Catherine Ashton.

Druhým momentom zlyhania na strane republikánov bol otvorený list z 9. marca adresovaný iránskej vláde. List bol pripravený vychádzajúcou hviezdou republikánskej strany arkansaským kongresmanom Tomom Cottonom. Hneď v prvej vete listu, ktorý podpísalo 47 republikánov, zaznela kritika iránskej vlády, že ak si myslí, že dohoda s prezidentom Obamom bude stačiť, zrejme úplne nerozumie americkému politickému systému. Ďalej sa list venoval vysvetľovaniu jednotlivých orgánov politickej moci, ako aj pripomenutiu Iránu (a svojim domácim voličom), že prezident má svoj mandát obmedzený, ale „väčšina z nás v úrade tu bude dosť dlho – možno až desaťročia.“

Republikáni, ktorí list podpísali, sa od jeho zaslania začali pomaly dištancovať. John McCain sa priznal, že list podpísal počas cesty na letisko v piatok po práci so slovami: „Videl som list, vyzeral rozumne, tak som ho podpísal. Podpisujem veľa listov.“ Po niekoľkých dňoch si to opäť premyslel, svoje vyjadrenie stiahol a postavil sa za rozhodnutie list podpísať. Toto balansovanie spôsobil jednak tlak médií z oboch strán, a zároveň ostrá kritika z vnútra strany, najmä predsedu senátneho výboru pre zahraničné vzťahy Boba Corkera, ktorý sa vyjadril proti listu, pretože podľa neho podkopáva americkú diplomaciu. Signatárom listu dokonca hrozilo obvinenie z porušenia tzv. Loganovho zákona, ktorý zakazuje obyvateľom rokovať s cudzou vládou, ak je v konflikte so Spojenými štátmi. Listom adresovaným iránskej vláde a následnou obhajobou v USA Today chcel senátor Cotton podľa svojich slov len poukázať na to, že prezident obchádza Kongres od začiatku rokovaní s Iránom.

Zdá sa, akoby si republikáni neuvedomovali svoju vlastnú moc. Senát má v americkom politickom systéme silné postavenie a môže zrušiť medzinárodnú zmluvu či odsúdiť prezidenta Spojených štátov, no samotné ratifikovanie zmlúv k jeho funkciám nepatrí. Navyše by Senát nemal zasahovať do diplomatických snáh výkonnej moci inak ako rokovaním o schválených dohodách. Ak chceli republikáni naozaj presvedčiť svojich voličov, že vedia vládnuť a vedia byť reálnou opozíciou prezidentovi Obamovi, mali si počkať na finálnu dohodu a až potom rokovať o jej zmenách, prípadne navrhnúť alternatívu. Od roku 2010 bolo republikánskou stratégiou zabrániť Obamovmu znovuzvoleniu a dnes sa snažia zamedziť istej zahraničnopolitickej dohode. Vzťah medzi republikánmi a Obamom je na tom tak zle, že komik Andy Borowitz navrhol, aby Irán sprostredkoval zmierovacie rokovania medzi týmito dvoma rozhádanými stranami.

Konzervatívny naratív

Republikáni žijú v predstave, že Izrael a Spojené štáty sú jediné dve krajiny, ktoré majú obavu z iránskeho nukleárneho programu. Rovnako tvrdia, že žiadna dohoda je lepšia ako zlá dohoda. To je síce legitímne tvrdenie a dá sa s ním súhlasiť, ale opäť sa zabúda na to, že na rokovaniach sa podieľa šesť regionálnych a svetových mocností, ktorým sekundujú analytici z Medzinárodnej agentúry pre atómovú energiu (IAEA). A ani jedna z týchto krajín či inštitúcií nechce zlú dohodu. Konzervatívci by však mali svoju kritiku smerovať iným smerom než na súčasnú garnitúru. Dnes sa totiž rokovania nachádzajú práve vo fáze „žiadna dohoda“, ktorú podporoval George W. Bush, keď v roku 2005 zastavil všetky počiatočné rokovania, pretože jeho politikou bolo úplné zamedzenie produkcie uránu Iránom, aj keby to malo byť len na mierové účely. Práve toto zmrazenie umožnilo, že je Irán vo svojom výskume tak ďaleko.

