Zahraničná politika

Aj v Tvojej dobe asi skoro každý pozná meno Napoleon Bonaparte. Snáď ste mnohí počuli o jeho o výprave do Ruska, ktorá v roku 1812 ukončila jeho sen o zjednotenej Európe pod francúzskou osvietenskou nadvládou. Aj Ty si možno čítal, alebo raz budeš čítať Tolstého román Vojna a mier a počul si o udalostiach, ktoré zachytáva – o Borodine, vypálení Moskvy, ústupe otrhaných zvyškov polmiliónovej „Veľkej armády“ nekonečnými mrazivými pláňami Ruska, tragickom aj heroickom prechode zvyškov Francúzov a ich spojencov cez mrazivú Berezinu. Pre väčšinu ľudí je aj dnes menej známa skutočnosť, že už pred Borodinom, za horúcich letných pochodov smerom na východ, Napoleon prišiel skoro o polovicu svojej armády. Stratil ju v dôsledku horúčav, dehydratácie, epidémií, nedostatku koní a zásob. Tragický vývoj pochodu na Moskvu prekryla ešte väčšia tragédia ústupu od nej. Očitý svedok udalostí generál Armand de Caulaincourt vo svojich pamätiach napísal:

„Nikdy nebol ústup horšie naplánovaný… Práve tomuto nedostatku predvídavosti sme vďačili za veľkú časť našej katastrofy. (Cisár ) nerobil žiadne rozhodnutia až do posledného momentu, keď už bolo neodvratne neskoro… Šťastie sa na neho smialo tak často, že si nedokázal predstaviť, ako sa môže ukázať vrtkavé.“

Dosaď si do zátvorky namiesto slova „Cisár“ slová „Vlády a občania “ a máš pred sebou text, ktorý presne vystihuje náš stav na prahu roku 2012. Väčšina vlád ani občanov stále ani netuší, že tak ako Napoleon v Moskve, čakajúci márne na príchod cárových emisárov s kapituláciou, ani moja a Tvoja generácia sa nikdy nedočkajú prosperity a materiálneho blahobytu, ktorý sme donedávna považovali za garantovaný. Na začiatku roku 2012 to už tušia Gréci: na jeho konci to bude vedieť omnoho viac Európanov aj Američanov.

De Caulaincourt správne hovoril o nedostatku predvídavosti. Keby ňou Napoleon netrpel, možno by sme dnes boli súčasťou jednotnej Európy siahajúcej od Lisabonu po Vladivostok. Preskočme ale namiesto špekulácií sto rokov a presuňme sa do roku 1912. Poučili sme sa za tých sto rokov po Bonapartovej ére? Pätnásteho apríla 2012 uplynie sto rokov od potopenia  najväčšej a najluxusnejšej lode svojej doby, legendárneho „nepotopiteľného“  Titanicu.  Táto udalosť výborne ilustruje priam náboženskú vieru našej civilizácie v technológie – a tiež hlboké podcenenie ľudského faktora. Keby konštruktéri Titanicu netrpeli ilúziou o jeho nepotopiteľnosti, vybavili by ho podstatne väčším počtom záchranných člnov. Keby kapitán Smith a jeho dôstojníci anticipovali riziká a nemali vieru v dokonalosť svojej lode, mohli zrážke predísť a 2224 pasažierov by v pokoji prežilo svoje životy, a o tom, že kedysi bola nejaká loď Titanic, by vedeli len fajnšmekri. Keby riziko predvídala jeho posádka, mohla zvládnuť spustenie záchranných člnov. Bolo v nich miesto pre 1178 ľudí, ale pre chaos a paniku sa obsadilo len 706. Viac ako pätina zo všetkých ľudí na palube zahynula pre nepripravenosť posádky spustiť plne obsadené člny. Keby riziko predvídal otec ktorejkoľvek rodiny cestujúcej v tretej triede, v čase zrážky by sa zdržoval s dobre oblečenými deťmi a manželkou v blízkosti záchranných člnov. Straty na životoch cestujúcich tretej triedy boli 75 % (z prvej triedy zahynulo „len“ 39 % cestujúcich), ale manželka a deti by pravdepodobne prežili. Pre zbohatlíkov dnešných čias – momentálne ich na Slovensku voláme gorily – ktorí si myslia, že peniaze sú v časoch krízy zárukou života bez problémov, má Titanic iné varovanie. Na palube bolo 57 milionárov – utopila sa aj väčšina z nich.

Napoleon v roku 1812 mohol predvídať letné horúčavy, problémy so zásobovaním, krutú ruskú zimu, aj to, že cár nekapituluje: na toto všetko ho francúzski odborníci upozorňovali. Zvolil si slepú vieru v to, že jeho budúcnosť bude pokračovaním jeho skvelej minulosti. Ani pre ostrieľaného kapitána Smitha a jeho dôstojníkov neboli ľadovce v severnom Atlantiku nič nové.

Šťastím v sérii nešťastí Titanicu bolo, že loď bola obsadená na menej ako 50 % svojej kapacity: to sa o preľudnenej Zemi so 7 miliardami ľudí nedá povedať ani pri najlepšej vôli. Do roku 2012 vstupujú politickí lídri sveta – a samozrejme aj jeho maličkej časti zvanej Slovensko – nepripravení a ignorujúci realitu sveta presne tak, ako kedysi Napoleon tiahol do Ruska a kapitán Smith viedol na panenskú plavbu Titanic. Občania sveta aj Slovenska sú v pozícii, ktorá sa veľmi nelíši od možností, aké mali Napoleonovi vojaci alebo cestujúci na Titanicu: majú síce len obmedzené, ale majú ich. V čase keď čítaš tento list už budeš vedieť kto ich ako využil a kto nie.

Tvoj otec