Zahraničná politika

Zahraničná politika, vrátane ukotvenia Slovenskej republiky v štruktúrach globálneho „západu“, sa stáva horúcou témou politických debát. Účasť v tohtoročných eurovoľbách vzrástla. Je to signál, že tieto témy naberajú na dôležitosti a budú hrať rolu aj v kampani pred budúcoročnými slovenskými parlamentnými voľbami? Pýtali sme sa Pavla Baboša, výskumníka z Katedry politológie na Univerzite Komenského v Bratislave.        

Ako by ste ohodnotili dôležitosť zahraničnej politiky v domácej politickej súťaži?

Otázku zahraničnej politiky musíme rozdeliť na to, čo sa týka Európskej únie a čo vzdialenejších oblastí. Teda témy od americkej zahraničnej politiky, cez obchodné vojny s Čínou, občianske vojny v Afrike a tak ďalej. Tie sú geograficky vzdialenejšie a aj preto sú to pre voličov a následne pre politické strany menej dôležité témy.

Európska politika naopak hrá úlohu v domácej politike. Je prítomná vo volebných programoch, ale aj v diskusiách a sporoch medzi politickými stranami i v debatách v parlamente. Keď sa pozrieme na volebné programy, či už z minulosti alebo súčasné, tak tam nájdeme jasne formulované stanoviská k viacerým problémom týkajúcim sa EÚ. Prípadne toho, čo strany chcú, aby v budúcnosti robila alebo nerobila, ale nejaký jasný postoj k obchodnej vojne s Čínou som zatiaľ nenašiel v žiadnom programe.

Delenie Slovákov na prozápadných a provýchodných

Hovoríte, že zo zahraničnej politiky hrá u nás rolu najmä európska politika. Už od deväťdesiatych rokov ale pretrváva zápas o to, či máme patriť na východ, alebo na západ, prípadne byť neutrálni. V súčasnosti táto téma už nie je aktuálna?

Určite je, viacerí politici a politické strany toto bežne využívajú pri komunikácii s voličmi, ale nevnímal by som to oddelene od európskych záležitostí. Je to druhá strana tej istej mince, nakoľko budeme integrovaní v rámci EÚ. Pri rôznych prieskumoch sa ukazuje, že práve v tomto je Slovensko dlhodobo rozdelené. Dokonca najvýraznejšie spomedzi stredoeurópskych štátov V4. Nikde v týchto krajinách, s ktorými sa často porovnávame, nie je spoločnosť rozdelená až tak rovnomerne na to, kam by tá krajina mala patriť. V Maďarsku, Česku aj v Poľsku je to výraznejšie v prospech európskej integrácie.

Je podľa Vás delenie na podporovateľov globálneho východu a západu na Slovensku konfliktnou líniu, či štiepením (v politológii známy pojem „cleavage“), ktoré ide naprieč všetkými vrstvami spoločnosti? Je to pre ľudí rozhodujúci faktor pri voľbách, alebo ide skôr o druhoradú tému?

Nie je prvoradá. Ani pri voličoch, ktorí volia extrémistické politické strany to nie je prvý dôvod. Nepochybujem, že sa nájde pár ľudí, ktorí si z tohto dôvodu vyberajú svoju politickú reprezentáciu, ale nemyslím si, že Ľudová strana Naše Slovensko (ĽSNS) získava desať percent preferencií vďaka tomu, že inklinuje k východu.

To delenie na východ a západ tiež nie je jednoznačné, pretože my na Slovensku máme isté protiamerické nálady v časti spoločnosti. Oni sa však nevyhnutne nepretavujú aj do protieurópskych. Zaujímavý segment spoločnosti je proti členstvu Slovenska v NATO, je protiamerický, ale zároveň je proeurópsky. Sú to ľudia, ktorí nám povedia, že sú napríklad za dobudovanie jednotnej európskej armády práve preto, aby sme sa odpútali od Spojených štátov.

Aký veľký je tento segment spoločnosti?

Určite väčší než pätina populácie. V jednom výskume z marca tohto roku nám vyšlo, že za vystúpenie z EÚ by v referende hlasovalo len približne 20 percent ľudí. Iné výskumy ukazujú, že za vystúpenie z NATO by hlasovalo viac než 40 percent ľudí. Veľmi pritom záleží na tom, ako sa tá otázka naformuluje, či je naformulovaná pozitívne alebo negatívne, a či sa pýtame na západ všeobecne, alebo na USA alebo EÚ špecificky, lebo toto ľudia rozdeľujú.

