Zahraničná politika

Zemný plyn sa v súčasnosti ukazuje ako najväčšia výzva pre EÚ a mnohé jej členské krajiny. Hoci EÚ dováža obrovské množstvo zemného plynu a platí zaň veľmi veľké prostriedky (často sa uvádza zjednodušené číslo 400 miliárd eur ročne), stále čelí problémom so stabilitou dodávok (energetickou bezpečnosťou).

Diverzifikácia energetických zdrojov v regióne strednej a východnej Európy

Plynová kríza z roku 2009 naďalej predstavuje veľmi nepríjemnú spomienku, ktorá posilňuje argumenty o potrebe jednotného prístupu EÚ v tejto oblasti. V súčasnosti je totiž situácia taká, že jednotlivé krajiny sú samostatne zodpovedné za svoje dodávky zemného plynu, čo znevýhodňuje menšie z nich, ktoré nemajú dostatočne silnú negociačnú pozíciu voči svojim dodávateľom.

Na posilnenie tejto pozície predstavila Európska komisia projekt Energetickej únie, ktorý má dostať mnohé čiastkové politiky pod spoločnú strechu energetickej politiky EÚ, čím má v podstate vytvoriť spoločnú energetickú politiku (Európska komisia 2015).

Takto chce Komisia zjednotiť rozdrobené členské krajiny a zvýšiť spoločnú vyjednávaciu pozíciu. Pri mnohých dodávateľoch (najlepším príkladom je Nórsko) nie sú vzájomné vzťahy problémom.

Avšak vzťahy s najväčším dodávateľom energetických zdrojov pre EÚ – Ruskom – sú veľmi komplikované. Zvyčajne môžeme hovoriť o vzťahu vzájomnej závislosti medzi krajinou, ktorá dováža energetické suroviny, a krajinou, ktorá ich vyváža (Casier 2011, Harsem a Claes 2013).

Kým jedna strana potrebuje energetické suroviny, druhá ich predáva z dôvodu príjmov (Yergin 2011). Táto logika však v prípade dodávok z Ruskej federácie v mnohých prípadoch nefunguje a importujúce krajiny sa dostávajú do pozície asymetrickej vzájomnej závislosti, keď je jeden partner závislejší než ten druhý (Binhack a Tichý 2012).

Táto situácia sa týka predovšetkým krajín strednej a východnej Európy, ktoré boli dlhodobo charakterizované jednostrannou závislosťou od dodávok energetických surovín z Ruska. Táto závislosť vyplývala z ich komunistickej minulosti, keď energetické dodávky do regiónu využíval Sovietsky zväz ako jeden z nástrojov presadzovania svojho vplyvu (Högselius 2012).

Po plynovej kríze v roku 2009, keď počas troch týždňov neprúdil zemný plyn z Ruska cez Ukrajinu do EÚ, začali tieto krajiny s diverzifikáciou dodávok zemného plynu (Mišík a Nosko, 2017). Toto bol nástroj, ako sa vyhnúť podobným udalostiam v budúcnosti, a zmeniť tak vzájomný vzťah smerom k rovnomernej vzájomnej závislosti.

Kým niektoré krajiny strednej a východnej Európy zaviedli diverzifikované dodávky zemného plynu ešte pred plynovou krízou (napr. Česká republika), iné sa rozhodli pre jednoduchšie – a lacnejšie – riešenia (ako napr. Slovensko, ktoré vytvorilo reverzný chod na svojich plynovodoch a vybudovalo menšie prepojenie s Maďarskom).

Niektoré krajiny (napríklad Litva a Poľsko) sa však rozhodli významne investovať do svojej energetickej bezpečnosti a postaviť terminály na skvapalnený zemný plyn (LNG), ktoré im následne umožnili diverzifikáciu nielen trás dodávok, ale aj ich zdrojov (Gałczyński et al. 2017, Mišík a Prachárová 2016).

LNG ako nástroj zlepšenia postavenia voči dodávateľom plynu

Keďže trh LNG je globálny, tieto krajiny získali pomocou terminálov možnosť dovážať zemný plyn z celého sveta. Pri tradičnom, „potrubnom” plyne je situácia odlišná a možnosť výberu dodávateľov je napriek existencii mnohých pravidiel výrazne obmedzená aj technicky (napríklad pre neexistenciu plynovodných prepojení medzi krajinami EÚ).

V prípade Litvy a Poľska to bol z ekonomického hľadiska veľmi riskantný krok – terminály predstavovali obrovské investície pre malé trhy, pričom cena LNG plynu je v celosvetovom priemere vyššia než „potrubného”.

