Zahraničná politika

„Spojené kráľovstvo odchádza z Európskej únie, ale nie z Európy.“

Malcolm Rifkind, minister obrany a zahraničných vecí Spojeného kráľovstva Veľkej Británie a Severného Írska v rokoch 1992-1997 (výrok z 10. októbra 2019).

Tento výrok po odchode Spojeného kráľovstva z Európskej únie platí aj pre obranu a bezpečnosť. Spojené kráľovstvo ostáva súčasťou Severoatlantickej aliancie (NATO), teda angažovaným bezpečnostným aktérom na európskom kontinente, ako aj v transatlantickom priestore. Odchod Britov z Únie bude na poli európskej obrannej spolupráce jednoznačne najciteľnejší v oblasti medzinárodného krízového manažmentu. Členské štáty Únie budú preto musieť zvýšiť podiel svojich príspevkov do misií a operácií Únie.

Foto: Lodstvo a letectvo v rámci misie EUNAVFOR v Somálsku, 2020.
Zdroj: flickr.com.

Čo sa zmenilo?

Prvého januára 2021 sa skončilo takzvané prechodné obdobie, počas ktorého sa Únia a Spojené kráľovstvo snažili nastaviť svoje budúce vzťahy. Dohodu dosiahli doslova o päť minút dvanásť. Došlo k nej na Štedrý deň, len zopár dní pred vypršaním termínu. Táto vyše 1200-stranová dohoda sa týka viacerých dôležitých oblastí spolupráce, akými sú obchod, doprava, či rybolov. Chýba však akákoľvek zmienka o zahraničnej, bezpečnostnej či obrannej politike. Menované oblasti neboli predmetom rokovaní o nastavení budúcich vzťahov medzi Spojeným kráľovstvom a Európskou úniou, pretože to Londýn odmietol. Stalo sa tak napriek tomu, že ešte v októbri 2019 boli súčasťou Politickej deklarácie medzi oboma stranami.

Spojené kráľovstvo už nie je členom EÚ, ale ostáva súčasťou NATO, kde je forma spolupráce v oblasti obrany a bezpečnosti jednoznačne nastavená. Z pohľadu niekoľkých britských vlád je NATO základom európskej obrany a bezpečnosti, zatiaľ čo EÚ bola skôr aktérom „soft power“ zameriavajúcim sa na prevenciu kríz, krízový manažment a post-konfliktnú stabilizáciu. Väčšia obranná spolupráca v rámci EÚ bola z pohľadu Britov vždy vnímaná najmä ako doplnok posilňujúci európsky pilier Aliancie.

Spojené kráľovstvo a obranná politika EÚ

Británia sa odchodom z EÚ prestala podieľať aj na Spoločnej bezpečnostnej a obrannej politike (ďalej len SBOP), ktorú v deväťdesiatych rokoch pomáhala formovať – napríklad v úsilí zlepšiť vojenské spôsobilosti členských štátov, či neskôr vytvorením bojových skupín EÚ a založením Európskej obrannej agentúry. Jedným z dôležitých momentov vytvárania SBOP bolo podpísanie Deklarácie zo Saint Malo (1998) britským premiérom Tonym Blairom a francúzskym prezidentom Jacquesom Chiracom. V oblasti obrannej politiky rozhodujú členské štáty jednohlasne, čo znamená, že Spojené kráľovstvo malo právo veta pri rozhodovaní o napredovaní tejto spoločnej politiky Únie. Londýn využíval právo veta v otázkach prehĺbenia európskej integrácie v obrane často. Briti napríklad dlhodobo oponovali úsiliu vytvoriť samostatné veliteľstvo pre operácie EÚ nezávislé od NATO. Po brexite však už nič nebránilo vzniku takejto štruktúry v rámci Európskej služby pre vonkajšiu činnosť (EEAS) priamo v Bruseli. Ide o Útvar pre plánovanie a vedenie vojenských operácií (MPCC) s prvotným mandátom riadiť iba výcvikové misie SBOP.