Sila naratívu a dezinformácií

Ako si vysvetľujete, že tak veľa ľudí na Slovensku pripúšťa vystúpenie z NATO?

Tie naratívy, ktoré nám hovoria ľudia vo výskumoch, sú rôzne. Najčastejšie, že NATO je iba nástrojom Spojených štátov na to, aby ovládali Európu. Pre mňa je zaujímavejšia otázka, odkiaľ takéto naratívy ľudia preberajú. Dlhé roky ich opakujú niektorí politici. Zároveň máme aj rôzne dezinformačné weby, ktoré takéto naratívy podporujú. Boli tu však dávno predtým, než dezinformačné weby narástli. Boli tu už v deväťdesiatych rokoch a začiatkom dvetisícich. V období konfliktu v Juhoslávii, kde NATO zasiahlo a slovenská vláda povolila prelet americkým lietadlám. Už do tohto obdobia sa dajú datovať.

Je protiamerický naratív teda silnejší iba kvôli histórii? Lebo dezinformačné weby sú obvykle nielen protiamerické, ale aj silne proti EÚ. Prečo protieurópsky naratív funguje o toľko menej?

Je na to viacero dôvodov. Aj pri vysvetľovaní euroskepticizmu a naopak podpory EÚ existuje viacero teórií. Hovoria o rôznych faktoroch, ktoré dokážu človeka ovplyvniť tak, že bude pozitívne naklonený k integrácii. Najstaršia je teória o tom, že ak človek cíti materiálne a hospodárske benefity z členstva, mal by byť naklonený integrácii.

Benefity môžu byť na individuálnej úrovni, čo znamená, že vďaka eurofondom sa podarilo opraviť námestie v mojej dedine alebo postaviť kanalizáciu tam, kde bývam. Ale môžu byť aj na úrovni krajiny, hoci človek z nich nemusí mať priamy prospech. Napríklad, že sa zvýšili investície, pribudli pracovné miesta. Ako benefit to môže pociťovať aj človek, ktorý mal prácu celý život, nezískal ju vďaka rastu krajiny po vstupe, ale chápe, že pre krajinu ako celok je to dobré.

Ak sa teda Slovensko stane čistým prispievateľom do rozpočtu EÚ, tak sa tento naratív obráti?

Zrejme nie. Nemusí to byť nevyhnutne viazané na to, koľko do rozpočtu dávame a koľko z neho dostávame.

Aké sú teda ďalšie teórie, ako vysvetliť proeurópske alebo protieurópske nálady v spoločnosti?

Ďalšia je europeizácia alebo socializácia na individuálnej úrovni. Človek si užíva výhody vďaka tomu, že cestuje, pracuje v zahraničí, bol sám na Erasme alebo nejaký člen jeho rodiny. Máme už veľa zmiešaných manželstiev, kde jeden z páru je Slovák a druhý alebo druhá z inej krajiny EÚ. Takýmto spôsobom spoznávame aj druhé kultúry. Nemusíme to byť práve my, kto má cudzinca alebo cudzinku za manžela, manželku. Možno je to neter, možno je to bratranec. Poznanie a zblíženie s druhou kultúrou prispieva k tomu, že sa spoznávame a európska identita sa do nejakej miery buduje. Je to však pomalý proces a my sme členmi iba 15 rokov, čo je málo na to, aby sa vybudovala silná európska identita.

Potom existuje aj nejaká emočná väzba. Napríklad hrdosť na to, ako EÚ pôsobí vo svete, akú má značku. Najmä ľudia, ktorí vycestovali mimo Európy a stretli sa s tým, že na iných kontinentoch ľudia na EÚ ako projekt pozerajú s obdivom. A potom si človek uvedomí, že to je niečo, na čo sa dá byť hrdý.

Odkaz európskych volieb pre voľby do NR SR

Pri posledných voľbách do Európskeho parlamentu sme videli vyššiu účasť, najvyššiu akú sme zatiaľ na Slovensku mali. Čo k tomu najviac prispelo? Hral úlohu aj konflikt o to, či Slovensko patrí na východ alebo na západ, vrátane EÚ?

