Zahraničná politika

Po zverejnení nominácií na najvyššie posty v európskych inštitúciách sa zraky viacerých slovenských analytikov, novinárov i politikov sústredili na V4. Práve Vyšehradská štvorka bola označená za blok, ktorý spolu s Talianskom zahatal kandidátovi socialistov Fransovi Timmermansovi cestu k postu šéfa Európskej komisie. Dôsledkom toho má byť absencia zástupcu V4 na akomkoľvek vedúcom poste v EÚ. Sú však tieto tvrdenia podložené reálnymi faktami?

Dominancia straníckej politiky

Jedným z hlasných zástancov tohto názoru je i europoslanec Michal Šimečka. Opomína však dodať, že samotné krajiny V4 nemajú samé silu blokovať zvolenie akéhokoľvek kandidáta na post predsedu EK a nemôžu ju mať, ani keď sa spoja s ďalšou krajinou (ani pokiaľ ňou je „veľké“ Taliansko). Všeobecne sa málo spomínajú ďalšie štáty, ktoré mali so zvolením Fransa Timmermansa problém, či už ide o Írsko, Chorvátsko, Lotyšsko či Bulharsko. Na zvolenie bolo potrebných minimálne 21 hlasov členských krajín (a  65% populácie EÚ) – hlasovalo sa totiž posilnenou kvalifikovanou väčšinou. Aj keby Slovensko hlasovalo inak ako jeho vyšehradskí partneri, Frans Timmermans by ajtak zvolený nebol.

Viac ako regionálna súdržnosť zapracovala pri obsadzovaní najvyšších postov EÚ stranícka politika – keďže EĽS (EPP) vyhrala voľby, post predsedu Európskej komisie logicky prináležal práve jej. V tomto kontexte treba tiež pripomenúť, že Progresívne Slovensko (PS), ktoré v Európskom parlamente zastupuje poslanec Šimečka, je v inej straníckej skupine ako jeho koaličný partner Spolu (PS patrí do frakcie Obnovme Európu, zatiaľ čo poslanci Spolu patria do klubu ľudovcov). Deliaca línia v otázke podpory Fransa Timmermansa by teda s najväčšou pravdepodobnosťou viedla aj naprieč koalíciou PS-Spolu. Nemenej zaujímavé je pozrieť sa bližšie na dôvody, ktoré viedli slovenského premiéra Petra Pellegriniho k tomu, aby nepodporil nominanta socialistickej frakcie (PES), do ktorej patrí aj jeho vlastná strana.  

Blok, ktorý nie je blokom

Prenesenie zodpovednosti za nezvolenie Fransa Timmermansa do čela EK na V4 možno považovať za nenáležité – pripisuje totiž vyšehradskej spolupráci vlastnosti, ktoré jednoducho nemá. Ak by bola V4 skutočne taká silná, nemala by analogicky svoju pozíciu využiť na presadenie vlastných kandidátov na kľúčové pozície? Odpoveď je zrejmá. Pri presadrovaní vlastných návrhov potrebuje zoskupenie vždy získať podporu koaličných partnerov. Vzhľadom na nie najlepšiu reputáciu zoskupenia u predstaviteľov niektorých členských krajín to ani zďaleka nie je jednoduché. Prejavilo sa to napokon aj pri poslednom delení postov.

Viac ako démona šľahajúceho plamene predstavuje V4 operenca s pristrihnutými krídelkami, ktorý by v rámci európskej politiky možno rád vyletel do výšin, ale bez cudzej pomoci na to jednoducho nemá predpoklady. Pripomenúť treba tiež fakt, že aj keď predstavitelia V4 konzultujú pozície pred zasadnutiami Európskej rady, neznamená to, že sa vždy dohodnú na spoločnom postupe.  Výhodou takýchto stretnutí je skôr možnosť oboznámiť s postojmi partnerov z regiónu, čo umožňuje hľadať predstaviteľom jednotlivých krajín V4 čo najvhodnejšie stratégie pri rokovaniach vo väčšej skupine.

Hoci si V4 vybudovala na základe niektorých hlasovaní v Bruseli imidž blokujúcej koalície, ktorý bol ešte umocnený  konštantnou opozíciou krajín V4 proti povinným kvótam na prerozdelenie migrantov, v skutočnosti žiadnym pevným blokom nie je. Naopak, je a vždy bola neformálnym zoskupením štyroch krajín, ktoré hľadajú prieniky v politických, no najmä sektorových otázkach. Práve sektorová spolupráca dáva V4 veľmi zmysluplnú dimenziu, aj pre podobnosť problémov, ktorým jednotlivé vyšehradské krajiny čelia.  

Prirodzene, Vyšehrad má aj politickú dimenziu, ktorá je vďaka angažovanosti vysokých predstaviteľov krajín najviac viditeľná a mediálne vnímaná. Vyjadrenia niektorých lídrov môžeme označiť za toxické, vzhľadom na neformálny charakter V4 však ide o individuálne vyjadrenia, nie o pozície skupiny ako takej. Nie je taktiež žiadnym tajomstvom, že vnímanie V4 sa v jednotlivých štátoch líši.