Spojené kráľovstvo bolo do 31. januára 2020 plnohodnotným členom EÚ, teda aj plánovacích štruktúr v rámci SBOP, financovania misií a operácií v rámci mechanizmu Athena a prispievalo svojimi spôsobilosťami do viacerých misií a operácií pod hlavičkou Únie. Po tomto dátume stratilo svoje rozhodovacie právomoci v Únii. Británia sa pred odchodom stihla zúčastniť na skúšobnej verzii Koordinovaného ročného prehľadu o obrane (CARD) 2018-2019 a bola súčasťou viacerých projektov formujúcich pilotnú fázu budúceho Európskeho obranného fondu (EDF). Naopak, ešte v roku 2017 sa Spojené kráľovstvo nezapojilo do iniciatívy Stálej štruktúrovanej spolupráce (PESCO) práve kvôli plánovanému odchodu z Únie. Okrem Británie sa vtedy k iniciatíve nepripojili len ďalšie dve krajiny Únie – Dánsko a Malta.

Aká bude obrana Únie bez Britov?

Najviditeľnejší dosah brexitu na európsku obranu je jednoznačne v oblasti misií a operácií SBOP. Členské štáty Únie preto musia doplniť chýbajúce spôsobilosti. Slovensko napríklad plánuje zvýšiť svoj príspevok do operácie EUFOR Althea v Bosne a Hercegovine. Vláda ešte v decembri schválila materiál na vyslanie profesionálnych vojakov do tejto operácie. Mali by pokryť časť strategických rezerv (cca 25% z toho čo poskytovalo doteraz Spojené kráľovstvo operácii Althea). Okrem výpadkov v spôsobilostiach v dôsledku brexitu prebral velenie tejto operácie od britského veliteľa francúzsky generál. Presunulo sa aj operačné veliteľstvo námornej operácie EUNAVFOR Atalanta z britského Northwoodu do španielskeho mesta Rota a Strediska pre námornú bezpečnosť v regióne Afrického rohu (MSCHOA) do francúzskeho Brestu.

Netreba však zabudnúť, že práve brexit bol jedným z najdôležitejších impulzov na prehĺbenie obrannej spolupráce medzi členskými štátmi Únie. Po rozhodnutí britských občanov v referende v roku 2016 Nemecko a Francúzsko využili momentum a stali sa ťahúňmi európskej integrácie v oblasti obrany a bezpečnosti. Od roku 2016 boli aj vďaka tomuto tandemu naštartované viaceré obranné iniciatívy EÚ akými sú PESCO, EDF, CARD, ale aj založenie spomínaného MPCC.

Spojené kráľovstvo ako tretia krajina

Spojené kráľovstvo je vo vzťahu  k zapojeniu do projektov PESCO, EDF či Európskej obrannej agentúry tretím štátom. Miera zapojenia do spomínaných iniciatív bude závisieť najmä od rozhodnutia členských štátov Únie prizvať Spojené kráľovstvo. Zatiaľ čo zapojenie do rámca projektov PESCO, či EDF je podmienené právom Únie, spolupráca s Európskou obrannou agentúrou by mohla pokračovať uzavretím administratívnej dohody. Takúto dohodu majú s agentúrou uzavreté aj iné krajiny mimo Únie – Srbsko, Ukrajina, Nórsko a Švajčiarsko.