Dobrá dohoda je dôležitá, ale zároveň si nikto nerobí ilúzie o Iráne. Iránsky režim dlhé roky podporoval terorizmus namierený proti západným krajinám. Podľa Council on Foreign Relations bola iránska vláda finančne prepojená s organizáciami ako Hizballáh či Hamas. Vývin geopolitickej situácie v regióne Blízkeho východu si však vyžaduje prehodnotenie nastavenia súčasných vzťahov. Irán dnes napríklad bojuje na strane Spojených štátov a ďalších spojencov proti ISIL. „Sme si vedomí iránskej podpory teroristických organizácií ako Hizballáh… a nedôvera medzi našimi krajinami sa nedá vymazať… Ale ak dokázali John F. Kennedy a Ronald Reagan rokovať so Sovietskym zväzom, potom určite môže silná a sebavedomá Amerika dnes rokovať so slabším nepriateľom,“ povedal Obama vo svojej správe o stave únie z roku 2014. Dohoda s Iránom je pre USA taká dôležitá, že sa minister zahraničných vecí John Kerry dokáže posadiť za jeden stôl aj so Sergejom Lavrovom a počas jednej tlačovej konferencie vyjadriť nádej na dohodu, odsúdiť ruskú inváziu na Ukrajine a oznámiť poskytnutie nevojenskej pomoci brániacim sa Ukrajincom.

Na druhej strane je otvorená vojna s Iránom pre jeho jadrový program – ako to navrhujú niektorí republikáni – nereálna. Obama vyhlásil, že v prípade nezhody s Iránom ostávajú všetky možnosti otvorené, vrátane ozbrojeného konfliktu. Analytici z Heritage Foundation by však najradšej išli ešte ďalej a navrhujú vyhrážať sa Iránu vojnovým konfliktom. Bývalý veľvyslanec pri OSN vo vláde Georgea Busha John Bolton dokonca otvorene napísal, že Irán sa dá zastaviť len bombardovaním. To však nie je za daných podmienok reálne. Medzi zástancami tohto skratového „riešenia“ totiž panuje predstava, že každé vojenské riešenie bude znamenať automatickú výhru pre Spojené štáty. Nikto z nich si však nepoložil otázku: „A čo potom?“ Amerika dnes nie je pripravená na dlhodobý otvorený konflikt a ešte stále si hojí rany z predošlých dvoch konfliktov.

Republikáni dokázali svojím listom najmä dve veci: že ani takí veteráni ako John McCain si neuvedomujú silu svojich činov a stranícka línia im je stále prednejšia. Druhá vec je, že ukázali svoju neschopnosť vládnuť, ale nedokážu v najbližšej dobe vyprodukovať ani jedného schopného kandidáta, ktorý by mal hlbší ako len heslovitý program zahraničnej politiky. Odvolávanie sa na Reagana, či dokonca Lincolna nie je práve jasný politický program. Do volieb ostáva ešte vyše roka a čisto zahraničné témy len málokedy vyhrávajú, ak nevyvolávajú strach medzi voličmi doma (prípad pacientov nakazených ebolou či hrozba potenciálnych navrátilcov z ISIL). Prípadná dohoda s Iránom však môže nahodiť ľuďom stojacim dnes na strane zmierenia s Iránom plusové body, nech už pochádzajú z ktorejkoľvek strany. Republikáni vo svojom liste Iračanom vysvetlili, že ďalší americký prezident dokáže dohodu zrušiť „zodvihnutím prsta“. Ak však nezmenia svoj prístup k zahraničnej politike, nový prezident s veľkou pravdepodobnosťou nebude z ich strany.