Opäť je viacero vysvetlení. Sú tu veci, ktoré nikto cielene neovplyvní v kampani. Napríklad to, že európske záležitosti prenikajú stále viac a viac do domácej politiky. Nielen do debát politikov v parlamente alebo na vláde, ale aj do spoločenského diskurzu. Európske záležitosti sa stávajú bežnou súčasťou diskusií medzi stredoškolákmi alebo ľuďmi v krčme. Už len keď si porovnáme voľby 2014 a 2019, tak paradoxne aj vďaka migračnej kríze je Únia oveľa prítomnejšia. To môže byť jeden z dôvodov. Ľudia si uvedomili, že je to aj ich Únia a že o nej môžu rozhodovať.

Druhý dôvod je mobilizačná kampaň. Bol tu strašiak, že by veľmi veľa kresiel mohli získať extrémisti, a zároveň sú každé voľby príležitosťou nastaviť zrkadlo vláde. Na to však volič potrebuje mať alternatívu, lebo nestačí nevoliť vládnu stranu. Tu si myslím, že Progresívne Slovensko a Spolu poskytli takúto alternatívu a aj preto eurovoľby vyhrali.

Alternatívu voči vládnym stranám, vzhľadom na všetko čo sa deje od vraždy Jána Kuciaka, alebo alternatívu voči extrémistom, ktorí chcú referendum o vystúpení Slovenska z EÚ?

Pokiaľ ide o budúcnosť Slovenska v EÚ, tak voči obidvom.

Naznačuje vyššia účasť v európskych voľbách, že aj v nasledujúcich voľbách do NR SR budú európske témy zohrávať dôležitú úlohu?

Myslím si, že budú dôležité, ale nebudú prvoradé. Najmä kvôli iným veciam, ktoré súvisia so všetkými kauzami Mariána Kočnerova, alebo kvôli ekonomickým témam. Napriek nízkej nezamestnanosti máme stále veľké problémy s kvalitou pracovných miest v regiónoch a s nedostatkom ľudí v mnohých profesiách, najmä verejnej sfére, školstve, zdravotníctve. Potom problémy seniorov, ktoré súvisia so sociálnou a zdravotnou starostlivosťou, ale aj s výškou dôchodkov. Toto podľa mňa budú dôležité témy. Ak sa politické strany budú správať racionálne a budú sa snažiť maximalizovať svoje zisky, budú sa sústreďovať na ne namiesto európskej integrácie.

Nepretavujú sa tieto témy aj do delenia na tábory pro-EÚ a proti-EÚ? Na námestiach počas protestov Za slušné Slovensko, ale aj predtým na Veľkom protikorupčnom pochode, vialo mnoho európskych vlajok. Nie je to signál, že sa EÚ stáva symbolom jednej strany tohto domáceho zápasu? Za liberálnu demokraciu, proti Kočnerovi?

Určite tam veľké prekrytie je, ale nie je stopercentné. Ja chápem, ak si to mnoho voličov takto vysvetľuje, ale z môjho pohľadu tam je rozdiel, čo môžem ilustrovať na dvoch politických stranách.

SaS je prodemokratická, dôveryhodným spôsobom žiada vyšetrenie týchto káuz, ale zároveň je to značne euroskeptická strana a mnohé veci v jej programe žiadajú z nejakej časti návrat integrácie. Aj ich Manifest slovenského eurorealizmu obsahoval návrat kompetencií na národné štáty, či zrušenie rozhodovania na európskej úrovni.

A potom tu máme druhú stranu, SMER-SD, ktorá je tiež rétoricky proeurópska, je za viac integrácie, za smerovanie do jadra. Robert Fico napríklad hovorí, že sme za celoeurópsku minimálnu mzdu. Na druhej strane, žiadna politická strana nie je viac prepojená s Kočnerom a s jeho kauzami, než SMER-SD.

Pavol Baboš pôsobí ako výskumník a pedagóg na Katedre politológie Filozofickej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave. Sústreďuje sa na výskum voličského správania a postojov k Európskej únii, pracoval na niekoľkých veľkých výskumoch zameraných na euroskepticizmus. Venoval sa aj výskumu korupcie, v roku 2013 absolvoval pobyt v Estónsku, kde skúmal, ako sa tejto krajine, ktorá bola vtedy vzorom boja proti korupcii, podarilo s problémom korupcie bojovať. V minulosti pracoval ako novinár. Má PhD. v odbore politológia z Univerzity Komenského v Bratislave a M.Sc. v odbore Analýza sociálnych politík z belgickej K.U. Leuven.