Avšak ekonomická logika sa dá uplatniť do spolitizovaného sveta ruských energetických dodávok len v obmedzenej miere – paradoxne, cena „potrubného” plynu pre Litvu bola vyššia ako cena LNG na svetových  trhoch pred spustením terminálu.

Rusko následne upravilo cenu smerom dolu, aby dokázalo konkurovať novému terminálu – v prípade Litvy tak už aj samotná existencia terminálu znamenala finančnú výhodu (Mišík a Prachárová 2016). Táto sa však ťažko vyčísluje a „predáva” domácim spotrebiteľom, ktorí majú záujem o čo najnižšiu cenu, a tak je terminál s drahším LNG plynom (oproti ruským dodávkam po zlacnení) predmetom kritiky.

Poľsko a Litva začali dovážať LNG z rôznych zdrojov, a tak meniť svoju pozíciu voči Rusku. Terminál Klaipeda v Litve si zabezpečil strednodobý kontrakt s nórskym producentom Statoil, kým poľský terminál Świnoujście sa rozhodol pre v súčasnosti najväčšieho dodávateľa LNG na svete – Qatargas z Kataru.

Terminály však nenakúpili celú svoju technickú kapacitu, a tak sú aktívne aj na krátkodobých trhoch, na ktorých nakupujú LNG podľa potreby. Toto im umožňuje získať lepšiu cenu v obdobiach vysokej ponuky a nízkeho dopytu. Poľský terminál takto nakúpil dodávky z Nórska, ako aj USA.

Práve dodávky z USA predstavujú pre strednú a východnú Európu potenciálne významný nový zdroj plynu. Tzv. revolúcia bridlicového plynu spôsobila, že na americký trh sa dostalo veľké množstvo pomerne lacného plynu, čo výrazne znížilo jeho cenu (Boersma a Johnson 2012).

Z tohto pozitívneho vývoja – z pohľadu konzumentov – by rada profitovala aj Európa, krajiny strednej a východnej Európy nevynímajúc. LNG sa začína vyvážať z USA len veľmi pomaly – domáci priemysel si chce zachovať komparatívnu výhodu vďaka veľmi nízkym cenám energie, a preto sa snaží blokovať snahy o vývoz bridlicového plynu vo forme LNG.

Napriek tomuto sa s vývozom LNG z USA už pomaly začína a hoci je LNG stále drahší ako „potrubný” zemný plyn, pre krajiny nášho regiónu má takýto plyn „bonus“ v podobe energetickej bezpečnosti.

Poľskému prevádzkovateľovi terminálu sa koncom novembra 2017 podarilo uzavrieť päťročný kontrakt s americkým vývozcom Centrica LNG Co. Na vývoz bude slúžiť terminál Cheniere Energy’s Sabine Pass v Louisiane a hoci podmienky kontraktu, ako napríklad objem dohodnutého plynu alebo cena, neboli zverejnené, tento krok znamená zvýšenie energetickej bezpečnosti nielen pre Poľsko, ale aj celý región. LNG terminál totiž umožňuje prístup k alternatívnym dodávkam aj krajinám, ktoré boli fyzicky naviazané len na Ruské federáciu, ako napríklad Litva.

Navyše takýto terminál vysiela aj významné trhové signály do prostredia, v ktorom je trh výrazne deformovaný politickými vplyvmi a dlhodobými (20 a viac ročnými) dovoznými kontraktmi s Gazprom Exportom ako monopolným vývozcom zemného plynu z Ruska.

Úspech týchto projektov motivoval aj Chorvátov, ktorý sa prednedávnom rozhodli pre litovský model – plávajúci LNG terminál. Je flexibilnejší a rýchlejšie skonštruovateľnejší než klasický pevninový betónový terminál. Rozhodli sa takto po mnohých rokoch, keď nedokázali dosiahnuť vnútroštátnu dohodu o potrebe a podobe nového terminálu.

Poľský terminál môže mať pozitívne dopady aj na situáciu na Slovensku. Po vybudovaní poľsko-slovenského prepojenia, na ktorom sa v súčasnosti už pracuje (projekt je v prípravnom štádiu), bude mať teoreticky aj Slovensko prístup k LNG plynu, čo bude mať pozitívny dopad na slovenskú energetickú bezpečnosť a pravdepodobne bude aj pozitívne ovplyvňovať ceny zemného plynu u nás.

Táto práca bola podporená Agentúrou na podporu výskumu a vývoja na základe Zmluvy č. APVV-16-0062.