Po dvoch rokoch dlhých rokovaní plných kompromisov sa Rada EÚ začiatkom novembra 2020 dohodla na pravidlách účasti tretích štátov v projektoch PESCO. Rozhodnutie Rady umožňuje zapojiť práve blízkych partnerov akými sú Spojené kráľovstvo, Spojené štáty či Nórsko do projektov obrannej spolupráce. Musia však splniť spektrum politických, právnych a faktických podmienok. Tretí štát prejavujúci záujem o takúto spoluprácu musí preukázať, že do projektu prinesie pridanú hodnotu, napríklad zapojením svojho „know-how“, pričom na projekte sa bude musieť podieľať aj finančne. V podmienkach účasti je napríklad zdieľanie hodnôt, na ktorých je EÚ založená. Ďalej, politika tretieho štátu nesmie byť v rozpore s bezpečnostnými a obrannými záujmami EÚ, čo sa zdá v prípade Spojeného kráľovstva splniteľné. Pre samotné členské štáty je dôležité využiť existujúce know-how partnerov Únie v existujúcich PESCO projektoch, čím sa štáty vyhnú vytváraniu neželaných duplicít pri rozvoji obranných spôsobilostí.

Popri uvedených podmienkach sa musí Spojené kráľovstvo rozhodnúť, do akej miery chce byť súčasťou obranných iniciatív Únie. To isté platí aj pri iných podobných formátoch mimo rámca EÚ zaisťujúcich účasť Spojeného kráľovstva na európskej obrane. Príkladom je posilnenie formátu E3, ktorý okrem Británie zahŕňa Francúzsko a Nemecko, dvoch silných hráčov európskej obrany na kontinente. Práve im sa pripisuje kľúčová úloha v dialógu so Spojeným kráľovstvom ohľadom jeho budúcnosti v európskej obrane. Francúzsky prezident Emmanuel Macron je jedným z najhlasnejších zástancov strategickej autonómie EÚ v oblasti obrany. Na druhej strane, podporuje zapojenie Spojeného kráľovstva do rámcov obrannej spolupráce mimo únijných štruktúr. Napríklad prostredníctvom Francúzskom iniciovanej Európskej intervenčnej iniciatívy, v ktorej je Spojené kráľovstvo aktívnym členom od jej založenia, alebo prostredníctvom Európskej bezpečnostnej rady. Vytvorenie takejto rady navrhol francúzsko-nemecký tandem Macron-Merkelová.

Briti odchádzajú z Únie, nie z NATO

Spojené kráľovstvo po svojom odchode z Únie už nemá rozhodovacie právomoci, či právo veta v otázkach smerovania Spoločnej bezpečnostnej a obrannej politiky EÚ, ale nové formy spolupráce s Úniou sú na stole. Zapojenie do PESCO projektov, EDF, potenciálna pokračujúca spolupráca s EDA, či možné zapojenie Spojeného kráľovstva ako tretieho štátu do misií a operácií Únie. Mimo rámca EÚ ostáva stále najrelevantnejším priestorom pre európsku obrannú a bezpečnostnú spoluprácu Severoatlantická aliancia a Spojené kráľovstvo bude aj naďalej jej veľmi dôležitým spojencom. Európska intervenčná iniciatíva alebo Európska bezpečnostná rada sú ďalšie potenciálne formy spolupráce, ktoré takpovediac udržia Britov na kontinente. Niektorí by očakávali, že brexit európsku obranu oslabí. V skutočnosti dovolil hnaciemu motoru európskej integrácie, Nemcom a Francúzom, aby posilnili obrannú spoluprácu v Únii a zlepšovali tak obranné spôsobilosti jej jednotlivých členských štátov. Tým sa v konečnom dôsledku posilňuje aj európsky pilier Aliancie.

Aj keď bez formálnej dohody, Británia ostáva naďalej politicky, kultúrne a strategicky blízkym partnerom EÚ, čo je predpokladom na pokračovanie spolupráce a angažovanosti s európskymi štátmi v rámci, aj mimo inštitucionálnych rámcov EÚ.

Autorka je poradkyňou štátneho tajomníka Ministerstva obrany SR a zároveň doktorandkou pôsobiacou na Katedre politológie Filozofickej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave. Všetky názory uvedené v článku patria výhradne autorke a nemusia korešpondovať so stanoviskami Ministerstva obrany SR.