Zatiaľ čo pre Maďarsko je regionálne zoskupenie nástrojom na presadzovanie aj vnútropolitických cieľov a dovnútra Maďarska je V4 prezentovaná ako koherentný blok s mušketierskymi charakteristikami (jeden za všetkých, všetci za jedného), v ostatných troch krajinách je vnímanie odlišné. V Poľsku je iba jedným z regionálnych formátov, pričom pre Varšavu sú nemenej významné iniciatívy Trojmoria či Bukurešťskej deviatky (B9). Česká republika sa k V4 stavia skôr ambivalentne, hoci pragmatický záujem na výhodách z neformálneho členstva v klube je zjavný. Zároveň nemožno poprieť tendencie českého premiéra využívať Vyšehradskú štvorku na vlastné vnútropolitické ciele.

A čo Slovensko? Pragmatickým záujmom Slovenska je udržiavať dobré vzťahy so susedmi, s ktorými má najviac spoločného, respektíve, s ktorými je najviac prepojené. Slovensko má tiež badateľný záujem podporovať prehlbovanie  európskej integrácie, čo momentálne nie je úplne v súlade so záujmami ostatných troch členov. Slovensko sa tak dostáva do pozície, ktorá si vyžaduje citlivé vyvažovanie vzťahov so susedmi z V4 a vlastných preferencií ohľadom fungovania, či budúcnosti EÚ. Táto pozícia mu s najväčšou pravdepodobnosťou prischne na dlhší čas a bude sa s ňou musieť naučiť existovať.

Názory vyzývajúce k urýchlenému odpútaniu sa od V4 určite neprispievajú k efektívnemu presadzovaniu záujmov Slovenska v regióne a EÚ. Ad hoc koalície sa vytvárajú neraz ľahko, tu má Slovensko takpovediac dvere otvorené. Trvalejšie partnerstvá, čo je prípad V4, boli vybudované vďaka dlhodobému vytváraniu atmosféry dôvery i kultúry spolupráce v celom rade oblastí. Vystúpiť dobrovoľne z partnerstiev budovaných niekoľko desaťročí by bolo nielen nelogické, ale predovšetkým kontraproduktívne. Uvedomuje si to nielen Slovensko, ale aj ostatné vyšehradské krajiny.

Realistické očakávania

Úlohu vyšehradských krajín a spolupráce v rámci V4 pre Slovensko netreba preceňovať, ale ani podceňovať. Prezidentka Zuzana Čaputová v období od svojho nástupu do funkcie navštívila v krátkom slede všetkých troch vyšehradských partnerov, čo tiež niečo vypovedá o význame našich susedov pre SR a jej záujmy. V prejave adresovanom slovenským veľvyslancom na začiatku júla sa regiónu venovala pomerne obsiahlo, pričom volila skôr konsenzuálny tón. Slovensko môže mať svoje odlišnosti a špecifiká, tie však regionálni partneri rešpektujú. Potvrdili to návštevy vo všetkých troch krajinách V4, aj keď každá z nich bola svojím spôsobom špecifická.  

Vzhľadom na predchádzajúce pôsobenie prezidentky Zuzany Čaputovej v mimovládnom sektore, ako aj deklarovanej blízkosti Česka a Slovenska nezarezonovali jej neformálne slová empatie voči demonštrujúcim v Prahe konfrontačne ani pre najvyšších českých predstaviteľov. Celkom na mieste tiež bolo zdôrazňovanie hodnôt liberálnej demokracie, respektíve právneho štátu, o ktorých sa zmienila počas svojej návštevy Budapešti. 

Aj keď pri návšteve Poľska prevažoval pozitívny tón, zaznela aj kritika. Prezidentka vyzdvihla dôležitosť nášho severného suseda vo viacerých oblastiach (so špeciálnym dôrazom na spoluprácu v NATO), ocenila tiež úlohu Poľska pri podporovaní Ukrajiny. Zrozumiteľné bolo aj jej kritické posolstvo týkajúce sa odklonu Vyšehradu od hodnôt „otcov zakladateľov“ a prílišnému príklonu k pragmatickým záujmom.

Ako najvyššia predstaviteľka SR má právo pri stretnutí so svojimi partnermi prezentovať vlastný názor, ktorý môže pri vhodne zvolených výrazových prostriedkoch a komunikačnej stratégii aj náležite zarezonovať. Výhodou Slovenska je, že dokáže viesť so zástupcami trojice zmienených partnerov nadštandardný dialóg, pre ktorý je formát V4 vhodnou platformou. Váha Slovenska tým rastie, nie naopak.  Na druhej strane, Slovensko nie je v pozícii, aby mohlo kohokoľvek poúčať, prípadne mu niečo nakazovať.

Ostentatívne dištancovanie sa od krajín, ktoré sú nám prirodzenie najbližšie, by bolo chybou, ktorá by sa iba ťažko naprávala. Naopak, zvolením vhodného prístupu môže Slovensko prispieť ku kultivácii celého regiónu. Nateraz žiaden z lídrov ostatných vyšehradských krajín nevyjadril ambíciu opustiť EÚ, ani transformovať V4 na alternatívu voči Únii. Inými slovami, V4 zostáva regionálnym zoskupením v rámci EÚ. Slová pani prezidentky zo spomínaného prejavu pre slovenských veľvyslancov o prípadnej dileme, či si vybrať V4 alebo EÚ, sú v tomto kontexte postavené na nelogickej premise. Zrejme nechtiac tak nadviazala na bývalého premiéra Roberta Fica, ktorý sa s takýmto vyjadrením prezentoval ešte pred dvomi rokmi. Vzhľadom na jeho nekorektnú povahu by bolo isto lepšie nechať výrok tohto typu upadnúť do zabudnutia, nie ho oživovať.